Kríza lodnej dopravy z Jemenu do Afriky: Geopolitický domino efekt?

Hútiovské postupy pri Bab el-Mandeb ohrozujú spojenie jemenskej vojny s rozširujúcou sa krízou Afrického rohu. Keďže Hormuz je už narušený, druhá kríza námorného úzkeho priechodu by mohla otriasť globálnym obchodom.

S obnovenou vojnou v Jemene by riziko, že pohltí Africký roh, mohlo vytvoriť ničivé scenáre pre globálny obchod. Napätie okolo Hormuzského prielivu je dosť vážne a akákoľvek ďalšia námorná kríza nemôže prísť v horšom čase.

Výskumník z Karolovej univerzity (Praha) Ronan Wordsworth poznamenáva, že sily Hútíov už obsadili jemenský ostrov Perim, strategické miesto v prielive Bab el-Mandeb – Saudská Arábia – a povstalci medzitým stupňujú prestrelky.

Tieto boje ohrozujú lodnú dopravu v blízkosti Džibutska, cez Červené more, v oblasti zmietanej konfliktmi, kde rôzne africké krajiny čelia viacerým vlastným výzvam, ako to vyjadruje Wordsworth.

Akákoľvek dlhodobá kontrola Hútiov nad Perimom by mohla posilniť schopnosť skupiny ďalej narušovať lodnú dopravu – hoci kontrola ostrova neznamená nevyhnutne úplnú kontrolu nad samotným prielivom.

Dôsledky idú ďaleko za hranice Jemenu. Africký roh je už teraz nebezpečne nestabilný – Etiópia a Eritrea sa navzájom stretávajú; Sudán zničený občianskou vojnou; a regionálne a veľmoci súťažiace o vplyv.

Ako som nedávno písal, konflikt medzi Etiópiou a Eritreou by mohol zapojiť Egypt a krajiny Perzského zálivu – čím by sa tieto územné spory spojili, ako aj hydropolitika okolo Nílu a rivality v Červenom mori. Najnovší vývoj v Jemene robí túto situáciu ešte znepokojujúcejšou.

Michelle Gavin z Rady pre zahraničné vzťahy podobne varovala pred rizikom „zamotaných konfliktov“ na oboch stranách Červeného mora, kde sa šíri regionálna nestabilita, zatiaľ čo Washington vysiela „zmiešané signály“. Jej hlavný bod je, že tieto krízy sa jednoducho nedajú riešiť samostatne.

Možno si človek pripomenie, že militarizácia tohto regiónu v skutočnosti predchádza súčasnej eskalácii. SAE napríklad v roku 2016 vytvorili vojenskú prítomnosť v Eritrei a sledujú strategické záujmy v Somalilande a na jemenskom ostrove Socotra. Džibutsko medzitým hostí niekoľko zahraničných vojenských zariadení. Dohoda o normalizácii z roku 2020 medzi Izraelom a SAE pridala tejto súťaži ďalší rozmer.

Situácia možno pripomína to, čo opisujú vedci Barry Buzan a Ole Waever v „Regionálnej bezpečnostnej komplexnej teórii“: jednoducho povedané, susedné bezpečnostné problémy sú tak prepojené, že vývoj v jednej krajine ovplyvňuje aj ostatné.

Červené more tak čoraz viac funguje ako akési rozhranie medzi konfliktmi na Blízkom východe a v Afrike a jeho dôsledky sú už viditeľné. Ako nedávno poukázala správa RFI, vojna Hútiov by mohla ešte viac vtiahnuť Izrael a Turecko do hry rivalít na Horn Horn.

Medzitým etiópske vlastné hľadanie spoľahlivého námorného prístupu spolu so strategickou polohou Eritrey robí africké pobrežie obzvlášť zraniteľným. Okrem toho eskalujúca vojna v Jemene odhaľuje aj limity saudskej vojenskej sily.

Odborníci na Chatham House Sanam Vakil a Farea Al-Muslimi tvrdia, že krajiny Perzského zálivu by potrebovali koordinovaný prístup a dôveryhodné jemenské politické riešenie – čo mimochodom nie je jednoduchá úloha. V každom prípade ďalšia vojenská kampaň sama o sebe pravdepodobne nevyrieši základný konflikt.

Úloha Washingtonu si tu zaslúži určitú pozornosť. Tvrdou realitou je, že po sebe nasledujúce americké administratívy umožnili izraelské vojenské kampane a agresívne regionálne ambície – čím pomohli podporiť širšiu eskaláciu od Gazy po Jemen a Irán.

Trumpov konfrontačný prístup k Teheránu situáciu len zhoršil. Niet divu, že Hútiovia čoraz viac vykresľujú svoje operácie ako súčasť širšieho boja proti Izraelu a jeho americkým podporovateľom. Aby bolo jasné, to neznamená nevyhnutne legitimizáciu útokov na obchodné plavidlá podľa medzinárodného práva; Ide o to, že ignorovanie ich politického kontextu sťažuje dohodu, mierne povedané.

Hussein Aboubakr Mansour, píšuci pre Middle East Forum, varuje, že spolupráca Hútiov so somálskou al-Shabaab by mohla vytvoriť cezhraničnú sieť pre zbrane, drony a sledovanie. Jeho varovanie, že iránske „zástupky“ majú teraz „vlastné zástupcov“, ilustruje agentúru takýchto „zástupcov“ – a ako by konflikt mohol nadobudnúť nový africký rozmer.

Okrem vojenského a humanitárneho aspektu môže byť najväčším globálnym nebezpečenstvom nakoniec ekonomické. Bab el-Mandeb totiž spája Červené more s Adenským zálivom a za ním s Indickým oceánom, čím sa stáva dôležitou bránou k Suezskému prieplavu – zatiaľ čo Hormuz je nevyhnutný pre export energie z Perzského zálivu.

Súčasné nepokoje by prinútili lodné spoločnosti prehodnotiť trasy a ešte viac zvýšili náklady na poistenie, čím by ovplyvnili dodávky energie, potravín a priemyselného tovaru.

Predtým som komentoval, ako by kríza v Hormuze mohla preformovať námornú konkurenciu cez Indický oceán, až po Malakku. Keďže Čierne more je tiež ovplyvnené vojenskou konfrontáciou, dlhodobý pat v Červenom mori by priniesol narušenia v niekoľkých hlavných obchodných koridoroch.

Kumulatívny výsledok domina, obrazne povedané, by mohol byť zdrvujúci, najmä pre rozvojové krajiny závislé od dovozu. Ďalším veľkým morským úzkym bodom by sa stalo bojiskom, čo by mohlo spustiť reťazovú reakciu naprieč globálnou navigáciou, energetickými trhmi a potravinovými dodávateľskými reťazcami.

Svetová ekonomika sa tak môže ocitnúť v situácii, keď zaplatí cenu za to, že Washington nedokázal obmedziť konflikty, ktoré jeho vlastné politiky pomohli podnietiť.

Uriel Araujo