Kauza Cervanová po päťdesiatich rokoch

PREDSLOV: BONUSOVÝ ČLÁNOK O KAUZE CERVANOVÁ

Hovorím to stále a budem to aj naďalej opakovať: nestačí len počuť, je potrebné aj čítať.

V duchu tejto zásady som napísal bonusový článok k 45. epizóde podcastu Ďateľ k veci, venovanej blížiacemu sa päťdesiatemu výročiu vraždy medičky Ľudmily Cervanovej.

———-

V noci na prelome 9. a 10. júla uplynie päťdesiat rokov od zavraždenia Ľudmily Cervanovej. Niekoľko hodín pred vyhasnutím života dvadsaťročnej medičky bola unesená zo zastávky autobusu číslo 39 neďaleko internátu Ľudovíta Štúra v bratislavskej Mlynskej doline. Páchatelia dievča odviezli do rodinného domu na Varínskej ulici 16 v štvrti Prievoz v Bratislave. V dome bola znásilnená siedmimi mužmi. Po zneuctení Ľudmilu Cervanovú opäť naložili do auta, odviezli k termálnemu jazierku v blízkosti obce Králová pri Senci, kde ju napokon utopením zavraždili, pretože bola nielen obeťou, ale aj nepohodlnou svedkyňou brutálneho sexuálneho násilia a pozbavenie osobnej slobody.

Prečo?

Možno sa pýtate, prečo sa vraciam k päťdesiat rokov starému prípadu z roku 1976. Nezaťažujú nás iné, aktuálnejšie problémy, kauzy a deformácie stavu právneho štátu? Súčasnosť je naozaj plná nespravodlivosti a nezákonnosti. Navyše vražda Ľudmily Cervanovej bola právoplatne ukončená odsúdením a potrestaním páchateľov. Napriek tomu prípad stále žije, pretože páchatelia nie sú ochotní prijať právnu a morálnu zodpovednosť za spáchané skutky a, žiaľ, v tomto ohľade majú mnoho spojencov medzi novinármi vyhynutého hlavného prúdu.Kauza Cervanová je nielen kriminálny prípad. Je to aj najväčšia a najdlhšie trvajúca mediálna manipulácia v moderných dejinách Slovenska. Začala sa v roku 1990 a pokračuje prakticky dodnes. To je aj dôvod, prečo verejnosti pripomínam smutné päťdesiate výročie zavraždenia nevinnej mladej ženy.Mám ešte jeden dôvod na pripomenutie si päťdesiat rokov starého prípadu. Väčšina progresívnych médií šíri aj po desaťročiach dávno vyvrátené bludy odsúdených vrahov, založené na tvrdení, že priznania aj výpovede svedkov boli vynucované fyzickým a psychickým nátlakom. Tí istí novinári zavierajú oči pred množstvom nespochybniteľných dôkazov, podporených listinami, zvukovými a inými elektronickými záznamami aj rozhodnutiami ústavného súdu, o manipulovaní vyšetrovania a zneužívania väzby na vynucovanie si spolupráce nebezpečným zoskupením čuríll a lipšicovcov.

