ČO MUSÍ UROBIŤ SLOVENSKO PO MAĎARSKÝCH VOĽBÁCH

Zmena kurzu v Budapešti by mala prinútiť slovenskú politickú reprezentáciu začať konečne geopoliticky myslieť. Opusťme nateraz jalové koalično-opozičné prekáračky o tom, kto je koho spojenec a kto koho zradil. Toto nikam nevedie, rovnako ako opozičné úsmevné ilúzie o Pétrovi Magyarovi, ktorý nemá žiadnu ideológiu, začínal ako prisluhovač západných investorov, kariéru sa pokúšal urobiť ako zákulisný hráč Orbánovho Fideszu a keď neuspel, profiloval sa ako oportunistický zradca všetkého, čo sľúbil – ak si od takéhoto človeka niečo sľubujete, je to dosť desivé. Už viackrát som upozornil, že slovenský politický diskurz je absolútne nepodstatný, bezobsažný a nudný, analyzovať tie každodenné táraniny a vzájomné hysterické až primitívne účelové obviňovania je stratou času. Zamerajme sa na niečo oveľa dôležitejšie.

Budúci maďarský premiér Péter Magyar obligátne prisľúbil úsilie o revitalizáciu V4 (povinná jazda všetkých nových lídrov), v skutočnosti sa však zameriava na úzku strategickú spoluprácu s Poľskom. Geopolitickým záujmom Slovenskej republiky (bez ohľadu na charakter vlády) je zabrániť posilňovaniu tohto tandemu, ktorý môže paralyzovať širšiu spoluprácu v strednej Európe. Vyšehradská skupina je v stave klinickej smrti a občas sa dá využiť na odpor proti klimatickej a migračnej politike Bruselu, ale plnohodnotne už nebude nikdy fungovať. Predlžovanie tejto agónie nás môže vťahovať do sféry poľskej hegemónie, či už v rámci iniciatívy Trojmorie alebo latentným presadzovaním akéhosi „dvojrýchlostného modelu“ V4, v ktorom bude tandem Varšava – Budapešť vždy dominantnejší ako dvojica Praha – Bratislava. A poľská dominancia v strednej Európe nie je v štátnom záujme Slovenskej republiky.

V tejto situácii má Robert Fico dve možnosti. Buď bude po zvyšok svojho mandátu oportunisticky využívať príležitostné možnosti naprieč celou Európou, ako to už napokon robí český premiér Andrej Babiš, opierajúci sa raz o Berlín, raz o Paríž. Premiérovi Ficovi je asi bližšie južné krídlo reprezentované talianskou premiérkou Meloniovou, no radšej by som ho videl v tandeme s hodnotovo konzistentným španielskym socialistom Pedrom Sánchezom ako s krajne pravicovou političkou, ktorá na začiatku svojej kariéry otvorene sympatizovala s Mussolinim. Pokúsiť sa môže aj o spojenectvo s Emmanuelom Macronom, ale to by ho stálo politicky oveľa viac.

Druhou možnosťou je začať systematicky prebudovávať regionálnu spoluprácu v strednej Európe a vybrať si taký formát, ktorý bude dlhodobo geopoliticky najlepšie vyhovovať záujmom Slovenskej republiky. Po vylúčení Trojmoria a skepse voči V4 je najlogickejšou možnosťou rozvoj a rozširovanie Slavkovského formátu. Príležitosť chopiť sa iniciatívy sa naskytne už čoskoro – na májovom summite S3 v Bratislave za účasti najvyšších predstaviteľov Česka, Rakúska a Slovenska. Na ňom by mohol prezident Peter Pellegrini navrhnúť rozšírenie Slavkovského formátu o Maďarsko, Chorvátsko a Slovinsko. Má v tíme dostatok kvalitných diplomatov (Kubiš, Ballek) a vyjednávačov na to, aby dokázal partnerov presvedčiť o výhodách takejto spolupráce krajín, ktoré majú silné historické politické, ekonomické a kultúrne väzby. Takýto formát rovnocenných štátov by nebol zaťažený veľmocenskými ambíciami Poľska.

Stredná Európa je dnes očividne iná ako pred niekoľkými rokmi. Za to desaťročie existencie Slavkovského formátu ekonomicky vyrástla a objavila výhody vzájomného prepojenia. Obchod, ale napríklad aj turistický ruch vzrástli niekoľkonásobne. Tento región sa vyznačuje oveľa väčšou dynamikou ako „stará Únia“, odoláva konformite Bruselu a v rozpore s tým, čo dnes túžobne očakávajú Šimečka s Korčokom a Gröhling s Naďom, môže osmeliť ďalších rebelov (viď dnešné Slovinsko, kde sa dejú zaujímavé veci).

Stredná Európa si musí uvedomiť, že nemôže donekonečna slúžiť ako periféria poskytujúca príležitosti pre stagnujúcu nemeckú ekonomiku (ako si to predstavuje Česko), že americký obranný dáždnik tu nebude večne (ako sa na to spolieha Poľsko), že identita tohto regiónu sa nedá budovať na protiukrajinskej aliancii (ako sa na to zameriavalo Maďarsko a čiastočne aj Slovensko). Regionálna spolupráca sa nesmie formovať len ako trucovité blokovanie všetkého, čo príde z Bruselu, musí sa upevňovať aj konštruktívnymi príspevkami k širšej európskej a medzinárodnej politike, musí nás spoločne posilňovať a zvyšovať politickú váhu jednotlivých krajín v tejto šialenej dobe nových hrozieb, ale aj nových príležitostí.

Pád Viktora Orbána nemusí byť pre slovenskú vládu katastrofou, ak maximálne možným spôsobom využije svoje komparatívne výhody v tejto geopolitickej hre. Otázkou však zostáva, či máme lídrov, ktorí tento potenciál chápu, ktorí sú schopní ho uskutočňovať a ktorí vedia formovať verejnú mienku týmto smerom…

Eduard Chmelár