O ČOM SA TU, PREBOHA, ŠKRIEPIME?

Dlhodobo žasnem, do akého bahna sa prepadáva slovenská politická diskusia a aké témy dokážu riešiť médiá. Akým sprostostiam venujú pozornosť a aké vážne až hrozivé trendy unikajú našej pozornosti…

Povedzme si úprimne, že premiér Fico si zbytočne nabehol na vidly. Svojho času som ho varoval, aby nepoužíval voči Šimečkovcom grobianske výrazy typu „príživnícka rodina“, lebo sa mu to vráti ako bumerang. Dnes na tlačovej konferencii nepekne zavádzal, keď povedal, že nikdy netvrdil, že Šimečkova rodina by nemala poberať štátne dotácie. Povedal to. O tom, že by odišiel, keby sa niečo také stalo jemu, hovoril dokonca ešte v čase, keď nebolo známe, že Marta Šimečková sa dopustila subvenčného podvodu. Dnes vychádza najavo, že zo štátnych peňazí a štátnych dotácií žije jeho syn, jeho brat i jeho bratranec, a v slušnej spoločnosti sa tomu ešte stále hovorí rodinkárstvo.

Lenže akokoľvek sú takéto možnosti neetické, nie sú nezákonné a využívajú ich aj všetky ostatné strany. Podpredseda PS Ivan Korčok je platený tiež zo štátnych peňazí pretransformovaných (tento Kaliňákov výrok čoskoro zľudovie) na stranícke. Generálny manažér matovičovcov Július Jakab poberal stranícky (teda v očiach naspídovanej opozície štátny) plat dokonca aj v čase, keď bol vedúcim Úradu vlády SR. Áno, hovoríme o tej istej strane, ktorá populisticky žiada zrušenie štátnych príspevkov pre parlamentné subjekty, ktoré v realite využíva najviac spomedzi všetkých ostatných.

Vrcholom demagógie však je prirovnávať vyplácanie Ficovho syna zo straníckych financií k subvenčným podvodom a sprenevere peňazí zo strany Šimečkovej matky. To je tak obrovský rozdiel, že je ohavné sa na tom akýmkoľvek spôsobom priživovať. Ak sú členovia strany Smer-SD spokojní s tým, že na čele ich straníckej agentúry stojí premiérov syn, je to ich vnútorná záležitosť. No keď šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný vyzýva verejnosť, aby sa nezaoberala trestnou činnosťou Marty Šimečkovej, ale tým, čo robí Fico, je to tak primitívne marenie spravodlivosti, že tento človek by sa mal prestať nazývať novinárom. Chápem, že Progresívne Slovensko sa takto nečestne až hystericky pokúša prekryť kauzu, ktorá vrhá nepekný tieň na ich predsedu. Ale keď tento cirkus podporujú aj opozičné médiá, lepší dôkaz na to, že nerobia žurnalistiku, ale politický aktivizmus, ani nepotrebujete.

To však nie je všetko. TV Markíze v uplynulých dňoch vadilo, prečo je na štátnych budovách „príliš veľa“ štátnych vlajok. Áno, tej istej televízii, ktorá pred časom pohoršene riešila, prečo ľuďom prekážajú ukrajinské vlajky rozvešané po Slovensku. Toto nevymyslíš. Nevidel som taký národ, ktorý by odpudzoval aj pohľad na vlastnú štátnu vlajku. Vlajku zrodenú v ohni revolúcie a pokropenú krvou štúrovských dobrovoľníkov bojujúcich za naše vlastné národné uznanie. Kdekoľvek sa pozriete – do Maďarska, Chorvátska či do USA – vyzerá to tam, akoby mali permanentný štátny sviatok. Ale pre nich je úplne normálne hrdiť sa vlastnými štátnymi symbolmi, to len my ich ukrývame ako za vojny, lebo veď čo ak sa to ešte otočí…

Nie som podporovateľom Dankových výstrelkov, jeho návrh na Pamätný deň štátnej vlajky som považoval za smiešny, banálny až infantilný (radšej by som vyzdvihol 19. september 1848 – deň prvého vyhlásenia nezávislosti Slovenska – za štátny sviatok), ale za takýchto okolností mi dáva zmysel – keď si štát musí vynucovať úctu k štátnym symbolom. TV Markíza by mala radšej riešiť, prečo na budove Európskeho domu na Palisádach, v srdci hlavného mesta Slovenskej republiky, nevisí vedľa európskej vlajky slovenská, ale ukrajinská. Či je toto ešte stále naše suverénne územie. Lebo ak obhajcovia vyvesovania ukrajinskej vlajky z každého okna naivne vykrikujú, že Ukrajina bojuje za naše spoločné hodnoty, tak v tom prípade kategoricky protestujem. Nič také! Súčasný ukrajinský režim vyzdvihuje hodnoty banderovských hrdlorezov a nacistických kolaborantov, a to nie sú, nikdy neboli a nikdy nebudú naše hodnoty!