Účastníci brigády a zábavy

V lete roku 1976, aj keď sa už skončil akademický rok, boli vysokoškolské internáty v Mlynskej doline plné. Študenti z celého Slovenska sa zúčastňovali povinnej letnej aktivity. Vtedajší režim zapájal mladých ľudí do budovania národného hospodárstva brigádami na stavbách, v roľníckych družstvách alebo výrobných závodoch. V Mlynskej doline boli ubytovaní študenti, ktorí pracovali na výstavbe nových vysokoškolských internátov, a bola medzi nimi aj Ľudmila Cervanová.Vo večerných hodinách zabezpečoval Socialistický zväz mládeže účastníkom letnej aktivity rôzne kultúrne podujatia. V kritický deň, v piatok 9. júla 1976 vystupovala v legendárnom klube UNIC v priestoroch internátu Ľudovíta Štúra začínajúca skupina Elán. Na akciu mali oficiálne prístup len účastníci brigády. Okrem preukazu brigádnika museli mať zakúpené aj lístky. Iba po predložení oboch dokumentov boli v pustení do UNIC klubu. Avšak, ako to na Slovensku chodí, ak mal niekto známosti na správnych miestach, bol vpustený na zábavu, aj ak nebol brigádnikom, nemal ani lístok a dokonca ani neštudoval.Po protekcii sa do UNIC dostali aj siedmi páchatelia. Dvaja z nich boli čerství inžinieri, síce stále ešte veľmi mladí ľudia, ale rozhodne už neboli študenti. Volajú sa Milan Andrášik a František Čerman. Obaja v tom čase pracovali v podniku zahraničného obchodu Omnia. Spolu s Andrášikom a Čermanom boli vpustené do klubu aj dve Francúzky – sestry Cohenové, ktoré boli na návšteve u Čermana a počas pobytu v Československu navštívili okrem Bratislavy a Nitry aj Prahu a Vysoké Tatry.Ďalší piati páchatelia boli študenti alebo boli v študentskom veku, ale keďže neboli účastníkmi letnej aktivity, takisto nemali nárok na lístky. Napriek tomu sa do UNIC klubu dostali, volajú sa Roman Brázda, Pavol Beďač, Miloš Kocúr, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachman.Páchatelia pochádzali z Nitry. Z toho istého mesta bola aj svedkyňa a dobrovoľná účastníčka dramatických udalostí noci z 9. na 10. júla 1976, študentka medicíny Viera Zimáková.

