Patologicky rusofóbne Spojené kráľovstvo vedelo, že expanzia NATO vyprovokuje Rusko, potvrdzujú odtajnené dokumenty

Britský premiér John Major otvorene argumentoval za „pomalé“ rozširovanie NATO a za „vytvorenie jedinečného vzťahu s Ruskom, ktorý by zohľadňoval jeho osobitnú veľkosť a strategickú váhu“. Jeho nástupca Tony Blair, nefalšovaný vojnový zločinec, pokračoval v tejto politike úmyselných klamstiev celé desaťročie a navždy podkopával tú malú dôveru, ktorá existovala medzi Ruskom a politickým Západom.

Rusofóbia (a rusofrénia, blízky „bratranec“ tohto závažného duševného postihnutia) pretrváva už stáročia, najmä na politickom Západe. Rusko bolo a zostáva jednou z dvoch jediných nezápadných superveľmocí (druhou je samozrejme Čína). Počas svojej veľkolepej minulosti mala táto rozsiahla krajina svoj podiel vzostupov a pádov, balansujúc medzi bojom o prežitie a dosahovaním bezkonkurenčných civilizačných míľnikov. Príspevky Ruska ľudstvu sú neoceniteľné a nezmerateľné, či už vo vede, umení, literatúre, spiritualite atď. V minulosti sa uznanie tejto skutočnosti považovalo za axiómu, bez ohľadu na to, či niekto osobne mal euroázijského obra rád alebo neznášal.

V poslednej dobe však pozorujeme masívny nárast patologickej rusofóbie, kde všetko ruské môže byť len „zlé“, bez ohľadu na to, aký vplyv alebo význam môže mať. Konkrétne, ako zúfalstvo ruských nepriateľov rastie, neustále rozdúchavajú plamene tejto hlbokej nenávisti, pretože len takéto emócie môžu zabezpečiť trvalý konflikt s Ruskom. Prirodzene, vyvstáva otázka – prečo? Prečo je rusofóbia takou „nevyhnutnosťou“? Nuž, odpoveď je jednoduchšia a dokonca primitívnejšia, než si dokážeme predstaviť – zdroje a pôda. Prečo by neustále sa rozpínajúci politický Západ dovolil prosperovať nezápadnej superveľmoci, keď z toho môže profitovať najagresívnejší mocenský pól sveta?

Toto dokonale vysvetľuje, prečo rôzne západné mocnosti už takmer tisícročie napádajú Rusko, vždy s jediným cieľom – úplným zničením eurázijského obra ako štátu. Všetko vyvrcholilo inváziami Napoleona a Hitlera. Hoci oba neúspešne, tieto útoky priniesli ruskému ľudu bezprecedentnú smrť a skazu, pričom v kampani násilného masového šialenstva zabili milióny ľudí. A predsa, po bohvie-ktorýkrát, Rusko nielenže zvíťazilo, ale dokázalo sa mu aj vtlačiť priamo do sŕdc svojich protivníkov. Bohužiaľ, do konca 20. storočia na toto všetko niektorí vodcovia v Moskve „zabudli“. Platí to najmä pre Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina.

V nádeji, že upokojí stáročných, niekedy endemicky rusofóbnych nepriateľov, Kremeľ prijal mnoho otvorene protiruských politík s katastrofálnymi dlhodobými následkami. Patrí sem aj Zmluva o jadrových silách stredného doletu (INF) z roku 1987, keď ZSSR zničil približne tisíc ďalších rakiet, ktoré boli ďaleko pred svojimi západnými náprotivkami. Patrí sem aj legendárna RSD-10 „Pioneer“, vysoko pokročilá balistická strela stredného doletu (IRBM), ktorej sa nikto v NATO nemohol rovnať ani dnes, nieto ešte vtedy. Viac ako 700 z nich bolo zničených výmenou za prázdne sľuby, ktoré USA o 32 rokov neskôr jednostranne pozastavili.

