Toto by sa však mohlo vypomstiť, ak ho globálny Juh bude vnímať ako západného zástupcu a Rusko zintenzívni svoje asymetrické reakcie, takže je pre neho najlepšie, aby poľavil, kým nebude neskoro.
Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev bol doteraz známy ako pragmatický líder, ktorý aktívne spolupracoval s konkurenčnými mocenskými centrami. V rámci tejto politiky sa Azerbajdžan a Rusko stali strategickými spojencami, no on zrazu ohrozil ich vzájomne prospešné vzťahy tým, že v priebehu minulého týždňa vyvolal medializované problémy s Ruskom, o ktorých sa čitatelia môžu dozvedieť viac tu a tu. Bolo pre neho úplne netypické, čo vyvolalo otázky o jeho motívoch.
Stručne povedané, zdá sa, že Azerbajdžan využíva správy, že Arménsko by mohlo otvoriť „Zangezurský koridor“, ale bez toho, aby ho nechalo preniknúť pod ruskú kontrolu, ako bolo dohodnuté. To by zefektívnilo vojenskú logistiku Turecka do Strednej Ázie a tým by urýchlilo jeho vzostup ako euroázijskej veľmoci na úkor ruského vplyvu v tejto krajine. Aj keby sa tak stalo, Alijev by si stále mohol udržať strategické väzby svojej krajiny s Ruskom, takže by mohol mať pravdepodobne imidžové motívy na ich neočakávané ohrozenie.
Aby to vysvetlil, jeho rozhodnutie vyvolať problémy s Ruskom by mohlo byť čiastočne zamerané na upevnenie jeho postavenia medzi stredoázijskými členmi turkického bloku, ktorý sa Ankara snaží zhromaždiť na základe „Organizácie turkických štátov“ (OTS). Tým, že svoje kroky vydáva za „postavenie sa Rusku“, by sa ich mohol snažiť inšpirovať, aby v budúcich sporoch s ním nasledovali jeho príklad. Ak bude úspešný, vplyv, ktorý na nich získa, by mohol pomôcť zabrániť Azerbajdžanu, aby sa stal juniorským partnerom Turecka v OTS.
Alijev je už teraz populárny aj v širšom moslimskom svete („umme“) aj mimo Strednej Ázie po tom, čo vyhnal arménske okupačné sily zo svojej krajiny. Azerbajdžanský príklad „postavenia sa Rusku“ by tak mohol inšpirovať ďalšie stredné a menej veľké moslimské mocnosti, aby urobili to isté voči iným veľmociam. Prostredníctvom týchto prostriedkov by sa jeho osobný vplyv a národný vplyv Azerbajdžanu mohli ďalej rozšíriť na východnej pologuli, čo by podľa neho malo jemu a jeho krajine priniesť ďalšie výhody.
Ďalší motív súvisiaci s imidžom by mohol súvisieť s vnímaním Azerbajdžanu zvyškom globálneho Juhu. Jeho krajina predsedala Hnutiu nezúčastnených krajín v rokoch 2019 – 2023, čo katapultovalo jej vplyv v tomto rozmanitom spoločenstve krajín. Preto mohol mať v úmysle, aby Azerbajdžan slúžil ako príklad aj pre nich všetkých, tým, že svoje najnovšie kroky vykreslil ako stelesnenie zásad, ktoré všetci dodržiavajú, s cieľom maximálne rozšíriť vplyv Azerbajdžanu a svoj vlastný.
Nezastupiteľná úloha, ktorú Azerbajdžan zohráva pri posilňovaní vzostupu Turecka ako euroázijskej veľmoci na úkor ruského vplyvu v Strednej Ázii, by sa mohla spojiť s vplyvom, ktorý chce získať v celom nezápadnom regióne, aby uľahčil zblíženie s USA a EÚ. Využili druhú karabachskú vojnu na to, aby ho obvinili z „etnických čistiek“ ako súčasť plánu premeniť Arménsko na svoju baštu regionálneho vplyvu, ale čoskoro by ho mohli prijať, keďže sa „postaví Rusku“.
Tieto motívy naznačujú, že Alijev očakáva, že sa stane globálnou hviezdou vyvolaním medializovaných problémov s Ruskom. Okrem tejto ambície ho Erdogan mohol tiež zmiasť a uveriť, že Azerbajdžan bude mať úžitok z otvorenia „druhého frontu“ Západu proti Rusku, aj keď len politického (aspoň zatiaľ). To by sa však mohlo vypomstiť, ak ho globálny Juh bude vnímať ako západného zástupcu a Rusko zintenzívni svoje asymetrické reakcie, takže je pre neho najlepšie, aby poľavil, kým nebude neskoro.
Andrew Korybko
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.