Tri skutky, tri miesta činu

Z hľadiska úspornosti stručne zhrniem základný priebeh udalostí vedúcich k zavraždeniu Ľudmily Cervanovej. Vyvíjal sa v troch na seba nadväzujúcich fázach: únos, znásilnenie, vražda.Únos: V priebehu tanečnej zábavy Kocúr prejavoval záujem o tanec s Ľudmilou Cervanovou. Keďže nejavila záujem, ťahal ju do tanca nasilu. Dal jej pokoj až po zákroku dvoch chalanov. Po skončení akcie sa študentku podujal odprevadiť na zastávku autobusu Igor Urbánek. Tiež pochádzal z Nitry a neskôr bol z neho veľmi dôležitý svedok. Kocúr vo vestibule internátu naliehal na Ľudmilu Cervanovú, aby sa išla s partiou Nitranov ešte niekam pozabávať. Ona to odmietla. Povedala, že ide na vlak do Košíc, kde na ňu čaká snúbenec. Urbánek, ktorý ju odprevádzal, Kocúrovi povedal, že dievča s nimi nikam nejde, pretože on ju ide odprevadiť k autobusu. Kocúr preto Urbánkovi vylepil facku. Udalosť videl okrem iných ľudí aj Jozef Škrobánek, neskôr ďalší dôležitý svedok obžaloby. Po incidente Urbánek zobral cestovnú tašku Ľudmily Cervanovej a odprevadil ju k zastávke autobusu. O malú chvíľu sa pri dvojici pristavilo auto Polski Fiat 125. Šoféroval Brázda, spolu s ním boli v aute Kocúr, Andrášik, Čerman a Zimáková. Z auta vystúpili Kocúr s Andrášikom, násilím vtiahli študentku do auta. Ľudmila Cervanová kričala o pomoc. Svedok Urbánek sa tentoraz neodvážil zasiahnuť. Auto odišlo a v ňom aj unesená Ľudmila Cervanová.Znásilnenie: Po príchode k domu číslo 16 na Varínskej ulici v Bratislave vystúpili všetci z auta. Andrášik s Kocúrom držali Ľudmile ruky, pretože chcela utiecť. Zároveň jej zapchávali ústa, aby nekričala. Vchod do domu otvoril Čerman, partia vošla dnu. Krátko nato prišiel na druhom aute, pomarančovo-červenom Fiate 500 aj zvyšok skupiny v zostave šofér Beďač a pasažieri Dúbravický s Lachmanom. Páchatelia nasilu liali do unesenej dievčiny víno a bránili jej v odchode. Postupne ju znásilňovali tak, že kým jeden sa proti jej vôli Ľudmily sexuálne zmocňoval, iní dvaja ju držali, aby sa nemohla brániť. Zimáková bola svedkyňou popisovaných udalostí. Násilností sa nezúčastňovala. Na rozdiel od Cervanovej súložila so siedmimi kancami dobrovoľne. Znásilnená Ľudmila po skončení aktov sexuálneho násilia páchateľom povedala, že všetko oznámi polícii. Čerman s Dúbravickým zrejme v reakcii na jej hrozmu spolupáchateľom oznámili, že obeť musia fyzicky zlikvidovať. Losovali, kto bude vykonávateľom vraždy – voľba padla na Kocúra s Andrášikom. Pred odchodom z domu páchatelia zviazali obeti za chrbtom ruky šnúrou na sušenie bielizne. Špagát jej omotali dvanásťkrát okolo zápästí a utiahli silným uzlom. A keďže Ľudmila Cervanová mala tendenciu kričať, zaviazali jej aj ústa Kocúrovou vreckovkou. Obeť naložili do auta a obe posádky sa vydali k bagrovisku s termálnou vodou v blízkosti obce Králová pri Senci. Dedinka sa nachádza neďaleko vtedajšieho hlavného cestného ťahu medzi Bratislavou a Nitrou.Vražda: Na brehu jazierka Kocúr znovu znásilnil Ľudmilu. Už ju nikto nemusel pridržiavať, pretože jednak mala zviazané ruky, a jednak bola úplne vyčerpaná sexuálnym lynčom a iným fyzickým aj psychickým násilím, trvajúcim niekoľko hodín v rade. Kocúr, Andrášik a Brázda spoločnými silami zavraždili Ľudmilu Cervanovú obzvlášť mučivým spôsobom: brutálne ju utopili. Ostatní prítomní muži boli pri hroznej scéne v pozícii dozorcov, dohliadajúcich na to, aby Andrášik a Kocúr vykonali vraždu podľa pôvodnej dohody. Zimáková vraj bola počas udalostí odohrávajúcich sa pri jazierku v Brázdovom aute. Neskôr vypovedala, že do jazierka počula strašný ženský krik. Keďže utopiť človeka nie je jednoduché, musel im ominózne podať pomocnú ruku aj Brázda. Keď Ľudmila Cervanová prestala javiť známky života, traja priami vykonávatelia vraždy chceli telo nechať vo vode. Čerman im na to povedal, že sú „kokoti“, pretože tam ju hneď nájdu iní ľudia, čo sa chodia kúpať do populárneho termálneho jazierka. Ľudmilinu mŕtvolu napokon vytiahli z jazera a hodili do neďalekého toku riečky Čierna voda. Popísaná hrôza sa odohrala v skorých ranných hodinách v sobotu 10. júla 1976. O štyri dni neskôr, v stredu 14. júla miestny občan objavil telo Ľudmily Cervanovej. Bolo vyplavené na kameni v riečke Čierna voda neďaleko mostu v obci Králová pri Senci.

