ZA ŠTÚRA A SVOJBYTNOSŤ SLOVENSKÝCH DEJÍN

Hoci som sa dnes s úctou a vďakou zúčastnil na pozvanie veľvyslanca ČR Rudolfa Jindráka na recepcii pri príležitosti štátneho sviatku Českej republiky, v mojom kalendári sa oslavuje predovšetkým 211. výročie narodenia otca slovenského národa Ľudovíta Štúra. Považujem za podlosť, hanebnosť, aroganciu a prejav historického bezvedomia, že sme pamätný deň pri tejto príležitosti preložili o deň neskôr len preto, aby naši papaláši mohli oslavovať výročie zaniknutého štátu. Je to prinajmenšom skresľovanie, ak nie priamo vedomé falšovanie našich dejín.

Aby bolo jasné: ctím si význam česko-slovenského štátu pre náš národný a sociálny rozvoj. Ale to, čo bolo pre Čechov zavŕšením ich štátnosti, bol pre nás len míľnik na ceste k nej. Bez Štúra by sme boli ničím. On doslova vymyslel našu identitu, dal nám základy spisovného jazyka, určil víziu národno-štátnej emancipácie, ktorá sa zavŕšila presne 150 rokov od jeho prvého vystúpenia vytvorením nezávislej Slovenskej republiky. Povstaním za založenie Slovenského kniežatstva dosiahol, že Slováci sa stali po prvý raz nie predmetom, ale podmetom dejín. V sérii článkov a vo vystúpeniach na Uhorskom sneme presne identifikoval základné jadro problémov našej spoločnosti: politická sloboda, občianska rovnosť, ekonomická modernizácia a skvalitnenie vzdelania. Ciele aktuálne dodnes. Nikdy nemôžeme byť dosť vďační tomuto veľduchovi našej histórie.

Tí istí ľudia, ktorí zneuctili dnešnú pamiatku Štúra, každoročne fňukajú, horekujú a nariekajú, ako si vraj nevážime vlastné dejiny, keď neoslavujeme spolu s Čechmi dnešný deň. V skutočnosti si ich nevážia práve oni, keď sústavne deformujú naše historické vedomie. Najsmutnejšie však je, keď sa k tomuto falošnému kvíleniu pridávajú najvyšší vládni predstavitelia, ktorí sa zavádzajúco prihovárajú verejnosti, že dnes si vraj pripomíname „vznik Československa“. Opakujem to rok čo rok, je to ako boj s veternými mlynmi, ale v duchu hesla „pravda zvíťazí“ to budem robiť dovtedy, kým si nezačneme ctiť historické fakty.

Najprv si ujasnime terminologické otázky. Tak ako neexistuje krajina Rakúskouhorsko, ale Rakúsko-Uhorsko, tak ako nejestvovalo Švédskonórsko, ale Švédsko-nórska únia, tak je prznením slovenského jazyka a zneucťovaním Slovenska hovoriť o „Československu“ bez spojovníka. Tento názov vznikol ako čisto ideologický, podobne ako umelo vykonštruovaný „československý národ“. Preto sa tak kruto mýlia tí, ktorí pri dnešnom výročí hlásajú, že 28. októbra 1918 sa Slováci po prvýkrát stali štátotvorným národom. Nie je to pravda, Ústava ČSR z roku 1920 pozná jediný štátotvorný národ – československý. Slováci sa stali štátotvotným národom v Česko-slovenskej republike až po roku 1945 na základe princípu „rovný s rovným“ po prvýkrát formulovanom vo Vianočnej dohode. Aj o tomto rozhodlo Slovenské národné povstanie.

