ZBOHOM, VZÁCNY PRIATEĽ!

Dnes ráno, vo svojom domčeku v Bratislave, v kruhu svojich najbližších, tíško zosnul môj vzácny priateľ, najväčší žijúci slovenský spisovateľ, románopisec, dramatik, scenárista a bývalý ľavicový politik, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov PETER JAROŠ. Táto správa ma zastihla vo Švajčiarsku a nebudem zakrývať, že mi z nej ide srdce roztrhnúť.

Na Petra sa bude v týchto dňoch iste spomínať ako na geniálneho umelca a veľkého rozprávača ovplyvneného magickým realizmom. Ja by som chcel na prvom mieste zdôrazniť, aký to bol výnimočný človek, dobrý chlap so silným charakterom. Vždy dodržal slovo, nikdy ťa nepodrazil, bol diskrétny a pevný ako drevo v jeho rodných hybských lesoch. Mám pocit, že takí sa už hádam ani nerodia. Zdieľali sme spoločné hodnoty, on ako bývalý poslanec za SDĽ kedysi dúfal, že Smer by mohol byť niečo ako sociálna demokracia v Švédsku, ja nikdy, ale spoločne sme neprestali veriť v ľavicové ideály.

Peter sa stal už za svojho života nesmrteľným, a to hneď trikrát. Ako stvoriteľ legendárneho Pacha, fiktívneho zbojníka z jeho rodných Hýb; ako tvorca svetoznámej Tisícročnej včely, jedného z najvýznamnejších románov v dejinách slovenskej literatúry, sfilmovaného Jurajom Jakubiskom a preloženého do mnohých jazykov; a ako spoluautor Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, jedného z najdôležitejších dokumentov na ceste k našej štátnosti. Som rád, že som ešte stihol zaznamenať do svojej pripravovanej knihy jeho podrobné rozprávanie o tom, ako sa v kuchyni jeho domu, z ktorého sú aj tieto fotografie, rodil tento historický text.

Prepáčte, ale stále tomu nemôžem uveriť. Ešte nedávno mi ponúkol odbornú spoluprácu na scenári k pripravovanému historickému filmu… Už ju spolu nedokončíme. V tejto chvíli cítim okrem nekonečného smútku aj obrovskú úctu a vďačnosť. Úctu k životu a dielu mimoriadnej osobnosti našich kultúrnych a politických dejín, ktorú som mal česť poznať a spoznávať vyše tridsať rokov – niekedy aj pri dobrom víne, ktoré sám dorábal. A vďačnosť, ktorú by som chcel vyjadriť najmä jeho manželke Zuzke, ktorá sa o neho dlhodobo obetavo a tak obdivuhodne trpezlivo starala, že bez nej by tu už dávno nebol, že nám ho zachovala až do dnešných dní. Česť tvojej pamiatke, Pacho, budeme sa o ňu starať a nikdy nezabudneme!

Eduard Chmelár