Počiatky vyšetrovania

Vyšetrovanie prípadu bolo spočiatku mimoriadne zložité. Sčasti preto, lebo od septembra 1976 až do marca 1977 polícia stíhala za vraždu Ľudmily Cervanovej istého Jána Hrma z Piešťan. Po dlhom trápení vyšetrovatelia zistili, že nemôže byť páchateľom, pretože má na čas skutku absolútne nepriestrelné alibi.V tejto fáze vyšetrovania sa polícia zaoberala aj takzvanou arabskou stopou. Podľa nastolenej verzie mali študentku uniesť a zavraždiť zahraniční študenti arabského pôvodu. Bolo preukázané, že arabská stopa je úplný nezmysel. Dôkazy o tom existujú okrem iného aj v toľko spomínanom levočskom archíve. Arabskej stope venujem pozornosť len preto, lebo neskôr niektorí žurnalisti v službách vrahov živili túto sprisahaneckú teóriu ako zaručený dôkaz neviny skutočných páchateľov.Okrem nikam nevedúceho stíhania občana Hrma a slepej uličky zvanej arabská stopa boli prekážkou objasňovania vraždy aj nezanedbateľné politické konexie páchateľov. Napríklad otec vraha Andrášika bol podpredsedom Kontrolnej a revíznej komisie Okresného výboru Komunistickej strany v Nitre. Po roku 1968, keď sa v strane robili rozsiahle čistky, na okresnej úrovni rozhodoval okrem iných aj Andrášikov otec o tom, kto v partaji ostane a kto bude vylúčený. Straníckymi previerkami po roku 1968 úspešne prešli aj otcovia ďalších páchateľov Čermana a Brázdu. Andrášikov otec navyše udržiaval čulé styky s vysokými predstaviteľmi okupačných sovietskych vojsk a od dobrých vzťahov s nimi si sľuboval aj pomoc v zahladzovaní synovej trestnej činnosti. Budúci svokor vrahov a sexuálnych násilníkov Čermana a Beďača bol podplukovník Michal Bóna, predseda Rady obrany Okresného národného výboru v Nitre s rozsiahlymi kontaktmi v straníckom, bezpečnostnom, spravodajskom a armádnom aparáte socialistického Československa.Keďže po zastavení stíhania proti Jánovi Hrmovi vyšetrovanie neviedlo nikam, po Slovensku sa rozšírili chýry o tom, že páchatelia neboli postavení pred spravodlivosť preto, lebo vo vražde majú prsty detičky straníckych funkcionárov z Nitry. Zúfalá matka zavraždenej Ľudmily pani Margaréta Cervanová v júli 1977 napísala vtedajšiemu československému prezidentovi Gustávovi Husákovi list. Obsahoval deväťdesiat strán. Informovala hlavu štátu o dcérinom prípade aj o zvestiach nasvedčujúcich okolnosti, že vyšetrovanie stojí na mŕtvom bode len kvôli politickým ohľadom a protekcii poskytovanej roztopašnej mládeži z Nitry. Po prečítaní listu si znechutený Husák pozval na hrad federálneho ministra vnútra Jaromíra Obzinu. Oboznámil ho s listom pani Cervanovej. Uložil mu, aby prostredníctvom námestníka ministra vnútra pre Verejnú bezpečnosť profesora práva, generálmajora Jána Pješčaka zabezpečil vytvorenie zvláštnej skupiny, poverenej objasnením prípadu vraždy medičky Ľudmily Cervanovej.

