KAMPAŇ DO PREZIDENTSKÝCH VOLIEB SA UŽ ZAČALA

To, čo ihneď po voľbách rozpútala frustrovaná opozícia, skorumpované mimovládky, sfanatizovaní herci, červené denníčky a niektoré televízie na čele s Markízou, sa nedá nazvať inak ako „permanentná kampaň“ (parafrázujúc klasický výrok Trockého o revolúcii). A nie je to ani normálny, ani zdravý stav pre demokraciu. Fakt, že sa opozičné sily nedokázali zmieriť s výsledkom volieb a namiesto serióznej parlamentnej práce preniesli politiku takmer okamžite do ulíc, je už všeobecne známy. Ale čoraz intenzívnejšie a zúrivejšie útoky na hlavu štátu zo všetkých strán prezrádzajú, že boj o Prezidentský palác už dávno prepukol.

Peter Pellegrini nie je bez chýb. Ak robí hlúposti (medzi ktoré zaraďujem posadnutosť zbrojením a šaškovanie v maskáčoch, ktorému sa nevyhli ani jeho predchodcovia), naložím mu aj ja. Ale vo všeobecnosti je to veľmi dôstojný prezident, ktorý (a to na ňom oceňujem najviac) sa snaží byť nadstranícky tak ako nikto pred ním. Len si spomeňte na jeho predchodkyňu, ktorá sa odmietala baviť s opozíciou a Prezidentský palác zneužívala na pretláčanie agendy svojej materskej strany, Progresívneho Slovenska. V porovnaní s ňou sa Pellegrini reálne usiluje o spoločenský zmier, aj keď by mohol byť viac proaktívny a menej reaktívny. Môžeme sa sporiť o detailoch, ale to teraz nie je dôležité.

Podstatné je, bez ohľadu na to, či ste ho volili alebo nie, že je to legálna a legitímna hlava nášho štátu, jeden zo symbolov slovenskej štátnosti, takže znevažovaním tohto úradu oslabujete ani nie tak jeho osobu, ale predovšetkým republiku ako takú. Za 33 rokov existencie nezávislého štátu sme sa nenaučili správať k prezidentovi republiky a paradoxne, najviac si túto inštitúciu ctili Maďari neustále upodozrievaní z nelojality.

Píšem to preto, lebo už si nemôžem nevšímať tú účelovosť až bezočivosť narastajúcich útokov na prezidenta Slovenskej republiky, ktoré dosiahli neúnosné, extrémne až rekordné rozmery. Progresívci doteraz vyplakávajú, ako sa ubližovalo ich chránenej kvetinke, pričom väčšina „útokov“ voči Zuzane Čaputovej spadala do oblasti legitímnej kritiky. Samozrejme, vieme, že sa vyskytli aj neprijateľné a vulgárne osobné osočovania, ktoré rázne a principiálne odmietam – tak vtedy, ako aj dnes, tak voči nej ako aj voči komukoľvek inému (viete, ako nekompromisne reagujem, keď si nadávate navzájom aj v diskusiách na mojej stránke). Ale prehnaná precitlivenosť voči jej osobe často prerastajúca až do snahy o jej nekritizovateľnosť ostro kontrastuje so správaním opozičných síl voči Petrovi Pellegrinimu.

To enormné množstvo nadávok a urážok (Podržtaška, Prázdny oblek atď.), ktoré mu vymysleli jeho politickí konkurenti trápne sa označujúci za „slušných“ alebo dokonca „kultúrnych“ ľudí, dennodenné osobné útoky na sociálnych sieťach, kde mu kadejaký sopliak bezočivo tyká – to všetko nemá v dejinách našej politickej kultúry obdoby. Mýlili by ste sa však, keby ste to považovali za nejaké spontánne vyventilovanie nevychovaných ľudí. Sú to organizované útoky trolích fariem opozičných strán – až sa čudujem, že tie najhoršie urážky na sociálnych sieťach nikto nereguluje (Čaputovej tím ich nekompromisne mazal).
To, nad čím sa dá pri anonymných hejteroch mávnuť rukou, vyvoláva vážne znepokojenie, ak ide o ústavných činiteľov. Som šokovaný, keď počujem od opozičných predstaviteľov (ako napríklad naposledy od podpredsedníčky PS Beaty Jurík) hlášky, že „Peter Pellegrini nie je náš prezident, ale váš“. Ako prosím??? Prezident republiky je podľa ústavy hlavou celého štátu a zastupuje ho dovnútra i navonok. Okamihom zvolenia to už nie je „náš“, „váš“, ani „ich“ kandidát, je to prezident republiky zastupujúci nás všetkých. Ale toto vedia už deti na druhom stupni základných škôl.

Bezočivé slová progresívcov dištancujúcich sa od legitímnej hlavy štátu zvolenej občanmi sú vlastne rovnako nehorázne ako hulvátske reči Donalda Trumpa, ktorý sa vyhrážal pápežovi Levovi XIV. novým Avignonom, narážajúc tak na obdobie v 14. storočí, kedy muselo sedem pápežov po spore hlavy katolíckej cirkvi s francúzskym kráľom sídliť v Avignone, kým v Ríme sedeli iní pápeži a európske štáty sa rozdeľovali podľa toho, ktorého uznávali. Chcú vari progresívci vyhlásiť vlastného „prezidenta“ a definitívne tým roztrhať už aj tak dosť rozdelenú spoločnosť?

Mnohé veci nasvedčujú tomu, že po neúspechu s prehovorením Zuzany Čaputovej sľúbili neuspokojenému Ivanovi Korčokovi repete jeho kandidatúry, a ten, ktorý nám to nikdy nezabudne, sa už za prezidentským kreslom trasie nedočkavosťou. Jeho dnešné video k podozreniam, že si niektorí influenceri nechávali platiť za podporu Petra Pellegriniho, bolo už tradične demagogické, ale mňa v tejto súvislosti zarazil skôr postoj médií, ku ktorým mám dve otázky. Ako je možné, že útočia zaslepene len na prezidenta a nevšímajú si výpoveď influencerky, že protistrana (teda tím Ivana Korčoka) ponúkla Jovinečkovi oveľa viac? Prečo nevyšetrujú aj ich? Druhá otázka smeruje k Denníku N a TV Markíza: ako ste sa dostali k vyšetrovaciemu spisu? Čo sú toto za praktiky, keď polícia (nie po prvý raz) umožňuje niekomu vynášať informácie z vyšetrovacieho spisu? Takto sa marí spravodlivosť, takto sa kriví právny štát.

Nech sa poctivo vyšetria všetky podozrenia, hoci aj tie najabsurdnejšie. Ale nebuďme naivní. Tieto veci sa nedejú len tak. Ich úlohou je znechutiť a odradiť Petra Pellegriniho od ďalšej kandidatúry a vydláždiť cestu pre ďalšieho marketingového kandidáta, ktorý bude plniť želania zahraničných sponzorov minimálne tak horlivo, ako to robila Zuzana Čaputová. Ja na túto hru pri všetkej svojej kritickosti k súčasným mocenským pomerom neskočím.

Eduard Chmelár