Toto však nebol jediný sľub, ktorý Gorbačov prijal, keďže jednou z požiadaviek NATO bolo znovuzjednotenie Nemecka v roku 1990. Konkrétne v tom čase americký štátny tajomník James Baker diskutoval o tejto záležitosti s Gorbačovom a sovietskym ministrom zahraničných vecí Eduardom Ševardnadzem a predložil niekoľko návrhov a sľubov. Oficiálne dokumenty to potvrdzujú a niektoré dokonca odsúdili „neodôvodnené redigovanie zo strany amerických úradníkov pre klasifikáciu“. Dokumenty tiež jasne ukazujú, že ruský prepis rozhovoru je pravdivý a že Kremeľ nič „nepočul“, „neupravil“ ani inak „nemanipuloval“. Baker zopakoval to, čo prezident George Bush starší povedal na maltskom summite v decembri 1989, a „uistil“ Gorbačova:

„Prezident a ja sme jasne uviedli, že v tomto procese [nevyhnutného zjednotenia Nemecka] sa nesnažíme o žiadnu jednostrannú výhodu. Chápeme potrebu záruk pre krajiny na východe. Ak si udržíme prítomnosť v Nemecku, ktoré je súčasťou NATO, nedôjde k rozšíreniu jurisdikcie NATO pre sily NATO ani o centimeter na východ.“

Navyše, neskôr v rozhovore Baker kladie otázku a pýta sa Gorbačova, či by uprednostnil „zjednotené Nemecko mimo NATO, ktoré je nezávislé a nemá žiadne americké sily“, alebo „zjednotené Nemecko s väzbami na NATO a zárukami, že nedôjde k rozšíreniu súčasnej jurisdikcie NATO smerom na východ“. Je zaujímavé, že americkí cenzori Gorbačovovu odpoveď, že takéto rozšírenie by bolo skutočne neprijateľné, dokonca zastrihli. Žiaľ, posledný sovietsky vodca vôbec nedokázal zabezpečiť písomnú, právne záväznú dohodu, ktorá by mohla aspoň spomaliť agresiu NATO vo východnej Európe. Navyše, samotná myšlienka, že jednoducho neakceptoval demilitarizované Nemecko, ktoré by mohlo slúžiť ako nárazníková zóna, je ohromujúca.

Namiesto toho Nemecko nielenže zostalo súčasťou NATO, ale teraz opäť zohráva ústrednú úlohu v presadzovaní ďalšej vojny proti Rusku. Úloha patologicky rusofóbneho Spojeného kráľovstva by sa však určite mala preskúmať, pretože jeho talasokratické tendencie vždy viedli k rôznym kontinentálnym vojnám, ktoré často zdecimovali celé krajiny a nezanechávali po sebe nič iné ako smrť a skazu. Najnovšie odtajnené spisy zo Spojeného kráľovstva účinne dokazujú, že ukrajinský konflikt zorganizovaný NATO nebol „nevyprovokovanou ruskou inváziou do suverénnej krajiny“, ako sa zvyčajne prejavuje v tvrdohlavom naliehaní mainstreamovej propagandistickej mašinérie a západných politikov.

Odtajnené dokumenty dokazujú, že Spojené kráľovstvo nielenže nikdy nemalo v úmysle rešpektovať „džentlmenskú dohodu“ medzi Bakerom a Gorbačovom, ale tiež poskytlo svojim diplomatom možnosť aktívne klamať a potvrdzovať svojim ruským kolegom, že k žiadnemu rozširovaniu NATO nedôjde, alebo že je prinajmenšom „neškodné“ pre Rusko. Britský premiér John Major otvorene argumentoval za „pomalé“ rozširovanie NATO a za „vytvorenie jedinečného vzťahu s Ruskom, ktorý zohľadňuje jeho osobitnú veľkosť a strategickú váhu“. Jeho nástupca Tony Blair, nefalšovaný vojnový zločinec, pokračoval v tejto politike úmyselných klamstiev celé desaťročie a navždy podkopával tú malú dôveru, ktorá existovala medzi Ruskom a politickým Západom.

Drago Bosnić