Akcia Kamera

Pješčak vymenoval na čelo zvláštnej skupiny riaditeľa Kriminalistického ústavu Verejnej bezpečnosti plukovníka Eduarda Pálku, ktorý si do operatívno-pátracej skupiny vybral dvoch kriminalistov. Jeden sa volal plukovník Zdeněk Rohan, bol z Ostravy. Druhý bol z Bratislavy, volal sa kapitán Ladislav Herman. Celý tím teda tvorili len traja ľudia, napriek tomu bol nesmierne výkonný a efektívny.Kriminalistická operatívno-pátracia akcia uskutočňovaná zvláštnou skupinou Eduarda Pálku dostala krycí názov Kamera. Poverenie dostala v decembri 1977. V priebehu prvých týždňov práce si naštudovala dovtedy nazhromaždený spisový materiál. Do priamej operatívnej a pátracej činnosti sa Pálka, Rohan a Herman pustili počiatkom nasledujúceho roku. Neskôr, keď Pálka sumarizoval výsledky svojej práce, uviedol, že okruh podozrivých z vraždy bol známy už v polovici roku 1977, teda predtým ako sa prípadu ujala jeho skupina. K obvineniu podozrivých nedošlo preto, lebo neexistoval dostatok dôkazov.Z Pálkových slov vyplýva, že medzi marcom, keď bolo zastavené stíhanie Jána Hrma, a koncom júna 1977, bolo podľa Pálku zrejmé, kto sú podozriví. Boli medzi nimi viacerí zo siedmich neskôr odsúdených páchateľov únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej. Otázne je, prečo práve proti nim nebol zhromaždený dostatok dôkazov, respektíve prečo neboli dostatočne preverované skutočnosti svedčiace o ich možnej účasti na spáchaní skutku.Námestník federálneho ministra vnútra Pješčak sa každý týždeň stretával so šéfom zvláštnej skupiny Palákom a rozoberal s ním výsledky preverovania. Pri jednej porade vymysleli plán získania informácií o identite všetkých účastníkov zábavy v UNIC klube, po ktorej došlo k únosu dievčaťa. Zostavili sociologický dotazník s otázkami, zameranými na zistenie prítomných osôb a na ich interakciu s ďalšími účastníkmi akcie. Dokument bol poštou rozoslaný všetkým účastníkom letnej aktivity. Na základe získaných odpovedí sa okrem iného dozvedeli aj to, že na akcii boli prítomní viacerí ľudia z Nitry, ktorí pôvodne v roku 1976 účasť popreli.Prečo niekto popiera účasť na diskotéke, ak nebol zapojený do vraždy?Pálka a jeho traja spoločníci si tiež všimli, že už v júli 1976, tesne po spáchaní vraždy poskytol inžinier Kánik z Bratislavy informáciu o Nadežde Beňovej z Nitry, ktorá sa mu zdôverila, že jej spolužiačka bola svedkom únosu. V priebehu pôvodného preverovania Beňová poprela, že bola 9. júla 1976 v UNIC klube na tanečnej zábave, avšak keď si s ňou pohovorila Pálkova skupina, účasť na akcii priznala a potvrdila aj to, že v spoločnosti dvoch Francúzok boli na vystúpení skupiny Elán prítomní aj Andrášik s Čermanom.Následne si Pálka a jeho kolegovia pohovorili s oboma pánmi. Naveľa pripustili, že počas kritickej noci boli v UNIC klube, avšak všemožne sa usilovali komplikovať objasnenie veci, Eduard Pálka neskôr napísal, že „ako účastníkov diskotéky úmyselne uvádzali osoby, ktoré tam v kritický deň nemohli byť, lebo boli na zahraničnej rekreácii alebo mali spoľahlivé alibi“.Z ďalších zistení vyplynulo, že Beňová, Andrášik a Čerman sa usilujú za každú cenu zatajiť prítomnosť Brázdu na akcii v Mlynskej doline. Tím Kamera začal narážať aj na informácie svedčiace o tom, že skupina Nitranov sa usiluje ovplyvňovať viacerých svedkov, účastníkov akcie v UNIC klube. Bolo zistené, že ešte v priebehu prvého preverovania v roku 1977 sa Brázda pýtal Beňovej, či hovorila o jeho prítomnosti na tanečnej zábave a podobne.Konanie Beňovej, Andrášika a Čermana bolo natoľko zvláštne, že všetci traja boli v lete 1977 krátko zadržaní na základe podozrenia zo zatajovania informácií dôležitých pre objasnenie trestného činu. Beňová v priebehu dvojdňového zadržania pomerne obsiahlo vypovedala o účastníkoch diskotéky. Andrášik dokonca priznal, že v UNIC klube bol aj Brázda, prítomnosť ktorého sa predtým veľmi usilovali utajiť. Čerman prezradil najmenej, ale aj on potvrdil, že bol na akcii a rozprával sa s Beňovou. Všetci traja boli zo zadržania prepustení. Pálka a kolektív vedeli, že trojica je kľúčom k vyriešeniu vraždy, preto sa na ňu zamerala v ďalšom priebehu operatívneho preverovania v rámci akcie Kamera.

