MALI BY SME SA BÁŤ ČÍNY?

Toto je naozaj fascinujúca krajinka. Hoci obsah historickej návštevy prezidenta Pellegriniho v Číne vzbudil v našich prepytujem serióznych médiách menej pozornosti ako zjavenie sa Čaputovej na Pohode, o to viac sa títo insitní propagandisti odbavovali na jedinej veci, ku ktorej sa dokázali vyjadriť – a síce, načo vraj chodíme do komunistickej Číny. Pritom ich znalosti o tejto veľmoci sa pohybujú na úrovni stredovekých povier o bosorkách a drakoch. Ak si navyše títo primitívi namýšľajú, že oni sú tou inteligentnejšou časťou národa, dostaneme žalostný obraz slovenskej spoločnosti, po ktorom by sme ľahko mohli podľahnúť zúfalstvu.

Vyučený plynárenský mechanik Martin Šimečka raz za mesiac vylezie zo svojej maringotky, opije sa so svojím kamarátom, a potom tie alkoholické výpary prenáša na novinový papier, kde na pravidelnej báze uráža Slovákov. Nerozumiem jeho pohnútkam. Slovákov otvorene nenávidí, neidentifikuje sa s nimi, píše o nich ako o cudzích elementoch, medzi ktorými sa necíti dobre, nerozumie ich dejinám, kultúre, ani jazyku, bezočivo uráža popredných umelcov a špičkových vedcov, s ktorými sa nestotožňuje, ako spodinu, a napriek tomu všetkému, napriek svojim chabým znalostiam má potrebu poučovať. Veď má kopec iných možností, ako polovičný Čech sa môže identifikovať s českým národom, so židovským alebo s fiktívnym európskym, a ja by som to v plnej miere rešpektoval, ale prečo je tento plytký krčmový glosátor posadnutý znevažovaním Slovákov – tomuto komplexu naozaj nerozumiem.

Šimečka pohŕdavo až arogantne vrčí, že návšteva Petra Pellegriniho v Číne je „iba strašná hanba, nič viac“ a sebavedomo dodáva, že „to svedčí iba o jeho prázdnote a o ničom inom“. Celú túto estrádu náhodných slov zakončuje vyhlásením, že raz sa aj tak budú všetci hanbiť za to, že sú zo Slovenska… No ja by som Martinovi Šimečkovi odporučil, aby sa hanbil prednostne za faktúry svojej rodiny a Slovensko si už nikdy nebral do úst. Ale zostaňme dnes pri tej Číne, lebo to, čo sa spustilo okolo návštevy nášho prezidenta, je naozaj strašná hanba – ktorú nám však urobili všetci tí nekompetentní, nekvalifikovaní až vyslovene hlúpi táraji, ktorí nás svojimi absurdnými konštrukciami znemožňujú pred celým civilizovaným svetom.

Ak Šimečka hovorí, že písanie je pre neho spôsob premýšľania, nechcem si predstaviť, ako to vyzerá bez písania. Do Číny sa dnes hrnú všetci – nie všetci však dostanú pozvánku na najvyššej úrovni. Preto je snaha o bagatelizovanie tejto návštevy vyslovene smiešna. Nech si opozícia spomenie, ako ešte začiatkom tohto roka obdivovala kanadského premiéra Marka Carneyho za to, že sa postavil Donaldovi Trumpovi. V januári tohto roka sa vybral do Pekingu, kde vyhlásil, že Čína je predvídateľnejší obchodný partner ako USA. Čo z tohto odkazu v kruhoch našej opozície nepochopili? Oni vlastne kopírujú vyhlásenia Donalda Trumpa voči svojmu geopolitickému rivalovi, ale kedy konečne pochopia, že nasledovať jeho ciele nie je ani v našom, ani v európskom záujme?

