SLOVENSKO POTREBUJE SVOJ DEŇ ZMIERENIA

V posledných dňoch rozmýšľam nad tým, ako sa asi cítia bežní ľudia, keď sledujú tie ustavičné zlostné až hysterické škriepky medzi politikmi, keď už aj nás, politických analytikov, z toho bolí hlava. Už sa to naozaj nedá počúvať. Je to uškriekané, zlomyseľné, trápne, primitívne, odvádzajúce pozornosť od skutočne dôležitých vecí, doslova vyčerpávajúce. Bez ohľadu na to, koho ste volili, uznajte, že takto sa normálni ľudia nerozprávajú. Je to zámer, hlúposť, neschopnosť alebo všetko dohromady? Toto už predsa dávno nie je politika s klasickým rečníckym a štátnickým umením, toto nie je riešenie reálnych problémov ľudí, toto je podradná činnosť ľudských trosiek, ktorej by sme nemali venovať žiadnu pozornosť. Ibaže oni rozhodujú o našich životoch.
Len za posledných 24 hodín sa udialo toľko bizarných situácií, že sa musím spýtať, kde sú teraz slovenskí psychiatri a prečo si tak zaujato, neprofesionálne, selektívne a nedôsledne vykonávajú svoju prácu, keď nevidia, že to, čo sa teraz deje, je oveľa vážnejšie a nebezpečnejšie ako ich účelový pokus diagnostikovať premiéra na diaľku. Tu je len niekoľko príkladov.

Progresívne Slovensko si „uctilo“ dnešný Deň narcisov bannerom, v ktorom vyzývalo, aby ľudia nepodporovali „narcisov“ z Hlasu a Smeru. Inšpirovalo sa pritom veľmi podobným statusom Igora Matoviča, čo len dokazuje, akému primitívnemu politickému štýlu sa prispôsobila strana, ktorá sa pasuje za lídra opozície… Takto zneužiť Deň narcisov dokážu len totálni zúfalci a darebáci. Ak má byť toto podpora onkologických pacientov, ak im toto pripadá smiešne, potom medzi nimi a Matovičovou Loďou bláznov nie je nijaký rozdiel. Ešte aj ich vlastní prívrženci boli z takejto komunikácie znechutení.

Podpredsedníčka Progresívneho Slovenska Beáta Jurík včera na Námestí SNP v Banskej Bystrici hecovala dav (alebo skôr hlúčik), aby si po vzore maďarských demonštrantov zaskandovali „Rusi domov!“ Na námestí pritom nebolo živého Rusa – iba pomník vojakom Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta. Jurík, ktorá stála presne na mieste, odkiaľ Jozef Tiso po potlačení Povstania ziapal, že zostane po boku vodcu Veľkonemeckej ríše Adolfa Hitlera do poslednej kvapky krvi a následne vyznamenával nacistických hrdlorezov, ktorí zanechali po Slovensku desiatky vypálených dedín, stovky masových hrobov a tisíce mŕtvych – nazvala ruského veľvyslanca trolom, volala na slávu Ukrajine a blúznila o fašistickom režime v Rusku.

Je fascinujúce, že vojna na Ukrajine vyprala stáročnú nenávisť k Rusom ako morálnu cnosť. To, čo sa navonok falošne prezentuje ako empatia k trpiacim Ukrajincom, sa v skutočnosti prejavuje ako takmer fetišistická fixácia na Zelenského, ktorá ignoruje názory bežných ukrajinských mužov násilne odvlečených na front. Nie je to solidarita k Ukrajincom, čo motivuje progresívcov a iných centristických extrémistov, ale obyčajný antiruský šovinizmus.
Vrchol všetkého sa však odohral včera v parlamente. Poslanec za Smer-SD Dušan Jarjabek predložil návrh uznesenia NR SR, ktorým si mal parlament pripomenúť a uctiť 60. výročie udelenia Oscara slovenskému filmu Obchod na korze. Urobil tak s tým najčistejším úmyslom, o tom som presvedčený, ako pripomienku jedného z najväčších míľnikov v dejinách slovenskej kinematografie, ktorý nás mal všetkých naplniť úctou a hrdosťou. To, čo nasledovalo, bolo ako predstavenie z psychiatrie alebo výňatky z chorobopisu. Predstavitelia Progresívneho Slovenska sa doslova rozbesneli a neveril som vlastným očiam, čo tam dokázali posplietať a pospájať: od kolaborácie s Putinom až po podporu Mazureka v župných voľbách, od toho, že Ficova vláda vraj môže aj za to, že sme nezískali Nobelovu cenu a olympijské zlato až po obvinenie, že diskriminuje sexuálne menšiny. Ondrej Prostredník si zamoralizoval, že to násilie zobrazené vo filme umožnili rasové diskriminačné zákony, ktoré vraj aj dnes pretláča Ficova vláda… Ja by som chcel všetkým týmto bezočivým tárajom len pripomenúť, že to bol práve Robert Fico, ktorý bol v roku 2001 predkladateľom a autorom návrhu zákona, ktorým sa ustanovil 9. september ako Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia.