Po druhé, vytvorenie spoločného štátu Čechov, Slovákov a (dodajme) Rusínov bol proces, nie udalosť. To, že sa v Česku oslavuje 28. októbra, je tradícia, nie historický fakt. V skutočnosti bol česko-slovenský štát medzinárodne prijatý už pred týmto dátumom. Francúzsko ho uznalo už 29. júna 1918, Spojené kráľovstvo 9. augusta 1918, USA 3. septembra 1918, Japonsko 9. septembra 1918 a Taliansko 3. októbra 1918. Česko-Slovensko sa tak dostalo do úplne výnimočnej pozície, keďže sa stalo jediným nástupníckym štátom Rakúsko-Uhorska, ktorého existenciu uznali spojenci ešte pred konaním mierovej konferencie vo Versailles v roku 1919. Ak niekto napriek tomu skuvíňa, že by chcel oslavovať súčasne s Čechmi, potom najvhodnejší dátum pre spoločný sviatok je 17. október 1918, kedy bola prijatá Washingtonská deklarácia podpísaná Masarykom, Štefánikom a Benešom – základný politický dokument o nezávislosti Česko-Slovenska.

Ale 28. okróber pre nás neznamenal takmer nič. Vtedy sa v Prahe rozšírila správa o akceptovaní podmienok mieru Rakúsko-Uhorskom a ľud si to chybne vyložil ako uznanie vlastnej nezávislosti a začal strhávať symboly monarchie. Vavro Šrobár, ktorý sa v Prahe náhodou ocitol na svadbe svojej dcéry a na poslednú chvíľu ho kooptovali do národného výboru, nemal žiadne oprávnenie hovoriť ani v mene Slovenskej národnej rady, ani v mene Slovenskej národnej strany, ani v mene Slovenskej ľudovej strany. Naša politická reprezentácia prijala samostatné stanovisko až o dva dni neskôr v Martine bez toho, že by čo i len tušila o udalostiach v Prahe. O tom, že Martinská deklarácia nebola len formálnym dokumentom, ale rovnocenným štátoprávnym aktom, svedčí okrem iného aj to, že prezident USA Wilson odmietol 18. októbra 1918 poslednú ponuku rakúsko-uhorského cisára Karola I. na autonómiu pre Čechov s tým, že Slováci sa na základe sebaurčovacieho práva ešte nevyjadrili. Odmietnutím Karlovho manifestu došlo k definitívnemu rozpadu monarchie.

20. októbra 1918 o 15.00 hod. Veľvyslanectvo USA v Paríži úradne oznámilo Edvardovi Benešovi odpoveď prezidenta Wilsona rakúsko-uhorskej vláde. Píše sa v nej, že Spojené štáty sú ochotné uzavrieť mier s Viedňou len pod podmienkou uznania samostatnosti Čechoslovákov a Juhoslovanov. Toho dňa prestalo Rakúsko-Uhorsko medzinárodnoprávne, právne a diplomaticky pre Spojencov existovať.

Buďme hrdí na svoje dejiny. Buďme dôslední a pravdiví pri ich interpretácii. Vážme si odvahu, úsilie a obete našich predkov. Signatári Martinskej deklarácie riskovali oveľa viac ako účastníci zhromaždenia v Obecnom dome v Prahe, lebo v prípade zvratu udalostí by všetci putovali na šibenicu. Za uznanie Martinskej deklarácie ako rovnoprávneho štátoprávneho aktu bojovali za prvej republiky už štátnik Milan Hodža či diplomat Štefan Janšák. Nedôstojným podriaďovaním sa českému výkladu šliapeme po ich dedičstve. A to si všetci naši hrdinovia od Štúra a Hurbana, cez Daxnera a Vajanského až po Štefánika a Zocha nezaslúžia.

(Na snímke je vyčistená kolorizovaná dagerotypia Ľudovíta Štúra zo spoločného portrétu štúrovskej delegácie pred audienciou u cisára Františka Jozefa I. v Olomouci 20. marca 1849, na ktorej mu predložili plán vyhlásenia samostatnej slovenskej korunnej krajiny. Je to jeho najvernejšia podobizeň.)

Eduard Chmelár