OD MOCI BEZMOCNÝCH K BEZMOCI MOCNÝCH

Po dnešnom až komicky megalomanskom tlačovom vyhlásení Roberta Fica a jeho družiny som si spomenul na klasický výrok Vladimíra Mečiara a jeho stupňovanie slova: nepriateľ – úhlavný nepriateľ – koaličný partner. Nikdy som nechápal, prečo Robert Fico sústavne ponižuje svojich koaličných partnerov a kritizuje ich viac ako Republiku, okolo ktorej chodí po špičkách a nazýva ju len opatrne „relevantnou stranou“. Dnes som presvedčený, že Robert Fico rezignoval na vládnutie, rezignoval na volebné víťazstvo a jeho cieľom je iba (ako po každých voľbách) vysať svojich koaličných partnerov. Považujem to za mimoriadne nezodpovedné voči štátu, voči voličom, voči ľuďom, ktorí v tejto krajine žijú.

Poviem to jasne a zrozumiteľne: za túto politickú krízu nie je zodpovedný ani Hlas, ani SNS, ale samotný predseda vlády, ktorý od začiatku pristúpil na model vydierania. Varoval som ho pred týmto vývojom ako prvý, keď som ho upozornil na „neriadené strely“ v jeho koalícii a dôrazne ho vystríhal pred tým, aby im ustupoval. Predvídal som všetko, čo sa následne dialo. Robert Fico sa však rozhodol ustúpiť vydieračom a vyhovieť ich požiadavke prednesenej na koaličnej rade, že Chmelár musí padnúť. V poriadku, o mňa v tejto hre naozaj nešlo a aj ja som pochopil, že nemá zmysel hádzať perly sviniam. Ale už mesiac po mojom odvolaní z funkcie poradcu premiéra vypukla kauza Huliak a prví vydierači dostali svoje kreslá. Potom sa to už nedalo zastaviť, lebo všetci pochopili, že toto je cesta, ako prinútiť premiéra splniť ich požiadavky. Nasledoval Migaľ, Šalitroš a zatiaľ sa to skončilo pri Tarabovi a Malatincovi.

Avšak na celej tejto politickej korupcii nie je nebezpečné to, že niekomu sa trhajú poslanecké kluby. To sa stáva a napokon: je skôr zábavné, že poslanec Roman Malatinec, ktorý odišiel z Hlasu vraj preto, lebo sa mu zdal málo prozápadný, celkom „logicky“ vstúpil do strany Rudolfa Huliaka, ktorý má v programe vystúpenie z NATO, aby napokon skončil u Tomáša Tarabu, ktorý kedysi kandidoval za Kotlebu… Bravo, to je partička na pohľadanie.

Seriózne: toto nemôže dopadnúť dobre, lebo keď vyškrabkáte tím z politických turistov, vypočítavých špekulantov, bezcharakterných vydieračov a podobných obskúrnych postavičiek, nemôžete sa potom čudovať, že keď ich stranícky výťah vyvezie na určené miesto, rozletia sa na všetky strany ako vrece bĺch. Stabilnú stranu musíte budovať zo silných osobností, ktoré majú pevné hodnoty, ktoré niekedy na seba narazia, ale sú predvídateľné. Na to vám nestačia „pekní ľudia“ (z ktorých vraj skladali kandidátku Hlasu, len čo tam potom robil Šalitroš), ani „lojálni straníci“ (ktorí poslušne dvíhajú paprčky ako roboti, ale do politiky nevedia priniesť žiadnu pridanú hodnotu). Na to potrebujete štátnikov, manažérov i komunikátorov – osobnosti, ktoré vás dokážu posúvať vpred.