Svedkyňa Zimáková

Ešte o niečo neskôr, počas konfrontácie so svedkom Piačekom sa konečne Beňová zlomila a ukázala prstom na ďalšiu dôležitú svedkyňu. Povedala, že v kritickú noc v internátnom výťahu stretla opitého Brázdu so študentkou druhého ročníka medicíny. „Tú si nájdite a vypočujte,“ povedala Beňová. Pátrací tím Kamera veľmi skoro zistil, že ide o Vieru Zimákovú, dievča, ktoré spolu s ďalšími siedmimi Nitranmi bolo v dome na Varínskej ulici, kde došlo k znásilneniu, aj pri jazierku, na mieste vraždy Ľudmily Cervanovej.Bola to práve svedkyňa Zimáková, kto pomohol Pálkovej skupine identifikovať ďalších páchateľov únosu a vraždy. Od nej zistili, že medzi únosom a vraždou došlo k znásilneniu. Dovtedy orgány vyšetrovania pracovali len s verziami únosu a vraždy. Zimáková odhalila kriminalistom také skutočnosti, aké im dovtedy neboli známe. Išlo o detailné okolnosti, aké mohol poznať iba páchateľ alebo očitý svedok popisovaných udalostí.Vzhľadom na to, že informácie poskytované operatívnym pracovníkom boli mimoriadne vážne, bola Zimáková predvedená pred vyšetrovateľa, aby jej výpoveď podchytil procesným spôsobom a mohla byť použitá ako dôkaz. Výpoveď bola za týmto účelom nahratá aj na magnetofónovú pásku, avšak tesne predtým, ako mala zápisnicu podpísať, svedkyňa všetko odvolala a vyhlásila, že bola k svedectvu prinútená.Nie je pravda, že bola k výpovedi dotlačená, svedčí o tom zvukový záznam. Zimáková však mala panický strach z pomsty vrahov. Z jej výpovedí, ale aj neskorších priznaní viacerých páchateľov totiž vyplývalo, že Dúbravický na brehu jazierka v Královej pri Senci ostatným navrhol, aby sa zbavili aj Zimákovej, pretože bola takisto nepohodlnou svedkyňou. Azda by ju aj boli zavraždili, ale na jej ochranu dôrazne vystúpil Brázda a možno jej zachránil život. Neskôr sa Zimáková k pôvodnej výpovedi vrátila. Svedčila proti páchateľom aj po ich zadržaní a obvinení. Avšak ani to nebol koniec jej piruet, budeme sa k nim ešte musieť vrátiť.

Pálka píše ministrovi

Postupnou identifikáciou ďalších svedkov a ich operatívnym vyťažením sa Eduardovi Pálkovi, Zdeněkovi Rohanovi a Ladislavovi Hermanovi podarilo bezpečne ustáliť základný skutkový dej únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej a zistiť okruh hlavných podozrivých. Prvá fáza operatívno-pátracej akcie Kamera bola ukončená podaním realizačného návrhu zo dňa 25. apríla 1980. Existoval dostatok dôkazov na obvinenie konkrétnych osôb.Eduard Pálka však márne čakal na začatie trestného stíhania Andrášika a spol. Žiadne zadržanie podozrivých ani obvinenia sa nekonali. Keď ničnerobenie trvalo desať mesiacov, Pálka napísal 5. marca 1981 na dobové pomery pomerne ostrý list federálnemu ministrovi vnútra Obzinovi. Popísal priebeh objasňovania vraždy Ľudmily Cervanovej. Poukázal na okolnosť, že „za normálnych okolností už muselo byť pristúpené k realizácii ihneď po výpovedi MUDr. Škrobánka, MUDr. Zimákovej a študenta elektrotechnickej fakulty Urbánka“.Pálka v liste ministrovi konštatoval, že „už takmer desať mesiacov sú páchatelia známi a z nezistených dôvodov prichádza k prieťahom v realizácii, čo nepochybne vedie ku kolúzii medzi páchateľmi a svedkami“.Všetci vieme, čo znamená pojem kolúzia: je to ovplyvňovanie svedkov, spolupáchateľov, prípadne znalcov a iných osôb. Kolúzne správanie je častým dôvodom vzatia do väzby podozrivých na nevyhnutne dlhý čas, aby nemohli ovplyvňovaním mariť priebeh trestného konania. Podozriví boli roky po spáchaní vraždy Ľudmily Cervanovej na slobode. Ovplyvňovali sa navzájom a vyvíjali rôzne formy nátlaku aj na dôležitých svedkov.Ak Pálka použil v liste adresovanom ministrovi Obzinovi eufemizmus, že odkladanie zadržania a obvinenia podozrivých osôb nastalo z „nezistených dôvodov“, išlo o zjavnú narážku na politické ovplyvňovanie vyšetrovania. Keď prezident Husák uložil ministrovi Obzinovi, aby bola vo veci vykonaná náprava, mal zjavne na mysli odstránenie akýchkoľvek politických prekážok a postavenie páchateľov, nech sú deťmi kohokoľvek, pred spravodlivosť.Až po Pálkovom liste sa pohli ľady nielen na federálnej, ale aj slovenskej úrovni. Na základe výsledkov akcie Kamera bola zostavená skupina vyšetrovateľov, poverená vyšetrovaním prípadu Ľudmily Cervanovej. Tím pracoval v prísnom bezpečnostnom režime. Nesmel byť doň zaradení žiaden policajt z okresu Nitra, aby neunikali informácie k páchateľom a členom ich dobre situovaných rodín. Pred tým, ako vyšetrovatelia začali robiť procesné úkony vo forme vypočúvania svedkov, podozrivých a obvinených, študovali všetok zhromaždený spisový materiál. Robili to mimo oficiálnych objektov polície. Za týmto účelom im boli sprístupnené priestory opusteného pionierskeho tábora na Záhorí neďaleko Bratislavy.

