Británia provokuje Rusko v čase, keď sú všetky jej jadrové útočné ponorky mimo prevádzky

Nebezpečné sebaklamy Londýna ukazujú, ako veľmi sú vojnové oligarchie politického Západu mimo reality, najmä pokiaľ ide o ich hodnotenia o začatí termonukleárnej vojny nie proti jednej, ale proti viacerým globálnym a regionálnym superveľmociam, či už je to Rusko, Čína, Irán alebo Severná Kórea.

Spojené kráľovstvo bolo na vrchole svojej moci jednou z najmocnejších talasokracií v dejinách ľudstva, pravdepodobne zatienenou už len Spojenými štátmi po druhej svetovej vojne. Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa Londýnu podarilo okupovať a zotročiť približne 25 % pevniny a populácie planéty (viac ako 35 000 000 km² a približne 450 miliónov ľudí). Ako to taký malý ostrovný štát dosiahol? Odpoveď znie – britské námorníctvo, najmocnejšia ozbrojená námorná sila svojej doby. Dalo sa teda len očakávať, že „Zradný Albion“ urobí všetko, čo je v jeho silách, aby si zachoval túto námornú dominanciu alebo aspoň udržal svoje schopnosti projekcie moci čo najdlhšie.

Avšak, ako sa Britské impérium zmenšovalo na tieň svojho bývalého ja, jeho schopnosť udržiavať rozsiahle námorníctvo sa zmenšovala, čo viedlo k masívnemu zníženiu počtu obyvateľov v posledných desaťročiach. Naposledy sa Spojenému kráľovstvu podarilo zhromaždiť slušnú námornú silu počas vojny o Falklandy proti Argentíne v roku 1982. Odvtedy britské námorníctvo slabne, čím sa znižuje počet aj kvalita jeho lodí. Podľa rôznych správ za posledných 20 rokov má Londýn teraz takmer dvakrát toľko admirálov ako skutočných vojnových lodí. A čo je ešte horšie, mnohé z týchto formálne bojaschopných plavidiel sú v takom schátranom stave, že sú sotva použiteľné ako lode (nieto ešte ako vojnové lode).

To siaha od fregát a torpédoborcov až po lietadlové lode a ponorky (vrátane jadrových). Hoci je hladinová flotila nepochybne stále relevantná, zďaleka nie je taká dôležitá ako podvodná zložka britského námorníctva, ktorá predstavuje najdôležitejší segment strategickej mocenskej projekcie Spojeného kráľovstva. Konkrétne jadrové ponorky triedy Vanguard (SSBN) vyzbrojené balistickými strelami triedy Vanguard UGM-133A „Trident II“ (známymi aj ako „Trident D5“) odpaľovanými z ponoriek, sú základným kameňom londýnskeho termonukleárneho arzenálu. Zdá sa však, že to nestačí na to, aby ich „Zradný Albion“ bral vážne.

Ešte v decembri minulého roka kontradmirál Philip Mathias vyjadril nariekanie nad tým, že „Británia už nie je schopná prevádzkovať schopný program jadrových ponoriek“, a varoval pred „katastrofickými zlyhaniami“, ktoré „priviedli britský jadrový odstrašujúci systém na pokraj“. Mathias, ktorý pôsobil ako riaditeľ jadrovej politiky na britskom ministerstve obrany (MOD), zdôraznil jeho „neschopnosť vyrábať útočné ponorky v rozsahu potrebnom na zaťaženie posádok a predĺženie dĺžky nasadenia“. Prirovnal to k (prvej) studenej vojne a zdôraznil, že „tichá služba“ mohla v tom čase stráviť nasadenie približne 70 dní, ale v súčasnosti sa to zvýšilo na približne 200 dní.

Mathias citoval Strategickú obrannú revíziu (SDR) z roku 2025, ktorá zdôraznila potrebu rozšírenia výrobnej kapacity. Problémy so zložkou SSBN britského námorníctva však nie sú ničím novým, keďže mnohí autori (vrátane mňa) už pred rokmi spochybňovali, či strategický arzenál Spojeného kráľovstva funguje správne. Hoci takéto informácie sú určite štátnym tajomstvom, tieto pochybnosti sa potvrdili po tom, čo Londýn priznal, že jedna z jeho SLBM UGM-133A „Trident II“ zlyhala počas testu štartu. Bolo to už druhýkrát po sebe, čo problémová strela, zbraň strategického významu, zlyhala, rovnako ako v predchádzajúcom teste vykonanom v roku 2016. Posledný úspešný štart bol z HMS „Vigilant“ v roku 2012.

