GENOCÍDA UJGUROV JE VÝMYSEL

Moje rozprávanie o Číne a Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang, ktorú som uplnulý mesiac navštívil, prilákalo k televíznym obrazovkám 230 000 divákov a ďalších takmer 110 000 si reláciu pozrelo na youtube. Keďže posledné vydanie „Témy dňa s Eduardom Chmelárom“ na TA3 vyvolalo naozaj veľké ohlasy a množstvo otázok, ktoré ste mi posielali, rozhodol som sa celú vec vysvetliť podrobnejšie.

Pri pátraní po tom, odkiaľ sa vzal naratív o „genocíde Ujgurov“ som zistil, že všetky texty, prejavy a stanoviská vychádzajú z jedného jediného zdroja: z článku nemeckého antropológa Adriana Zenza z marca 2017, ktorý vydal správu o „podozrivo rýchlo“ sa rozvíjajúcom bezpečnostnom štáte v Sin-ťiangu, ktorý zahŕňa aj „čínske tábory masovej indoktrinácie“. Zenz dovtedy o Sin-ťiangu nič nevedel, nič o ňom nepísal, nikdy tam nebol, ale prakticky za noc sa z neho v očiach západného mainstreamu stal „expert na Ujgurov“. Preto je dôležité pripomenúť, že Adrian Zenz pracoval pre Nadáciu obetí komunizmu, ktorú v roku 1993 zriadil Kongres USA a ktorú financujú viaceré vyhranené pravicové organizácie, vrátane Heritage Foundation, ktorá sa zviditeľnila tým, že požaduje vystúpenie USA z OSN, lebo je to vraj „svetová vláda“, ktorá ohrozuje suverenitu Spojených štátov…

Zenzova správa spočiatku nevyvolala veľký záujem. Vnímali ju skôr ako text ideologicky vyhraneného pravicového analytika s vlastným skrytým zámerom, než ako dôkaz, ktorý by mohol niekoho skutočne zaujímať a presvedčiť. Pôsobil skôr ako okrajový materiál v štýle studenej vojny než ako niečo seriózne. V máji 2018 však spolupredseda Kongresovej výkonnej komisie pre Čínu – vtedajší senátor (a súčasný minister zahraničných vecí) Marco Rubio – vydal stanovisko, v ktorom vzniesol proti čínskej vláde tri závažné obvinenia:

1) že začala s tvrdými represívnymi opatreniami v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang
2) že 500 000 ľudí je alebo bolo zadržiavaných v zariadeniach označovaných ako ‚strediská politickej výchovy‘, čo predstavuje „najrozsiahlejšie masové väznenie príslušníkov menšinovej populácie na svete v súčasnosti“
3) že Ujguri a ďalšie etnické menšiny v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang čelia „svojvoľnému zatýkaniu, drastickým obmedzeniam náboženských praktík a kultúry, ako aj digitalizovanému systému dohľadu, ktorý je natoľko všadeprítomný, že monitoruje každý aspekt každodenného života“.

Tieto obvinenia položili základy pre dnes široko známu mediálnu kampaň, ktorá však (opäť zdôraznime a podčiarknime) vychádzala z jediného neovereného zdroja: zo správy nemeckého antropológa pracujúceho pre washingtonskú nadáciu založenú a financovanú Kongresom USA ako mnohé iné nátlakové politické think-tanky – prípadne z jeho rozhovorov so skupinkou ujgurských exulantov, ktorí spolupracujú s americkou spravodajskou komunitou. Ale my predsa máme skúsenosti s irackými emigrantmi, ktorí boli ochotní natárať vláde USA a jej tajným službám čokoľvek, len aby dostali politický azyl.

Napriek tomu sa v druhej polovici roka 2018 už všeobecne prijímalo tvrdenie, že Čína prevádzkuje „internačné tábory“ pre „milión Ujgurov“ (ako v októbri uviedol denník The Guardian – všimnite si to číslo, ktoré sa neskôr svojvoľne zvyšovalo na dva alebo tri milióny, čo je úplne šialená konštrukcia, ktorá by znamenala, že štvrtina ujgurskej populácie je uväznená v nejakých „koncentračných táboroch“) a že v Sin-ťiangu existuje „moslimský gulag“ (ako v novembri napísala agentúra Reuters). V tom čase sa ešte nepoužíval výraz „genocída“. Toto slovo, ktoré nesie plnú právnu váhu Dohovoru OSN o zabránení a trestaní zločinu genocídy z roku 1948, si vyžaduje jasnosť a podložené odôvodnenie. Úmysel – konkrétne odhodlanie fyzicky zničiť určitú skupinu – musí byť preukázaný, nestačí ho len tvrdiť. Všetky dostupné dokumenty sa opierali len o tvrdenia ujgurských exulantov pracujúcich pre vládu USA a správu Adriana Zenza, ktorý už v tom čase začal vytvárať naratív o gulagoch a digitálnom sledovaní. Preto OSN doteraz odmieta hovoriť o genocíde. Nie však manipulatívni politici, analytici a novinári.

