Kto mlčí, ten svedčí

Je to tak aj prípade amerického „mikasa“, teda Fauciho. Predtým sa dušoval, že nemá problém vypovedať, a teraz sa „hrdinsky“ schoval za 5. dodatok ústavy.

Obludné na tom je, že všade stačí v podstate jedna figúrka. U nás Mikas, u nich Fauci, v Česku Flégr atď. A obludné je, že im to všetkým prešlo. Mikas učí ďalej na škole a Fauciho nechajú dožiť. Podobné postavičky dávajú ostatným na známosť, že sa to na konci dňa oplatí. Oplatí myslím zdanlivo, pretože je tu ešte jeden súd. Nazvime ho Boží či karmický, možno preň máte iné meno.

Prečo sú tak veľmi chránení? Pretože do toho namočili všetkých. A výsledok bude rovnaký, ako pri nacistoch. Povešajú zopár figúrok, ale drvivá väčšina prejde suchou nohou do ďalšieho biznisu.

Ako to vyriešiť tak, aby ľudstvo nemuselo prežiť ďalšie podobné utrpenie znova? Isto nemožno odsúdiť a zavrieť všetkých naraz. Je to nemožné technicky, ale aj z hľadiska spoločnosti.

Jedno z častých riešení je exemplárny trest pre niektorých, ale aj toto riešenie ná svoje nevýhody, ktoré som už spomínal. Najmä však etickú – kto určí, kto má byť ten exemplárny prípad, ak sú vinní v rovnakom rozsahu mnohí? Lotéria?

Jediné riešenie, aj keď vždy len dlhodobé, je vzdelanie. Informácie a vzdelanie. Nerezignovať na neustále pripomínanie, kde ležia svetové strany, aby si ostatní mohli správne nakalibrovať dopletené kompasy. Pokiaľ budú v tomto mori informácií len magnety a žiadne majáky, tak sa žiadna loď nedostane tam, kam pôvodne chcela. Bude mať zdanie navigácie, ale koniec cesty bude vždy trpký, pretože na opravu a hľadanie správneho smeru už nezostane čas.

Jediný pokrok vieme dosiahnuť len na poli mravnosti a hodnôt. Toto potrebujú počuť naše deti. A presne v tomto zmysle si treba vziať späť pojem progres a poukazovať na pôvodné základné významy slov.

Svetonázor