KEĎ PROFESIONÁLI HRAJÚ AMATÉROV

Po včerajšej úspešnej premiére divadelnej komédie Amatéri v Činohre Slovenského národného divadla mi zišlo na um, že naša súčasná herecká generácia vyniká skôr v komediálnych žánroch ako dramatických (u predchádzajúcej generácie to bolo naopak). Hra od českého autora Petra Zelenku nezaujme duchaplným textom a prepracovanými dialógmi. Úprimne, keď som si ju prečítal, nič vtipné mi na nej neprišlo. Ale obecenstvo nepretržite burácalo od smiechu. Uznávam, nie som cieľová skupina týchto ľahších žánrov, čím ich nechcem nijako dehonestovať, len poukázať na to, že to z hercov vyžmýkali všetko, to oni urobili tú hru Hrou, to oni išli naplno, a to všetci – hoci predsa len vyzdvihnem excelujúceho Tomáša Maštalíra a Juraja Loja.

Iste aj zásluhou režiséra Eduarda Kudláča a dramaturgičky Dariny Abrahámovej dostali z hereckého obsadenia maximum. Len tie ich predispozície na komediálne úlohy sú neprehliadnuteľné. V dramatických postavách sú už v porovnaní s generáciou bardov oveľa väčšie rozdiely. Stále sa k nim vraciam v myšlienkach a uvedomujem si, aké sme mali šťastie žiť v ich čase, aké poklady nám zanechali, aké nesmierne kultúrne dedičstvo svetovej úrovne vytvorili. Práve dnes som zachytil vyjadrenie slovenskej herečky Barbory Bobuľovej dlhodobo pôsobiacej v Taliansku, ktorá sa priznala, že mala oveľa väčšiu trému hrať v prítomnosti takých velikánov ako bol Ladislav Chudík, Karol Machata či Štefan Kvietik, než pred svetovými hviezdami ako Gérard Depardieu, Tom Cruise či Franco Nero. Aj to o mnohom vypovedá…

Na záver mi dovoľte jedno osobné vyznanie. Možno začínam byť staromódny, ale mama ma učila, že do divadla sa chodí ako do kostola: vo sviatočnom. Slovenské národné divadlo je svätyňa kultúry a k tej patrí aj kultúra odievania. Takto to bolo ešte za našich študentských čias. Neviem, kedy sa to zmenilo, že na premiéry sa dnes chodí v teniskách, teplákoch, mikine, šušťákoch či koženej bunde. Neviem, či tam okrem mňa vôbec bol niekto v obleku s kravatou. Ale dovoľte mi povedať, že aj keby som bol posledným mohykánom, ja sa za to hanbiť nebudem. Lebo je to prejav úcty k tej inštitúcii a k tým dielam, ktoré v nej vznikajú. Ďakujem za pochopenie.

Eduard Chmelár