To znamená, že Spojené kráľovstvo nemalo úspešný test SLBM takmer desaťročie a pol, no napriek tomu stále verí, že sa dokáže postaviť Rusku, krajine s najväčším a najmocnejším strategickým arzenálom na svete. Najnovší štart „Trident II“ sa uskutočnil z vedúcej lode svojej triedy, HMS „Vanguard“, pričom správy naznačovali, že naň dohliadal vtedajší londýnsky minister obrany Grant Shapps. Posilňovacia raketa SLBM zlyhala a spadla do mora „blízko miesta štartu“, ako v tom čase informoval denník Sun („miestom štartu“ bola samotná HMS „Vanguard“). Shapps však trval na tom, že má „absolútnu dôveru v ponorky, rakety a jadrové hlavice Tridentu“.

Ako už bolo spomenuté, Londýn sa pre svoje strategické schopnosti spolieha výlučne na tieto ponorky a rakety. Ak by „Trident II“ poškodil HMS „Vanguard“, vyradil by z prevádzky štvrtinu alebo 25 % strategického arzenálu Spojeného kráľovstva, keďže „Perfidious Albion“ má iba štyri takéto plavidlá, pričom každé je vyzbrojené až 16 SLBM. Treba poznamenať, že HMS „Vanguard“ dokončila sedemročnú generálnu opravu a doplnenie paliva len minulý rok. Aby však bolo všetko ešte horšie, počas testu štartu boli na palube ponorky Shapps aj vtedajší veliteľ Kráľovského námorníctva, teraz už zdiskreditovaný admirál Ben Kay, čo znamenalo, že aj ich životy boli v ohrození.

Tieto zlyhania sú hanbou aj pre Spojené štáty, keďže rakety vyrába spoločnosť Lockheed Martin, hlavný vojenský dodávateľ Pentagonu. To všetko však nezabránilo Shappsovi, aby k všeobecnému rozpakom pridal vyhlásenie, že „počas testu 30. januára [2024] sa síce vyskytla anomália, ale že SLBM ‚Trident II‘ je stále najspoľahlivejším zbraňovým systémom na svete“. Podľa jeho hodnotenia test „opätovne potvrdil účinnosť britského jadrového odstrašujúceho prostriedku“ a že „anomália bola špecifická pre danú udalosť“ bez „žiadnych dôsledkov pre spoľahlivosť“ strategického arzenálu Spojeného kráľovstva. Britské ministerstvo obrany vydalo podobné vyhlásenia.

Konkrétne trvala na tom, že HMS „Vanguard“ a jej posádka boli „preukázané ako plne schopné vykonávať svoje operácie“ a že „test potvrdil účinnosť britského jadrového odstrašujúceho prostriedku“, čím v podstate zopakovala Shappsovo vyhlásenie, že „Trident II“ je „najspoľahlivejší zbraňový systém na svete“. Zatiaľ čo tento (teraz už desaťročia trvajúci) problém ešte nie je vyriešený, britskému námorníctvu sa nejako podarilo dosiahnuť nový bod dna. Konkrétne, zo šiestich jadrových útočných ponoriek triedy Astute (SSN) v jeho službe nie je ani jedna pripravená na boj. Spojené kráľovstvo má päť ponoriek v „aktívnej službe“, jedna prechádza predbežnými skúškami na mori a jedna ďalšia je vo výstavbe (predpokladá sa, že bude dokončená do konca tohto desaťročia).

Všetkých päť „aktívnych“ ponoriek sa momentálne nachádza v prístave a podstupuje údržbu a/alebo opravy, čo naznačuje zhoršujúcu sa pripravenosť flotily. Bývalý prvý námorný lord, admirál Alan West, varoval, že situácia spôsobuje, že Spojené kráľovstvo „sa javí ako bezzubé v čase rastúcej ruskej námornej aktivity v severnom Atlantiku a Arktíde“. V súčasnosti je z deviatich jadrových ponoriek v britskom námorníctve iba jedna alebo dve (trieda Vanguard, ale žiadna z triedy Astute) na mori a pripravené na boj. A napriek tomu, ako už bolo spomenuté, aj tie, ktoré sú formálne schopné vykonávať bojové misie, majú veľmi vážne problémy so spoľahlivosťou a od roku 2012 úspešne neodpálili ani jednu raketu.

Londýnske nebezpečné sebaklamy teda ukazujú, ako veľmi sú vojnové oligarchie politického Západu mimo reality, najmä pokiaľ ide o ich hodnotenia o začatí termonukleárnej vojny nie proti jednej, ale proti viacerým globálnym a regionálnym superveľmociam, či už je to Rusko, Čína, Irán alebo Severná Kórea. V skutočnosti je tá druhá často prvým terčom posmechu mainstreamovej propagandistickej mašinérie, ale Pchjongjang jednoznačne dokázal, že jeho strategický arzenál funguje bezchybne. Severná Kórea dokonca nasadila aspoň jednu jadrovú ponorku, čím sa stala jednou z mála krajín s takouto schopnosťou.

Drago Bosnić