Takže nejde tu len o politické žonglovanie s hlasmi. Za hlavné nebezpečenstvo považujem v podstate priznaný autoritatívny spôsob vládnutia. Na prvý pohľad to neznie ako novinka, veď opozícia obviňuje Roberta Fica z autoritatívnych metód už dávno, ale zvyčajne ide len o ich komplexy zo silného lídra, ktorého oni nemajú. Problém je niekde inde, čo si nepovšimli ani médiá. Premiér začína riešiť problémy svojvoľne, nad rámec svojich kompetencií a koaliční partneri mu v tom nebránia. Jednoducho odoberie niekomu rezort nad rámec koaličnej zmluvy alebo sa niekomu vyhráža, že mu ho odoberie (aj to sa už stalo viackrát). Jeho prioritná požiadavka poslušnosti poslanca ide nad rámec ústavy, podľa ktorej sú zvolení členovia NR SR zástupcami občanov, mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (čl. 73 ods. 2).

Pozrite sa na tie bezduché hlasovacie stroje… Kedysi sa zaniknutá Strana demokratickej ľavice pýšila najsilnejším poslaneckým klubom. To neznamená, že bol najpočetnejší, ale že každý poslanec bol silnou osobnosťou schopnou kedykoľvek argumentovať v politickej diskusii alebo zaujať nejaký rezort. Poznali sme ich všetkých. Dnes? Už sa mi neraz stalo, že sa mi niekto predstavil ako poslanec NR SR a ja som netušil, kto to je, nikdy som ho nevidel prehovoriť. Robert Fico prakticky zlikvidoval nezávislosť zákonodarnej moci, lebo ju úplne podriadil výkonnej. A aj členovia výkonnej moci sa bezvýhradne podriaďujú premiérovi. Ako ďaleko má takýto systém k diktatúre?

Šokovalo ma, keď premiér povedal, že mu je prakticky jedno, že nebudú prechádzať zákony, podstatné je, že vláda bude fungovať a na jej udržaní sa dohodne s tarabovcami rovnako ako s migaľovcami a huliakovcami. Fakticky tým priznal politickú korupciu. Len zabudol ľuďom povedať, čo z toho budú mať a na čo je to dobré.

Robert Fico sa hnevá, keď mu občas niekto pripomenie, že je odtrhnutý od reality. Ale keď rieši v jednom kuse len oslobodenie svojich kamarátov, a nie problémy bežných občanov, je úplne legitímna otázka, čo budú mať z takej vlády ľudia. Naozaj si môžeme dopriať taký luxus, že v čase, keď Slovensko stagnuje a prepadáva sa takmer vo všetkých ukazovateľoch, budeme mať takmer rok paralyzovanú vládu, ktorá nedokáže ľuďom prinášať výsledky a sústreďuje sa na vatu pre svojich ľudí?

Nás všetkých by nemalo trápiť to, že Robert Fico môže prehrať nasledujúce parlamentné voľby, ale to, že mu je už jedno, čo bude s touto krajinou: oni sú už predsa zahojení, čo tam po nejakom Slovensku. Najviac sa to prejavuje na tej šokujúcej strate zmyslu pre realitu: človek, ktorý má rád luxus a vozí sa súkromným lietadlom, odkazuje ľuďom, že sa majú dobre, lebo si kupujú jogurty. To je až zúfalé.

Aby som bol správne pochopený: mňa nevyrušila opozičná poľovačka na nejakú Ficovu faktúru na 100 tisíc za súkromné lety. Na rozdiel od nej som nezabudol na jedného daňového podvodníka, ktorý sa omylom stal prezidentom a pri súkromných letoch za štátne peniaze nám tu nechal sekeru za milión eur. To progresívcov a liberálov netrápilo, dokonca ho vtedy obhajovali. A nič nezazlievali ani svojmu obľúbenému českému prezidentovi Petrovi Pavlovi, keď odmietol zverejniť doklady za svoje lety súkromným tryskáčom s nehoráznou výhovorkou, že hlava štátu má právo na svoje súkromie. Ja vyčítam Robertovi Ficovi, že úplne rezignoval na verejný záujem, odovzdal krajinu oligarchom na striebornej tácke, rehabilitoval Haščáka ako čestného podnikateľa a ľuďom sa smeje do tváre, že sa im žije celkom fajn. A potom sa tu dobrí ľudia skladajú malému Vilkovi na liek za štyri milióny, na ktorý mu nevie prispieť ani štát, ani nenažraní oligarchovia.