V júni 2020 zašiel Zenz ešte ďalej, keď v správe pre nadáciu Jamestown Foundation (založenej v roku 1984 s podporou vtedajšieho riaditeľa CIA Williama J. Caseyho) najprv vymenoval obvinenia, ktoré vznáša voči čínskej vláde, a následne uviedol: „Tieto zistenia predstavujú doteraz najsilnejší dôkaz, že politika Pekingu v Sin-ťiangu napĺňa jedno z kritérií genocídy podľa Dohovoru OSN.“ Pojem „genocída“ bol na svete a následne sa začal objavovať v novinárskych textoch, ktoré na túto správu odkazovali. Následne 19. januára 2021, takmer štyri roky po prvej správe Adriana Zenza, vtedajší minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo vyhlásil, že čínska vláda sa dopustila „genocídy voči prevažne moslimským Ujgurom a ďalším etnickým a náboženským menšinovým skupinám v Sin-ťiangu“. K tomuto označeniu sa pridalo aj niekoľko európskych štátov.

Lenže v správach západných médií sa len zriedka spomína medzinárodná podpora, ktorú Čína získala v súvislosti so svojou politikou v Sin-ťiangu. V júli 2019 zaslali veľvyslanci 70 krajín spoločný list predsedovi Rady OSN pre ľudské práva, v ktorom ocenili „pozoruhodné úspechy Číny v oblasti ľudských práv“, vďaka ktorej sa „do Sin-ťiangu vrátila bezpečnosť a pokoj“. Medzi signatárov patrili Alžírsko, Kuba, Egypt, Nigéria, Pakistan, Katar, Rusko, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, ako aj ďalšie štáty z Afriky, Ázie a Blízkeho východu. Až 28 z týchto krajín boli členmi Organizácie islamskej spolupráce (OIC), založenej v roku 1969 s cieľom podporiť dialóg medzi krajinami s moslimskou väčšinou. Samotná táto organizácia po vyslaní delegácie do Sin-ťiangu vydala v marci 2019 správu, v ktorej ocenila Čínu za to, že „poskytuje starostlivosť svojim moslimským občanom.“ Táto podpora zo strany štátov s moslimskou väčšinou je v ostrom kontraste s obvineniami zo strany krajín, ktoré majú oveľa menšiu moslimskú populáciu, alebo dokonca majú za sebou dlhú históriu nezákonného násilia voči krajinám s moslimskou väčšinou (ako napríklad Spojené štáty a Spojené kráľovstvo v prípade Iraku a Iránu).

K vyššie uvedenému treba na vysvetlenie uviesť nasledovné. Pre Čínu počas celých jej dejín neboli najdôležitejšie výboje, ale udržanie vlastných hraníc. Okrajové oblasti ako je Sin-ťiang, boli často nejasne vymedzené, lebo sa nezriedka nachádzali v púšťach či vysokých pohoriach. Do týchto končín tiež často utekali povstalci, aby sa ukryli pred veľkými armádami operujúcimi v nížinách. Najstaršie známe písomné pramene cisárskych dynastií Tchang, Jüan, Ming alebo Čching naznačujú, že tieto oblasti vždy zaraďovali pod ich správu. Obyvatelia týchto okrajových území však mali na vec často iný názor.

Niekedy sa ich predstavy zhodovali s pohľadom centra (uznávali, že sú súčasťou toho istého štátneho útvaru), inokedy však postoje ústrednej vlády odmietali (trvali na tom, že tvoria samostatný celok, prípadne že ich nemožno do impéria začleniť). Čínske politické myslenie navyše nie je ukotvené v pevne vymedzenom území, ale skôr v abstraktnejšej koncepcii príslušnosti. Pojem tchien-sia – „všetko pod nebom“ – neoznačuje konkrétne územie, ale skôr morálny poriadok; cisár tradične vládol ľuďom, ktorí jeho autoritu uznávali na základe jeho cností. Už od roku 60 pred n. l. však dynastia Západná Chan zriadila správu pre „západné regióny“ a začala si nárokovať celú nížinnú oblasť Sin-ťiangu ako súčasť svojho územia.