Ostré vyšetrovanie

Vyšetrovanie neskôr viedlo nielen k obvineniu a vzatiu do väzby, ale aj k  obžalovaniu, postaveniu pred súd a potrestaniu páchateľov. Bol to však dlhý, komplikovaný a neraz aj nesmierne dramatický proces.Viacerí páchatelia sa k spáchaniu skutkov vo väčšej alebo menšej miere priznali. Napríklad jeden z hlavných agresorov Kocúr po zadržaní a oznámení uznesenia o vznesení obvinenia proti tomuto rozhodnutiu ani len nepodal sťažnosť. Do veľkej miery sa k trestnej činnosti aj priznal, aj keď hlavnú vinu za vraždu zvaľoval na Brázdu. Účasť na únose, znásilnení a vražde priznal aj Brázda. Samozrejme, aj on sa usiloval prenášať čo najviac zodpovednosti za vraždu na iných, najmä na Kocúra, Andrášika, ale aj Dúbravického a Čermana. Do určitej miery účasť na skutku priznal aj Lachman. Opísal najmä to, ako spoluobvinení násilím nútili obeť piť víno, znásilnenie vnímal údajne len z vedľajšej izby a neskôr na pokyn jedného zo spolupáchateľov priniesol z kúpeľne šnúru použitú na zviazanie znásilnenej. Zvyšok udalostí vraj prespal.Andrášik a Čerman dlho spáchanie skutkov popierali. V priebehu pobytu vo vyšetrovacej väzbe sa však aj ich postoj k trestnému konaniu vyvíjal. Obaja tvrdili, že z Mlynskej doliny odišli spoločne s Francúzkami, sestrami Cohenovými do bytu Andrášikovej sestry v bratislavskom Lamačia dotiaľ už nikam nešli. Ich tvrdenia vážne narušoval najmä Lachman, ktorý hovoril, že návštevníčky z Francúzska odviezol Brázdovým autom do Lamača on a Dúbravický mu robil navigátora, pretože poznal cestu. Andrášik v určitej fáze pripustil účasť na únose, znásilnení aj vražde a čiastočne popísal aj konanie spolupáchateľov.Čerman v jednej výpovedi priznal ešte menej ako Andrášik, ale vzápätí aj to málo odvolal. Na otázku, prečo predtým vypovedal inak, odpovedal absurdne. Vraj si zmysle, že od neho vyšetrovateľ očakáva, aby falošným priznaním vyprovokoval skutočných páchateľov k pravdivým výpovediam. Neskôr výpovede vo veľkom odvolávali aj iní páchatelia. Najmä Andrášik a Kocúr s odôvodnením, že k priznaniam ich donútili fyzickým a psychickým nátlakom vyšetrovatelia.Tým sa dostávame k obľúbenému refrénu obhajobnej propagandy vrahov a ich mediálnych advokátov o používaní násilia a psychického nátlaku na vynútenie priznaní. Ide o primitívny a ľahko vyvrátiteľný argument. Vymenujme len niekoľko najpodstatnejších dôvodov.Po prvé, viaceré priznania páchateľov, ale aj výpovede dôležitých svedkov boli nahraté na magnetofónovú pásku a bol prítomný aj prokurátor, ktorý sa priamo pýtal, či obvinený alebo svedok vypovedá dobrovoľne a či naňho či na ňu nebol robený nátlak. Ani nahrávky, ani písomné záznamy nesvedčia o použití žiadnej formy násilia.Po druhé, rôzne formy nezákonného nátlaku sú používané najmä vtedy, keď orgány činné v trestnom konaní majú vopred vytvorenú predstavu o tom, čo má obvinený alebo svedok vypovedať, aby to zapadlo do nimi vytvoreného obrazu o priebehu skutkového deja. Svedkovia, ale aj obvinení spontánne Pálkovej skupine a neskôr aj procesne vyšetrovateľom hovorili o skutočnostiach, ktoré neboli dovtedy polícii známe a rozprávali o detailoch, aké mohli poznať iba páchatelia alebo priami svedkovia popisovaných udalostí.Po tretie, ak by boli výpovede svedkov alebo priznania páchateľov vynútené násilím, vyšetrovatelia by im nedovolili odvolávať, respektíve meniť výpovede, čo sa stávalo veľmi často. Všetci by sa držali priznaní a usvedčujúcich výpovedí, pretože by sa báli ďalšieho násilia a iných represálií. Navyše je potrebné poznamenať, že napríklad Andrášik a Beďač sa podľa zápisníc z výsluchov rozprávali s vyšetrovateľmi arogantne a drzo. To rozhodne nesvedčí o strachu z policajtov a ich údajne brutálnych metód.