Z rovnakých dôvodov sú komické všetky tie vyjadrenia expertov červených denníčkov. Za všetkých ma najviac pobavil redaktor Denníka N Miro Kern, podľa ktorého je prezident „amatér, ktorý netuší s kým a o čom rokoval“ a k tomu sprisahanecky dodal, že on presne vie, o čo komunistickej Číne ide – no predsa „o akademickú a vedeckú infiltráciu Západu, prostredníctvom ktorej chcú dosiahnuť globálnu technologickú a geopolitickú dominanciu“! Už chápete, prečo sa títo ľudia tak kŕčovito zaoberajú lovom konšpirátorov? Aby prekryli a prekričali skutočnosť, že oni sami sa nimi stali!

Ale nestrácajme čas s týmito paranoidnými konštrukciami, ktoré sa u nás vydávajú za analýzy – a podľa toho aj úroveň verejnej diskusie o Číne vyzerá. Zamerajme sa na úvahu, či si naozaj myslíme, že sme lídrami vo všetkom, že štáty BRICSu, globálny Juh a vlastne drvivá väčšina sveta nás iba zneužíva, parazituje na nás a kradne od nás. V tom prípade sme zaspali dobu a prebudí nás len tvrdý pád do reality.

Oficiálne údaje zo Svetovej organizácie duševného vlastníctva ukazujú, že polovica všetkých patentových prihlášok na svete (takmer dva milióny) patrí Číne. Alebo inak: Peking podáva viac patentových prihlášok ako USA, Japonsko, Južná Kórea a Nemecko dohromady. Počet patentových prihlášok sa pritom považuje za jedno z relevantných kritérií celkovej úrovne vedy, techniky, výskumu a vzdelania dotyčnej krajiny. Naozaj si myslíme, že nám Čína nemá čo ponúknuť? Veď sa, dočerta, spýtajte vedcov z SAV, či je spolupráca s Čínou výhodnejšia pre nás alebo pre nich! Je to tak primitívne uvažovanie, až sa hanbím – áno, za toto sa treba hanbiť, páni Šimečka a Kern, akí ste vo svojich úvahách až trápne zaostalí.

Si Ťin-Pching a Peter Pellegrini sa zhodli na jednej dôležitej veci, o ktorej nepadla v našich médiách ani zmienka – výdobytky umelej inteligencie by nemali vlastniť bohatí jednotlivci, nemali by sa koncentrovať v súkromných rukách ako je to v súčasnosti. Preto chce Čína vytvoriť globálnu alianciu za reguláciu umelej superinteligencie na medzivládnej úrovni. Si Ťin-Pching povedal Petrovi Pellegrinimu, že chápe nedôveru Európy, ale Európska únia sa musí rozhodnúť, či rozvinie vlastnú hru v multipolárnom svete alebo sa stane obeťou záujmov Spojených štátov.

Samozrejme, že treba byť obozretní ako v každom odvetví, aj samotná Čína chce obmedziť odchody skúsených inžinierov lákaných zahraničnými firmami. Ale uvažovať o Číne tak hlúpo a prízemne ako o ďalšom nepriateľovi a rivalovi je nielen krátkozraké, ale v dnešnom nestabilnom svete sa to môže veľmi rýchlo ukázať ako samovražedná stratégia. Takže, prosím, začnime konečne uvažovať o Slovensku tvorivo a perspektívne, berúc do úvahy trendy 21. storočia, nie naše komplexy spoza humna, ktoré sme si preniesli z minulých storočí. Chápem, že po totálnom fiasku opozičnej mantry o „medzinárodnej izolácii Slovenska“ sa ťažko hľadá nová agenda, ale stále je možné polemizovať o nevyváženosti našej zahraničnej politiky či o pasivite našej diplomacie, ale bezhlavo odmietať ponúkanú spoluprácu je extrém, ktorý vyraďuje našu opozíciu nielen z príčetnej časti nášho politického spektra, ale aj z progresívneho prúdu (v pravom zmysle slova) súčasného sveta.

Eduard Chmelár