Ďalšia „mimoriadne dôležitá téma“, ktorou sa zaoberali v slovenskom parlamente, bolo vykázanie kameramana STVR z budovy NR SR, pretože mal oblečený kilt – tradičnú škótsku sukňu. Pripomenulo mi to časy pred 30 rokmi, keď hovorkyňa premiéra Mečiara vyhodila z NR SR vtedy ešte novinárskeho búrliváka, dnes pokorného kňaza Karola Lovaša za to, že prišiel v rifliach. Keď sa opýtal Magdy Pospíšilovej, ako má teda prísť a ona mu odsekla „tradične“, na druhý deň prišiel v slovenskom kroji. Kroj už nikomu neprekážal, a tak v kroji skladal poslanecký sľub Igor Hraško z OĽaNO i Michal Bartek z Hlasu-SD.

Ale ak niekto príde v kilte, malomeštiacky sa pohoršujeme, hoci kilt bol dobrý na to, aby v ňom predstúpil pred britskú kráľovnú Alžbetu II. na svoje rytierske povýšenie sir Sean Connery – no to, čo bolo vhodné pre prísny protokol kráľovského paláca, nie je vhodné pre našich úzkoprsých malomeštiakov z nevkusne škaredej budovy NR SR? Prosím vás pekne, čo sú toto za hlúpe predsudky? Keď príde do parlamentu delegácia zo Spojených arabských emirátov oblečená v dlhých bielych bavlnených kandurách s gutrou na hlave, tiež ich vyhodia, lebo nebudú spĺňať kritériá neoľudákov? Zámerne som použil tento výraz, lebo tieto reštriktívne predpisy – v čom musíme chodiť, aké pesničky sa môžu hrať v rádiách, ktorí ľudia môžu vojsť do múzeí, obchodov a na kúpaliská – vyžadoval iba totalitný ľudácky režim.

Prepáčte, ale kedy vám pri týchto jalových osobných škriepkach zostane čas na riadenie štátu, ktorý sa topí v čoraz väčších problémoch? Alebo mám tomu rozumieť tak, že ani súčasná koalícia, ani súčasná opozícia nemajú schopnosti na riešenie nahromadených problémov, a tak zabávajú verejnosť nepodstatnými témami v zmysle toho, na čo som včera upozorňoval, že totiž nikto nevie riešiť narastajúci štátny dlh, ale každý má nejaký názor na nosenie škótskej sukne?

Nič tak neilustruje našu intelektuálnu bezradnosť ako udalosť, ktorá mohla byť oveľa dôležitejšia ako návšteva Juraja Blanára v Tanzánii, napokon však neprenikla cez akademické múry. V uplynulých dňoch navštívil Bratislavu americký politológ Francis Fukuyama, ktorý sa preslávil nesprávne pochopenou tézou o konci dejín. Ja teda rozhodne nie som jeho obdivovateľom, ale je pre mňa určujúcim znakom žalostnej úrovne našej žurnalistiky, že nikto si s ním netrúfol urobiť rozhovor. A nie je to jav ojedinelý, ale dlhodobý.

V Česku by sa nemohlo stať, že keď do Prahy zavítal v tom čase najväčší žijúci európsky filozof Jürgen Habermas, že by po prednáške na univerzite neskončil v Českej televízii. U nás sa to stalo. Keď som sa v roku 2001 ponáhľal na jeho prednášku v historickej budove Univerzity Komenského v Bratislave, myslel som si, že bude natrieskaná sála. Kdeže. Rovnaký nezáujem prejavujú naše médiá o návštevy nositeľov Nobelových cien, ktoré dokážu zaznamenať nanajvýš spravodajsky. Keď som bol ako študent na prednáške nositeľa Nobelovej ceny za literatúru a autora legendárneho románu Boh múch Williama Goldinga v malej miestnosti Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici, nielenže nás tam nebolo viac ako dvadsať, ale umelá inteligencia ma dnes presviedča, že William Golding v Bratislave nikdy nebol…

Takto nám uniká formujúci potenciál takýchto krátkych dotykov so svetom. Keď v novembri 1963 zavítal do Bratislavy Jean Paul Sartre a Simone de Beauvoir, vyvolali ošiaľ, aký by dnes dokázala spôsobiť iba návšteva Brada Pitta a Angeliny Jolie (a ani tým si nie som istý). Výsledkom tohto pobytu bolo, že Sartre ovplyvnil obrodné myslenie intelektuálov, ktoré vyústilo až do Pražskej jari. Fukuyamova návšteva okrem zopár prešťastných kabinetných intelektuálov nevyvolá žiadnu debatu a neovplyvní vôbec nič. Aj keď v tomto prípade by sa žiadali dodať slová klasika „chvalabohu, že žiaľbohu“, táto realita obnažuje žalostný stav verejnej diskusie na Slovensku, bez ktorej sme mŕtvou krajinou.

Eduard Chmelár