Pojem „Východný Turkestan“ (ktorý začali používať separatisti od roku 1975) nie je starobylý. Zaviedli ho až európski geografi v 19. storočí – napríklad nemecký učenec Alexander von Humboldt – na označenie turkických národov, ktoré boli rozdelené na západnú časť (pod kontrolou Ruska) a východnú časť (považovanú za pomerne divoký kraj). Pri pohľade na jeden a pol miliardovú Čínu s 56 etnikami ľahko pochopíme, že takýto obrovský kolos sa nedá riadiť metódami západnej liberálnej demokracie, že takéto postupy by priniesli len politický chaos, ekonomický rozvrat a následný rozpad štátu. Navyše, Sin-ťiang je pre Čínu kľúčový z hľadiska budovania strategickej infraštruktúry iniciatívy „Jeden pás, jedna cesta“, ktorá vedie cez strednú a západnú Áziu do Európy.

Od osemdesiatych rokov začali do Sin-ťiangu cez neprístupné hory prenikať skupiny moslimských radikálov, ktorých cieľom bolo založiť v Ujgurskej autonómnej oblasti nezávislý islamský štát. Od roku 1990 do roku 2016 zažila krajina nevídanú vlnu teroristických útokov, pri ktorých zahynuli tisíce nevinných ľudí, ale aj vyše 700 policajtov. Súčasťou týchto krvavých útokov boli aj systematické atentáty na islamských náboženských predstaviteľov a učencov, ktorí vystupovali proti extrémizmu. Spočiatku pristupovala čínska vláda k tomuto problému predovšetkým ako k bezpečnostnej otázke a riešila ho prostredníctvom opatrení zameraných na udržanie práva a poriadku. Na začiatku tohto storočia však už bolo zrejmé, že to nestačí, že problém v Sin-ťiangu bol hlbší a súvisel s nedostatkami v oblasti ekonomického rozvoja a kultúrnej integrácie. Nestačilo len vykonávať razie v táboroch separatistických organizácií a zatýkať ich príslušníkov. Začalo byť zrejmé, že islamisti pôsobia v sociálnom a kultúrnom prostredí, ktoré ich prítomnosť sčasti víta, zatiaľ čo prítomnosť vzdialeného Pekingu vníma s nevôľou.

Preto v marci 2000 Národný ľudový kongres oznámil program „Veľký západný rozvoj“, ktorý mal urýchliť hospodársku a politickú integráciu zaostalých západných regiónov vrátane Tibetu a Sin-ťiangu. To najpodstatnejšie, čo vyplynulo z tejto politickej diskusie, bolo rozhodnutie, na základe ktorého sa čínske úrady rozhodli nevydávať cestou, ktorú zvolilo Rusko počas dvoch vojen v Čečensku v rokoch 1994 až 2009, a už vôbec nezvolili postup v štýle americkej „vojny proti terorizmu“ v Afganistane a Iraku, ktorá si vyžiadala státisíce mŕtvych a zahŕňala celú sieť „tajných väzníc“. To znamená, že čínska politická elita dospela k záveru, že problém nemožno vnímať len ako bezpečnostnú otázku, ale aj ako otázku hospodárskeho rozvoja.

Odvtedy nastal v oblasti, kde v niektorých častiach donedávna ľudia žili v jaskyniach, bezprecedentný hospodársky boom, ktorý sa prejavil aj v dotáciách na vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť, vedu, technológie a kultúru. Od roku 2012 sa každoročne vytvára pol milióna nových pracovných miest v mestách, čím sa registrovaná nezamestnanosť udržiava pod 4 percentami. Do roku 2020 čínska vláda vyviedla všetky registrované chudobné domácnosti a okresy v Sin-ťiangu z extrémnej chudoby.

Najzložitejšou súčasťou celého procesu boli schémy presídlenia, ktorých cieľom bolo spojiť rozptýlené dediny do zlúčených obcí, aby sa lepšie poskytovali služby a prilákali pracovníci do priemyselných parkov a tovární a aby sa zabezpečili lepšie príjmy. Tento plán bol kľúčovou súčasťou programu na odstránenie chudoby v celej Číne, nielen v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang. Pri takomto rozsahu rozvoja nie je nikdy isté, či sú všetci ochotní sa presťahovať, a to ani vtedy, ak sú podmienky na bývanie a pracovné príležitosti lepšie. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú nespokojní a budú celý projekt vnímať negatívne. Milióny ľudí absolvovali odbornú prípravu a vďaka príjmu zo zamestnania našli cestu, ako sa vymaniť z chudoby. Otázka, či to vnímajú ako útlak alebo nie, je dôležitá a čínski intelektuáli i úrady ju zjavne neberú na ľahkú váhu. Treba však mať na pamäti, že rozsah tejto transformácie je taký obrovský, že nie je možné rovnomerne uspokojiť očakávania a ambície všetkých zúčastnených.

