Čas vybrať si

Na rozdiel od hromženia európskej tlače sa Donald Trump ukazuje byť pomerne slabým fašistom. Žiadny Franco ani Mussolini by nestratil kontrolu nad zákonodarným zborom už po jedných voľbách, no presne to sa stalo „kvázi-fašistovi“, „krypto-fašistovi“ alebo, ako ho označuje denník The Guardian, „fašizmu príbuznému“ americkému prezidentovi. Trumpova legislatívna agenda je na konci, no nevidíme tanky valiac sa na Capitol Hill, zákaz novín ani demokratických senátorov rozbíjajúcich kamene v pracovných táboroch. Európski komentátori nadšení z priebežných volieb 3. novembra by sa mohli na chvíľu zamyslieť nad týmto ukážkovým príkladom demokracie: Jediným hlasovaním bola výkonná moc výrazne oslabená a prenesená na opozíciu. Môžu sa európski občania pochváliť podobnou demokratickou kontrolou nad mocou výkonnej zložky EÚ?

Donald J. Trump sa rozpráva s Donaldom Tuskom. EPA/ROBERT GHEMENT

Zjavne nie. Napriek všetkému európskemu rečneniu o vzácnych demokratických princípoch podlieha Európa administratívnemu aparátu, ktorý je zámerne imúnny voči ľudovému hlasovaniu. Podľa zakladajúcich zmlúv Európskej únie demokracia nemôže prostredníctvom ľudového veta zastaviť vznikajúci európsky superštát. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen nebola zvolená Európanmi, ale bola dosadená po zákulisnej dohode medzi Emmanuelom Macronom a Angelou Merkelovou. Nemusí sa obávať straty legislatívnej iniciatívy, pretože táto právomoc patrí výlučne Komisii, nie Európskemu parlamentu. Zvolený národný líder disponuje v Rade Európskej únie len jedným z 27 hlasov a väčšinu návrhov Komisie môže zablokovať len vtedy, ak vytvorí koalíciu aspoň štyroch štátov predstavujúcich viac ako 35 % populácie EÚ. Európski voliči nemôžu odobrať právomoci výkonnej moci EÚ ani presadiť zrušenie neuvážených zákonov tým, že zveria moc opozičnej strane.

Podrobnejšie preskúmanie nedávnych krokov EÚ ukazuje toleranciu voči bežnému autoritárstvu, ktoré by mohol Donald Trump pokojne závidieť. Použitie ozbrojených síl Donaldom Tuskom na prevzatie kontroly nad poľským Ústavným tribunálom nevyvolalo v Bruseli žiadne sťažnosti, hoci pokus jeho predchodcu znížiť dôchodkový vek sudcov viedol k formálnemu pokarhaniu a zmrazeniu európskych fondov. Rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi spočíva v rozhodnutí Tribunálu z roku 2021, podľa ktorého má poľská ústava prednosť pred právom EÚ, čo je princíp, ktorý Komisia nemôže pripustiť. V dôsledku neúspešných referend v roku 2005 o navrhovanej Ústave EÚ nemá Európska únia pre svoje zákony ústavný základ. Napriek tomu si Brusel nárokuje právnu nadradenosť nad ústavami členských štátov, opierajúc sa len o nejednoznačný jazyk Lisabonskej zmluvy a o účelové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Nezávislosť súdnictva je výborná vec, pokiaľ nie je v konflikte s lojalitou voči Komisii. V tom prípade môžu byť sudcovia najvyšších súdov bez okolkov odstránení.

Výsledky prezidentských volieb v Rumunsku boli anulované po tom, čo zvíťazil euroskeptik, zrejme za tichej spoluúčasti Bruselu. Călin Georgescu bol zadržaný a vylúčený z opakovaných volieb napriek tomu, že viedol v prieskumoch. Podobne ako mnohé autoritárske režimy, aj EÚ pestuje veľký ideologický projekt, ktorý musí byť uctievaný a nesmie byť ohrozený skeptickými politikmi, akým je Georgescu. Namiesto Francovho hesla „Jednotné, veľké a slobodné“ máme dogmatický záväzok k „stále užšej únii“. Štedré granty EÚ financujú širokú škálu mimovládnych organizácií a odborníkov na „dezinformácie“, ktorých úlohou je brániť posvätný európsky projekt a režimu lojálnych politikov pred kritikou. Európske observatórium digitálnych médií preto odhalilo údajný záhadný ruský plán využívať TikTok na podporu Georgesca, hoci vláda v Bukurešti zatiaľ nezverejnila žiadne dôkazy podporujúce toto tvrdenie. Demokratické voľby sú výbornou vecou len dovtedy, kým nie sú v rozpore so „Stále užšou úniou“.