Áno, aj mňa hnevá, že Smer-SD, ktorý sa formálne označuje za antifašistickú stranu, uvažuje o podpore právoplatne odsúdeného neonacistu Milana Mazureka za prešovského župana. Uráža ma, keď minister obrany Robert Kaliňák obhajuje toho najväčšieho neonacistického grázla, akého poznám a s ktorým mám osobné skúsenosti – Mariána Magáta – a už naozaj neviem, kto má byť extrémista, ak nie tento násilný maniak, ktorý sa vám aj po prepustení z väzenia arogantne smeje do tváre, že „prevýchova sa nekonala“. Zúril som, keď na medzinárodnú konferenciu o suverenite štátov pod záštitou podpredsedu parlamentu pozvali europoslanca z Poľska, z ktorého sa vykľul taký šialený antisemita, že aj Milan Uhrík pri ňom vyzerá ako slniečkár.

Ale čo má toto všetko spoločné so zámerom vzdať hold svetoznámemu slovenskému filmu? Budeme teraz toto politikárčenie rozvíjať, a keď chcú progresívci hľadať paralely s aktuálnou situáciou, pripomenieme im aj ich mlčanie o genocíde v Gaze? Mimochodom, viete, že Alexander Dubček ako vtedajší prvý tajomník ÚV KSS sa postavil proti tomuto filmu, lebo mal výhrady k tomu, že zobrazuje Slovákov nie ako hrdinov SNP, ale ako kolaborantov s fašistickým režimom? Preto sa nakrúcania napokon neujali filmové štúdiá na bratislavskej Kolibe, ale ateliéry na pražskom Barrandove. A teraz čo? Zatratíme aj Dubčeka?

Nemala kultúra náhodou spájať? Tí, ktorí jačali na predkladateľov uznesenia, že hádam si nemyslia, že budú hlasovať s nimi, sa azda domnievali, že nastavili zrkadlo vládnej koalícii – obnažili však predovšetkým samých seba. Hlavný hrdina filmu Jozef Kroner bol nielen fenomenálnym hercom, ale najmä výnimočným a skromným človekom, ktorý prízvukoval, že politika do divadla nepatrí. Jeho dcéra Zuzana by si mala uvedomiť, že byť nositeľkou slávneho mena je predovšetkým záväzok: záväzok vážiť slová, nepreháňať a neklamať – ako to, žiaľ, robí často ona.

Po tomto nedôstojnom cirkuse Dušan Jarjabek návrh stiahol, lebo v takejto atmosfére sa pokúšať o spoločné gesto nemalo zmysel. Ani vtedy však poslankyne Progresívneho Slovenska nezasiahol pocit hanby a namiesto toho sa uchýlili k hlúpym klamstvám. Zora Jaurová šírila trápny triumfálny pocit víťazstva a predsedníčka poslaneckého klubu PS Zuzana Mesterová – áno, práve tá, čo pri každom nesúhlasnom prejave dostane záchvat „klamete, klamete, klamete“ – spolu so svojou kolegyňou Števulovou pustila von primitívne detinské klamstvo, že poslanec Jarjabek sa vraj zľakol a ušiel, čo bola totálna lož vycucaná z prsta.

A teraz mi povedzte, čo s tým. Môžete nad tým mávnuť rukou, že takéto vymleté hlupane bez hanby a bez svedomia, ktoré dnes reprezentujú opozíciu, sú na smiech a netreba ich brať vážne. Ale uvedomte si, že práve oni vám raz môžu vládnuť. Sú to vysoké funkcionárky strany, teda po prípadných víťazných voľbách si budú nárokovať na dôležité posty. Jurík bude možno podpredsedníčkou parlamentu, Mesterová možno ministerkou spravodlivosti… Ešte je vám to smiešne?

Áno, kritici tejto vlády môžu namietať, že niektorí predstavitelia koalície im nezostanú nič dlžní, a budú mať pravdu. Aj tým sa povenujeme. Ale teraz nejde o to, vyhadzovať si na oči, kto sa správa horšie. Ide o to, či si uvedomujete, že tento spôsob komunikácie nie je normálny, že rozpadom spoločenského zmieru smerujeme ku katastrofe a že je najvyšší čas pýtať sa, či by sme nemohli polemizovať o veciach vecnejším spôsobom, ktorý nám aj niečo dá, z ktorého sa niečo dozvieme a ktorý nás niekam posunie. Nemusíme si predsa pritakávať, stačí, keď sa vieme slušne porozprávať.

Potrebovali by sme niečo ako je najväčší židovský sviatok Jom kipur (Deň zmierenia) – ibaže v občianskom variante. Aspoň jeden deň, keď sa pokúsime povedať o svojom oponentovi, rivalovi či nepriateľovi niečo pekné, pozitívne alebo optimistické, keď sa navzájom ospravedlníme a napravíme svoje chyby. Jeden deň pokoja, jeden deň spoločenskej úľavy, jeden deň, keď si budeme môcť oddýchnuť od potreby uraziť, ponížiť alebo zničiť toho druhého. Chcem od občanov a obyvateľov tohto krásneho kúska Zeme tak strašne veľa?

Eduard Chmelár