Už sme uviedli, že mnoho ľudí v Sin-ťiangu s islamistami sympatizuje. Namiesto ich likvidácie (ako to uprednostnili Spojené štáty) sa Čína rozhodla pre ich deradikalizáciu. To znamená, že zriadila v celom regióne „systém stredísk odborného vzdelávania a prípravy“. Zahŕňajú výučbu mandarínskej čínštiny, právnu osvetu, odbornú prípravu a politické školenia (to je to, čo Zenz označuje za „indoktrináciu“). Keď o týchto strediskách informovali viaceré významné západné médiá, čínska vláda priznala ich existenciu. Uviedla, že slúžia na odbornú prípravu a „boj proti extrémizmu prostredníctvom vzdelávania“. Úrady zároveň odmietli tvrdenia, že by išlo o zadržiavacie zariadenia. Do roku 2019, približne po roku fungovania, bol rozsah týchto inštitúcií zredukovaný a boli premenené na formálne strediská odborného vzdelávania, zamerané na rozvoj pracovných zručností a prípravu priemyselných pracovníkov. Tieto informácie sa nedajú nezávisle overiť, pretože všetky prihraničné regióny, v ktorých sa strediská nachádzajú, sú z dôvodu ochrany pred prenikaním islamistov nepriedušne uzavreté nielen pre zahraničných pozorovateľov, ale aj pre čínsku verejnosť. Fakty sú však nasledovné.

Od roku 2016 sa na území Číny nevykonal ani jeden teroristický útok. Ešte v roku 2014 ich bolo desať, vrátane Pekingu, v hlavnom meste Urumči vybuchli tri autobusy, no Západ si to absolútne nevšímal. Čína tento problém tvrdo, ale efektívne vyriešila po svojom. Súdy v Sin-ťiangu v rokoch 2014 až 2019 odsúdili viaceré osoby na rôzne dlhé tresty odňatia slobody na základe dôkazov o ich účasti na násilných aktivitách. Nejde však o „státisíce politických väzňov“, ako tvrdí americká rozhlasová stanica Rádio Slobodná Ázia. A skutočným cieľom správ, ktoré vydáva Jamestown Foundation je oslabiť čínsku vládu, podnecovať separatistické nálady v pohraničných regiónoch Číny a poškodzovať povesť Číny vo svete.

Podstatné sú fakty: neexistujú žiadne dôkazy o politike fyzického vyhladzovania Ujgurov zo strany čínskej vlády, na rozdiel od povedzme priamych dôkazov o vyhladzovaní okupovaného palestínskeho ľudu izraelskou vládou. Neexistujú žiadne masové hroby ani obvinenia zo systematického zabíjania – čo sú charakteristické znaky genocídy. Aj ten najhorší opis táborov v Sin-ťiangu ukazuje, že sú donucovacie, ale nie vyhladzovacie. K obvineniam z náboženského útlaku treba dodať nasledovné: podľa posledného oficiálneho zdroja čínskej vlády (bielej knihy Štátnej rady) sa v Sin-ťiangu nachádza 24 800 miest určených na náboženské aktivity, z toho 24 400 mešít. Pre porovnanie: v osemdesiatych rokoch 20. storočia tu bolo menej než 2 000 mešít. Keďže moslimská populácia v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang dosahuje približne 13 miliónov (z toho 11,6 milióna Ujgurov), znamená to, že jedna mešita pripadá na každých 533 moslimov. To je vyššia hustota ako je kostolov v mnohých kresťanských štátoch, navyše počet útokov na mešity je tu výrazne nižší ako v USA alebo v Austrálii. Hlavná námietka kritikov znie, že tie mešity sú kontrolované štátom. Ale prirodzene, veď sa to robí aj na Západe – aby boli pod kontrolou radikálni duchovní a podchytilo sa podhubie nábožensky motivovaného extrémizmu.

Podčiarknuté sčítané, obvinenia z genocídy Ujgurov, ktoré u nás vznášajú takí politici ako europoslankyňa Miriam Lexmann, sú na základe predložených faktov, aj z toho, čo som mal možnosť osobne vidieť, úplne scestné. To, v čom Čína zatiaľ zlyháva, je budovanie dôvery v rozmanitej spoločnosti, ktoré si nevyhnutne vyžaduje dialóg. Etnickú jednotu nemožno dosiahnuť technokratickým riadením, ale iba uznaním kultúrnych odlišností a skutočnej rovnosti. Ide o zásadnú skutočnosť: hoci rozvojová stratégia vyviedla z chudoby milióny príslušníkov čínskych menšinových skupín, nedostatok vzájomného porozumenia a dôvery medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva si vyžaduje politické riešenie. V tom treba Číne ponúknuť skôr odbornú pomoc ako lacné moralizovanie a poučovanie, ktoré nevedie k ničomu.

Eduard Chmelár