Po väčšinu histórie Európskej únie národní lídri nevideli rozpor medzi svojimi záväzkami voči občanom a lojalitou k veľkému európskemu projektu. V mnohých prípadoch išlo jednoducho o peniaze: Európa bola stromom peňazí, ktorý mohli otriasť v prospech svojich občanov. Pre iných bol európsky projekt hodný investícií. Pre Nemecko bola EÚ projektom národného vykúpenia, a tak boli jeho lídri ochotní podriadiť národné ciele európskemu konsenzu. Francúzsko vnímalo Európu ako užitočný násobič vlastných záujmov. Základnou ilúziou federalistov bolo presvedčenie, že národná identita bude postupne pohltená všeobecnou európskou identitou. Vo vnútri bruselskej bubliny sa zdalo, že tento proces úspešne napreduje. Noví lídri prichádzali na prvé zasadnutia Európskej rady nadšení, že môžu byť súčasťou klubu, a dávali si pozor, aby neurazili svojich nových kolegov pri európskom stole moci. Nepohodlní nacionalisti ako Viktor Orbán alebo Mateusz Morawiecki mohli byť izolovaní ako nespolupracujúci vidiečania.

Táto pohodlná fikcia, že národní lídri si nemusia vybrať medzi lojalitou voči svojim voličom a vernosťou Európe, sa čoskoro skončí. Budúci francúzsky prezident bude pravdepodobne nacionalista sprava alebo zľava. Ani Marine Le Pen, ani Jean-Luc Mélenchon necítia lojalitu voči európskemu projektu a obaja chcú presmerovať čistý francúzsky príspevok do Bruselu na naliehavejšie domáce potreby. Otvorene presadzujú návrat k de Gaullovej „Európe národov“, v ktorej je Komisia pevne podriadená členským štátom všeobecne a osobitne francúzskym záujmom. Budúca nemecká vládna koalícia bude pravdepodobne musieť zahrnúť euroskeptickú Alternatívu pre Nemecko (AfD), ak sa chce vyhnúť osudu svojich krehkých a bezradných predchodcov. Spoločná zahraničná politika ani rozšírený rozpočet EÚ neprežijú nacionalistické oživenie v dvoch najväčších členských štátoch. Hoci prívrženci EÚ to budú prezentovať ako dôkaz ruského zasahovania alebo toxickej kultúry sociálnych sietí, národný populizmus získal politickú silu až po hlbokých zlyhaniach samotnej EÚ.

EÚ vytvorila spoločnú menu bez potrebnej politickej a fiškálnej únie na jej podporu, čo viedlo k hospodárskej depresii v Grécku, masívnym záchranným balíkom a hroziacej úspornosti vo Francúzsku. Spoločná schengenská hranica sa ukázala ako priepustná pre milióny nelegálnych migrantov a neexistuje účinný mechanizmus na návrat zločincov a neúspešných žiadateľov o azyl do ich domovských krajín. Právny poriadok a bezpečnosť, ktoré Európania poznali ešte pred 15 rokmi, v mnohých mestách ustúpili násilnej kriminalite páchanej novými prisťahovalcami. Ceny energií zvýšené environmentálnou legislatívou EÚ bránia priemyselnému rozvoju a oslabujú konkurencieschopnosť. Uhlíkové záväzky si vyžadujú dotácie na čistú energiu, ktoré ohrozujú rozpočty sociálneho zabezpečenia. Silný hospodársky rast a dobré perspektívy pre mladých Európanov by mali byť charakteristickými úspechmi jednotného trhu, no oba ciele zostávajú mimo schopností EÚ napriek obrovskému množstvu politických dokumentov a pracovných skupín, ktoré sa im venujú. Demokratické voľby ponúkajú inštitucionalizovaný spôsob nápravy politických zlyhaní, no EÚ nikdy nepredpokladala obdobie, keď by obyčajní ľudia mohli potrebovať prehlasovať jej veľkolepé plány. Namiesto prijatia väčšej demokratickej kontroly nad svojimi politikami sa EÚ snaží obmedzovať verejnú diskusiu o nich. Keď čelí verejnému odporu, uprednostňuje povýšenosť pred pokorou.

Ambiciózni európski lídri dnes stoja pred voľbou medzi službou záujmom svojich občanov a plnením diktátu Bruselu. Obe veci už nie sú automaticky zlučiteľné. Vernosť Bruselu znamená prijať dôsledky politických omylov: viac migrantov, väčšiu úspornosť, deindustrializáciu v mene uhlíkovej neutrality. Tieto zlyhania na úrovni EÚ vedú k populistickému návratu k národným riešeniam pod demokratickým dohľadom. Brusel síce kontroluje obrovské objemy finančnej pomoci, ale politici sú volení voličmi, ktorí chcú národných lídrov, nie provinčných satrapov Komisie.

Je čas vybrať si.

Zdroj: A time to choose – Brussels Signal