Poľský obranný priemysel je prekvapivo málo rozvinutý

Jeho vládnuci duopol to roky zanedbával v prospech nákupu prevažne amerického vybavenia, čo vytvorilo závislosť, ktorú je dnes prakticky nemožné odstrániť, a mohlo by tak navždy ukončiť jeho veľmocenské ašpirácie.

Poľská snaha obnoviť si dávno stratený status veľmoci dáva zmysel vzhľadom na to, že je najľudnatejším východným štátom EÚ, má najväčšiu ekonomiku v tejto skupine a v súčasnosti velí tretej najväčšej armáde NATO, ale posledný bod nie je taký, ako sa zdá. Nedávny článok agentúry Bloomberg odhalil, aký trápne nerozvinutý je poľský vojensko-priemyselný komplex (MIC) napriek tomu, že krajina zdvojnásobila svoj obranný rozpočet. V tomto článku sa budeme venovať recenzii ich článku a následnej analýze jeho zistení.

V prvom rade, poľskej zbrojárskej spoločnosti dominuje štátom vlastnený konglomerát s viac ako 50 spoločnosťami známy ako Polska Grupa Zbrojeniowa (PGZ, Poľská zbrojárska skupina), ktorý bol založený v roku 2013. Napriek svojej veľkosti sa PGZ už viac ako desať rokov snaží rozšíriť výrobu pohonných hmôt, čo podrobne opísala agentúra Bloomberg. Stručne povedané, dva samostatné plány na otvorenie zariadení tohto druhu – s názvom Projekt 44.7 a Projekt 400 – ešte neboli uvedené do prevádzky, čo obmedzuje domácu výrobu streliva v Poľsku.

Krajina plánuje do konca tohto roka vyrobiť iba 150 000 nábojov, zatiaľ čo susedný nemecký Rheinmetall plánuje vyrobiť päťkrát viac, teda 750 000 kusov, po desaťnásobnom rozšírení výroby od roku 2022. Aby toho nebolo málo, „ukrajinské delostrelectvo podľa februárového Forbesu vystrelí denne 5 000 alebo viac 155-milimetrových nábojov, čo predstavuje ročný súčet približne 2 milióny nábojov“ , takže PGZ dokáže za jeden rok vyrobiť len to, čo Ukrajina vystrelí na Rusko za jeden mesiac.

Výroba prenosného raketového systému protivzdušnej obrany Piorun, ktorý minister obrany Wladyslaw Kosiniak-Kamysz označil za vlajkový produkt Poľska, je rovnako pochmúrna. Vyrába sa už takmer desať rokov, od roku 2016, ale stále existuje iba jedna výrobná linka. Kosiniak-Kamysz začiatkom apríla oznámil, že sa plánuje ďalšia výrobná linka, ale už spomínaný precedens neúspešného pokusu Poľska o rozšírenie výroby pohonných hmôt za posledné desaťročie nevzbudzuje optimizmus.

Namiesto uprednostňovania domácej výroby pohonných hmôt, granátov, protivzdušných obranných rakiet a iného vybavenia, ktoré by Poľsko potrebovalo v pritiahnutej za vlasy scenári obrany proti ruskej invázii, väčšina poľských obranných výdavkov sa vynakladá na nákup zahraničného vybavenia. Hoci agentúra Bloomberg poznamenala, že Poľsko chce čiastočne montovať niektoré z tankov, ktoré plánuje kúpiť od Južnej Kórey, toto úsilie „stroskotalo“ kvôli zastaveným rokovaniam o podmienkach.

V každom prípade čiastočná montáž prevažne zahraničnej vojenskej techniky nie je riešením problémov, ktoré trápia poľské vojenské obranné sily (MIC). Tieto problémy sú v tomto bode už jednoznačne systémové, ale ich pôvod vďačí za to, že vládnuci duopol uprednostňuje nákup prevažne americkej techniky ako prostriedok na priblíženie sa k USA. Bez ohľadu na to, či je pri moci liberálna „Občianska platforma“ alebo pomerne (ale veľmi nedokonale) konzervatívna „Právo a spravodlivosť“, obe strany sa snažia urobiť z Poľska hlavného partnera USA v Európe.

Dôvodom bolo, že by sa tým zabezpečilo, že USA budú dodržiavať svoje záväzky voči Poľsku v oblasti vzájomnej obrany podľa článku 5 v prípade mimoriadne nepravdepodobnej ruskej invázie. Nevýhodou tohto politického triku však bolo, že vojenský a obranný systém krajiny je trápne nedostatočne rozvinutý. Pre väčšinu Poliakov to nebol problém, pokiaľ Rusko a USA zostali v spore, ale v súčasnosti to mnohých z nich napĺňa hrôzou uprostred rodiaceho sa rusko – amerického „nového uvoľnenia napätia“, ktoré si Putin a Trump spoločne predstavujú.

