AK SA BORIS VALÁBIK NEDOKÁŽE POSTAVIŤ RUSOM NA ĽADE, NEMAL BY NÚTIŤ UKRAJINCOV, ABY SA IM STAVALI NA BOJISKU

S politikou je to ako s hokejom alebo futbalom, každý sa k tomu chce vyjadriť, lebo každý má pocit, že tomu rozumie. Hodnoteniu Ruska na medzinárodnej scéne neodolal ani hokejista Boris Valábik a opäť to nevyšlo. Ja si vo svojich vyjadreniach dávam veľký pozor, aby som sa vyjadril len k tomu, čomu rozumiem, teda k zahraničnej politike, a nezachádzal do sféry vyhradenej pre hokejových odborníkov. Nebude to inak ani tentoraz.

Boris Valábik sa s verejnosťou podelil o svoje zažívacie problémy, že mu je na zvracanie pri predstave, že uvidí ruský dres na ľade. Vraj nemôže fandiť niekomu, kto sa mu vyhráža, že vykynoží celý jeho národ jadrovou zbraňou… No. Ponechajme teraz bokom, že nikto od neho neočakáva, že bude fandiť ruskému tímu. Rovnako mi nie je známe, že by sa ktokoľvek z ruských hráčov komukoľvek vyhrážal. Aj v otázke, že by sa nám ruský prezident vyhrážal, že vykynoží celý náš národ, si pán Valábik jednoducho vymýšľa. Zato to bol prezident USA Donald Trump, ktorý sa ako jediný explicitne vyhrážal Iránu, že ho „vymaže zo zemského povrchu“ (2024), že ho „vymaže z tváre Zeme“ (január 2026), že „celá civilizácia dnes zomrie a už sa nevráti“ (apríl 2026), že „bude čeliť rýchlemu vyhladeniu“ (september 2026), že „zničí zvyšok krajiny“ (november 2026). A ak hovoríme o vyhrážkach použitím jadrových zbraní, Spojené štáty to robia už od čias Harryho Trumana vyše 80 rokov a stále sú jedinou krajinou, ktorá atómové bomby proti civilnému obyvateľstvu skutočne použila.

Nie je mi známe, že by bolo Borisovi Valábikovi na zvracanie pri predstave, že uvidí americký dres na ľade. Nebude to tým, že aj on patril medzi hráčov NHL, ktorí hrali v Spojených štátoch v čase, keď viedli nelegálnu vojenskú agresiu proti Iraku so státisícmi mŕtvych? Keď dnes myslí na Buču, myslel vtedy, keď hral za Atlanta Thrashers, napríklad na Fallúdžu? Na masaker z roku 2004, pri ktorom Američania úmyselne zbombardovali civilné oblasti s použitím zakázaného bieleho fosforu, pričom vojaci strieľali aj do ľudí, ktorí sa v zúfalstve pokúsili preplávať rieku? Myslel na Mahmúdíji, kde v marci 2006 skupina amerických vojakov znásilnila 14-ročné iracké dievča a beštiálne ju zavraždila spolu s jej rodičmi a 6-ročnou sestrou? Myslel na väznicu v Abú Ghraib, kde americkí vojaci v rokoch 2003 – 2004 fyzicky, psychicky a sexuálne mučili a týrali irackých väzňov?

Asi nie, lebo Borisa Valábika sa podľa jeho slov – a teraz sa podržte – netýka to, čo sa deje v Iráne, lebo on je Slovák a Európan… Prepáčte, s Borisom Valábikom si vždy úctivo podáme ruky (keď vchádzam do štúdia JOJ 24 s hodnotením zahraničnej politiky, on odtiaľ práve vychádza, keďže moderuje športové správy), vyzerá ako milý a vtipný človek, ale toto nebolo ani vtipné, ani múdre, toto bolo to najobmedzenejšie vyjadrenie človeka, aké som v poslednom období videl. Neviem, či mu má slúžiť ku cti, že na rozdiel od Dominika Hašeka sa nevykrúcal, že o tom nevedel, ale na rovinu a cynicky odpovedal, že ho to nezaujíma. Ale viem, že nikto, kto sa hrdí tým, že je Európan, ale nezaujímajú ho vojnové zločiny na Blízkom východe, lebo „Irán nie je v Európe“, nemá svoje hodnoty správne upratané. Lebo najprv som človek, až potom všetko ostatné. To platí v našej kultúre minimálne od čias Jána Kollára („Keď zavoláš Slovan, nech sa ti ozve Človek“).

Samozrejme, Borisovi Valábikovi nikto nechce zobrať právo na vlastný názor. Ale nemal by zabúdať, že má právo na vlastný názor, nie na vlastné fakty. A prispôsobovať si tie fakty vlastným subjektívnym sympatiám či antipatiám a alibisticky sa vykrúcať, že to je iné, pričom iné sú vždy len vonkajšie okolnosti, no princíp zostáva rovnaký. Život Iránčana, Iračana, Palestínčana, Sýrčana či Líbyjčana má rovnakú hodnotu ako život Ukrajinca, Rusa, Srba alebo Albánca. Tvrdiť, že keď nekrváca moje dieťa, tak sa ma to netýka, je empatia doby kamennej. A ak sa pán Valábik nedokáže postaviť Rusom na ľade, nemal by nútiť Ukrajincov, aby sa im stavali na bojisku.

A záverečný odkaz bude patriť všetkým tým Tódovým, Vagovičom a iným rozprávkárom, ktorí v živote nič nedokázali, ale o to hlučnejšie vykrikujú „hanba Šatanovi“. Len chrapúni, ktorí asistovali pri rozširovaní Bushových výmyslov o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, dnes majú v sebe toľko drzosti, aby takto pokrikovali po niekom, komu nesiahajú ani po podrážku topánky. Len ľudské trosky dokážu znevažovať osobnosti, ktoré priniesli tomuto národu to najvyššie vzopätie hrdosti a eufórie v histórii, a pritom nepodľahli sfanatizovaným ideologickým predsudkom a zachovávajú si triezvy nadhľad. Niekto by mal túto štvanicu zastaviť a očakával by som to najmä od Šatanových spoluhráčov a kolegov hokejistov, ktorí vedia, čo pre slovenský hokej znamenal a majú v sebe aspoň kúsok športovej cti. Lebo šport nezabíja, šport spája.

Eduard Chmelár