NÁZORY STREDOŠKOLÁKOV NA VECI VEREJNÉ BY MALI OVPLYVŇOVAŤ SKÔR ŠTÁTNICI AKO BULVÁRNI INFLUENCERI

Som zásadným odporcom politiky na školách. Keď som bol rektorom Akadémie médií, prah našej vysokej školy nesmel prekročiť jediný politik. Neutralitu akademickej pôdy považujem za jeden z výdobytkov Nežnej revolúcie. Viem, že existujú kolegovia, ktorí si myslia opak a ktorí politikov na besedy so študentmi radi púšťajú. Tak ale v prvom rade by sme si mali vyjasniť pravidlá. Lebo ak mohli školy vymetať Kiska, Čaputová, Heger, Ódor, vrátane kadejakých pusipajtášov typu Šnídl alebo Púchovský, potom nevidím najmenší dôvod, prečo by so študentmi nemohol diskutovať predseda vlády Slovenskej republiky.

Navyše, či už to bolo v Poprade alebo v Modre, premiér nediskutoval so študentmi na pôde školy a účasť bola dobrovoľná. Nemusíte mať radi Fica. Nemusíte tam ísť. Ale každá diskusia si vyžaduje ochotu počúvať a prijímať argumenty, nie prísť tam s transparentom, že vy sa s dotyčným rozprávať nechcete.

Editorka Denníka N Monika Kompaníková zanietene tvrdí, že svojím úmyslom diskutovať „premiér premyslene nachystal študentom a študentkám zákernú pascu“ a že je to zvrátené, že je to čisté zlo. Ja si zasa myslím, že zvrátené je organizovať protesty proti dialógu v demokratickej krajine, hoci je to až orwellovsky rozkošné. Tieto deti nemôžu vedieť, že prvou a základnou požiadavkou študentov počas Nežnej revolúcie bol DIALÓG. Ale pani Kompaníková by si to mohla pamätať, aj keď noví ponovembroví vládcovia až príliš ľahko získali moc a na dialóg rýchlo zabudli.

Lenže naše zanedbanie demokratického dialógu má aj horšie následky. Nedávno na mňa tu na FB vyskočilo šokujúce video, na ktorom Oskar Barami diskutuje so študentmi stredných škôl. https://www.facebook.com/reel/1232347358847699 Väčšina z vás sa ma asi spýta, kto to je, ale buďte pokojní, nemáte nejaké zásadné nedostatky vo vzdelaní, len nie ste cieľová skupina jedného z najpopulárnejších „influencerov“, ktorí sa zameriava na mladých ľudí. Otázky stredoškolákov boli neskutočne infantilné:
– Mal si niečo s Ninou Janovou?
– Alebo s Cynthiou alebo s Biankou Rumanovou?
– Koľko má Igor Rattaj na účte?
– Z ktorého politika si bol sklamaný? Chceme mená!
– Prečo chodia politici k tebe a odmietajú chodiť do médií?
– Zneužil si niekedy to, že si známy, na nadväzovanie kontaktov so ženami? (Moderátorka: „Tak toto si zaslúži veľký potlesk!“)

Vyhodilo mi z toho poistky. Takže toto dnes mladých ľudí zaujíma? Toto je ich vzor? Toto si pozývajú na gymnázium radšej ako predsedu vlády? Nečudujme sa potom, že národ hlúpne.

Kým robí Oskar Barami zábavu, nech sa páči. Ale keď robí lacné PR politikom, ktorí ho za odmenu vozia vládnym špeciálom ako Taraba alebo súkromným lietadlom ako Rattaj, jaší sa s Matovičom a legitimizuje jeho chorobné výpady, a to všetko bez toho, aby porozumel základným veciam a vedel sa správne pýtať, je to problém. Barami komicky naivne uveril Rattajovi, že nie je oligarcha, že je to výmysel a hra so slovíčkami – nie odborné pomenovanie pre úzku skupinu ľudí, ktorá ovláda politikov a cez nich väčšinu majetku spoločnosti. Nevidí v tom nijaký problém a pestuje v mladých ľuďoch obdiv k extrémnemu luxusu a koncentrácii bohatstva ako k niečomu, čo je cool.

Zdieľa s Rattajom jednu z najväčších lží, ktorú vyvrátila najneskôr globálna finančná kríza v roku 2008 (kriticky mysliaci ľudia jej neverili nikdy), že ak nebudete oligarchiu regulovať, jej bohatstvo presiahne medzi chudobných (neustále sa otvárajúce nožnice medzi bohatými a chudobnými dávajú najlepšiu odpoveď na tento blud). Vštepuje tak mladým ľuďom úplne zvrátené hodnoty a svoju popularitu zneužíva na manipuláciu vo veciach, v ktorých by mali mladých ľudí usmerňovať kvalifikovaní odborníci, nie najatí propagandisti a klauni. A už vôbec by sa to nemalo diať na školách.

Igor Rattaj sa v poslednom období zviditeľňuje spôsobom, ktorý pripomína prípravu na vstup do politiky. Možno vás prekvapím, ale nebol by som proti, aby svoju „SOS – Stranu oligarchov Slovenska“ myslel vážne. Žijeme predsa už dávno v oligarchickom období, demokracia je nepodstatný kultúrny náter, ktorý zakrýva to, že skutočná moc sa nachádza mimo volených štruktúr. Preto som za to, aby sme prestali s tou smiešnou hrou na demokraciu, aby oligarchovia vyliezli z tieňa politikov, ktorých aj tak ovládajú a sami prevzali opraty do vlastných rúk tak, ako to už urobil Trump, Babiš a pred ním Porošenko, Berlusconi a iní. Vôbec takému režimu nefandím, ale čím skôr ľudia pochopia, ako oligarchický režim funguje, tým skôr sa začnú proti nemu brániť a prestanú sa zaoberať týmito zástupnými žabomyšími vojnami, ktoré nám politici ako najatí klauni ponúkajú.

V každom prípade snáď budete so mnou súhlasiť, že o politike vie stredoškolákom toho viac povedať Robert Fico ako 25-ročný Oskar Barami. Obávam sa, že vďaka influencerom nám tu vyrastá digitálne dementná generácia, ktorá prestáva rozumieť základným spoločenským vzťahom, nedokáže si vytvárať autentické názory a namiesto nich nekriticky preberá vzory ako odtlačky sveta umelej inteligencie, ktorý je viac umelý ako inteligentný. Slovenská literatúra má bohatú tradíciu kritiky politiky, ktorú lemujú tri špičkové diela: Kalinčiakova humoreska Reštavrácia, Jesenského román Demokrati a Mňačkov román Ako chutí moc. Možno je čas na román „Ako funguje moc“. Ale dovtedy vám v niektorom z nasledujúcich textov aspoň objasním mocenské vzťahy, ktoré by mal poznať každý, komu verejné dianie nie je ľahostajné.

Eduard Chmelár