Nie je dôležité, že Rusko neplánuje inváziu do Poľska a že USA by realisticky nestáli bokom v politickej fantázii o tom, že sa to stane, keďže Poliaci ako celok majú z historických dôvodov takmer patologický strach z Ruska. V mysliach mnohých by ich Rusko mohlo napadnúť náhle a kedykoľvek a pravdepodobnosť, že sa to stane, by sa zvýšila, ak by sa USA postupne stiahli z Európy a explicitne sa dištancovali od zabezpečenia jej trvalej bezpečnosti.

Ako sa ukázalo, presne to plánuje Trumpova administratíva, hoci je nepravdepodobné, že stiahne všetky americké jednotky zo strednej a východnej Európy (SVE), keďže niektoré z nich presúva do Ázie, aby silnejšie obmedzila Čínu, alebo sa vzdá svojich záväzkov podľa článku 5. Napriek tomu minister zahraničných vecí Pete Hegseth práve vyhlásil, že USA už nebudú jediným garantom európskej bezpečnosti, a vyzval členov NATO, aby prevzali viac takýchto zodpovedností, čo muselo väčšine Poliakov naskočiť zimomriavky.

Podľa prieskumu poľských novín zo začiatku marca viac ako polovica z nich už teraz považuje USA za nespoľahlivého garanta bezpečnosti Poľska, takže po tom, čo práve povedal Hegseth, by tento názor mohlo čoskoro zdieľať ešte viac ľudí. Neskôr v tom istom mesiaci šéf poľského Úradu národnej bezpečnosti šokujúco prezradil, že ich krajina má muníciu len na menej ako dva týždne, čo znamená, že v prípade ruskej invázie by bola úplne závislá od záväzku USA k článku 5, aby prežila ako štát.

Rusko opäť nemá v pláne tak urobiť a USA by Poľsko nenechali napospas osudu, ak by sa tak stalo, ale rodiace sa rusko-americké „nové uvoľnenie napätia“, Hegsethovo najnovšie politické vyhlásenie a trápne nerozvinuté poľské vojenské a vojnové sily (MIC) sa spojili a maximálne zhoršili vnímanie hrozby Poliakmi. Ich krajina je bezprecedentne zraniteľná, pretože nikdy predtým nebola taká závislá od zahraničného vojenského vybavenia alebo bezpečnostných záruk a jej MIC nikdy nebolo tak nepripravené na vojnu s Ruskom.

Pozitívnym momentom z ich pohľadu je, že úrady to konečne myslia vážne s nápravou problémov s vojenským a technologickým komplexom (MIC), ktoré tvoria jadro tejto novovyhrotenenej paranoje z budúcej ruskej invázie, o čom svedčí aj návrh zákona o obrane zo začiatku apríla, ktorý sa týka zrýchlených obranných projektov. Napriek tomu to môže byť stále príliš málo a príliš neskoro, navyše Poľsko plánuje čoskoro podpísať s USA zmluvu o raketách Patriot v hodnote takmer 2 miliárd dolárov, ktorá posilní jeho závislosť od amerického MIC, a to aj v oblasti údržby a náhradných dielov.

Vzhľadom na všetko, čo sa hovorilo o poľskom vojenskom a vojvodskom zbore (MIC), a to ako fakty, tak aj analýzy, sú jeho veľmocenské ašpirácie nereálne, pretože Poľsko nikdy nebude schopné uplatňovať nezávislý vojenský vplyv kdekoľvek v širšom regióne. Napriek tomu, že sa chváli velením nad súčasnou treťou najväčšou armádou NATO, už vyčerpalo všetky svoje zásoby po tom, čo všetko darovalo Ukrajine, a veľmi mu chýbajú domáce vojenské výrobné kapacity na boj v hypoteticky zdĺhavom konflikte s Ruskom.

Toto nie sú charakteristiky veľmoci, ale papierového tigra, čo je drsný, ale presný opis poľskej armády, ktorej problémy a s nimi spojená úzkosť, ktorú vytvára širšie povedomie spoločnosti o týchto problémoch, sú výlučne vinou jej krátkozrakého vládnuceho duopolu. Roky zanedbávali vojenský a vojenský priemysel (MIC) svojej krajiny v prospech nákupu prevažne amerického vybavenia, čo vytvorilo závislosť, ktorú je dnes prakticky nemožné odstrániť, a mohlo by tak navždy ukončiť poľské veľmocenské ašpirácie.

Andrew Korybko