To, že súčasná opozícia nie je žiadnou alternatívou, že od nej nemožno očakávať podporu sociálnej politiky, ale legitimizáciu neoliberálnych postojov, nie je ospravedlnením tohto stavu, ale prehĺbením zúfalstva, do ktorého sa naša spoločnosť prepadáva. Mnohí nechápu, prečo sú protesty v Európe také zúrivé až násilné. Nuž, bude to tým, že mladú generáciu v roku 1989 motivovala nádej, tú dnešnú rozčarovanie. Oprávnený hnev tých, ktorí pochopili, že boli oklamaní, že nemajú svoje životy vo vlastných rukách, že vlády slúžia úzkej vrstve miliardárov, oligarchov a megabohatých korporácií, nie záujmom širokej verejnosti. Čo by ste čakali od utláčaných? Poníženú prosbu, aby pán veľkomožný šľahal tým bičíkom trochu decentnejšie? Nie je to môj štýl, ale je dôležité, aby ste pochopili, že spravodlivý hnev nie je nenávisť a že vaším protivníkom nie sú tí, ktorí bojujú za rovnaké miesto na slnku, aké máte vy, ale tí privilegovaní, ktorí vám z týchto práv čoraz drzejšie odkrajujú.

Preto je pre mňa akýkoľvek prívrženec politika, ktorý ho zaslepene nasleduje, synonymom otroka. V živote som poznal len dvoch štátnikov, ku ktorým som mal prirodzenú úctu ako k svojim celoživotným vzorom. Jedným z nich bol uruguajský prezident José Mujica prezývaný „najchudobnejší prezident sveta“.

Vzdal sa svojho prezidentského platu a venoval ho na charitu (cca 12 000 dolárov mesačne). Na rozdiel od Andreja Kisku nežil z výnosov z podnikania, ponechal si len skromné živobytie. Žil v polorozpadnutom domčeku na predmestí Montevidea, jazdil na starom aute, ktoré sám šoféroval a veril, že chudobný nie je ten, kto má málo, ale ten, kto chce neustále viac. Aj prezident Burkina Faso Thomas Sankara sa vzdal prezidentského platu, venoval ho sirotincu a žil z platu dôstojníka (450 dolárov mesačne). Predal všetky vládne mercedesy, jazdil na skromnom aute, vysokým štátnym úradníkom znížil platy a zrušil výhody, odobral pôdu veľkým vlastníkom a rozdal ju drobným roľníkom, v dôsledku čoho zmizol hladomor, zaviedol pevné ceny potravín, zrušil trest smrti a zaočkovaním troch miliónov detí zabránil šíreniu infekčných chorôb. Napokon odmietol pomoc Medzinárodného menového fondu s odkazom: „Nič nie je zadarmo. Kto ťa kŕmi, ten ťa aj ovláda.“ Nečudo, že ho nakoniec zavraždili…

Opozícia sa tak strašne nevie dočkať predčasných volieb, že si na ne požičala 855 tisíc eur (okrem iných aj od úžerníka Kisku), ktoré bude musieť splácať aj úrokmi. Vláda chce zasa dovládnuť za každú cenu, aj keď jej nebudú prechádzať zákony. Oba tábory nemajú potuchy, ako vyviesť krajinu z krízy. Ak je toto výber a politická ponuka, tak ju skôr či neskôr zmetú rovnaké sily, ktoré ohrozujú elity v západných štátoch. Lebo jediný dôvod, prečo ešte nevypukla revolúcia v Európe, je fakt, že protesty nemajú lídrov, ktorí by mali jasno v tom, čo chcú. Nespoliehajte sa na to.

Eduard Chmelár