Na smrť vystrašená Zimáková

Priebeh vyšetrovania aj prvého hlavného pojednávania v kauze Cervanová nasvedčuje opaku tvrdí usvedčených vrahov. Nie páchatelia sa báli vyšetrovateľov, ale svedkovia sa báli páchateľov. Svedkovia sa dokonca báli páchateľov viac, ako sa báli polície a zákona.Najlepšie to dosvedčuje prípad svedkyne Zimákovej, priamej účastníčky sexuálnych orgií v dome na Varínskej ulici. Po jednom výsluchu vyšetrovateľ Vladimír Lamačka oznámil, že ju bude potrebovať vypočuť aj na druhý deň. Zimákovej zabezpečil ubytovanie v hoteli Kyjev, aby v noci nemusela cestovať do Nitry a skoro ráno naspäť do Bratislavy. Svedkyňa požiadala, aby polícia priviezla do hotela jej manžela, pretože nechcela byť v noci v izbe sama. Vyšetrovateľ Zimákovej vyhovel. S manželom bola ubytovaná v izbe hotela Kyjev, kde mala ŠtB trvalo inštalované odpočúvacie zariadenie.Zvukový záznam nočného rozhovoru manželov potvrdil dva podstatné fakty. Zimáková mužovi opísala celý priebeh udalostí noci z 9. na 10. júla 1976. V základných rysoch sa jej rozprávanie zhodovalo s tým, čo uvádzala polícii, avšak manželovi prezradila ešte viac detailov. Zo Zimákovej slov zároveň vyplynulo, že sa extrémne bojí o život, pretože vrahovia jej pri jazierku v Královej pri Senci pohrozili smrťou, ak nebude mlčať.Strach z pomsty páchateľov bol taký veľký, že Viera Zimáková bola na hlavnom pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave v roku 1982 jedinou svedkyňou obžaloby, ktorá poprela svoju výpoveď z prípravného konania a vypovedala v prospech páchateľov. Urobila to aj napriek tomu, že vedela, čo bude nasledovať. Bola obvinená, obžalovaná a napokon aj odsúdená za krivú výpoveď a nadržovanie. Zimáková si radšej odsedela nepodmienečný trest, ako by mala súdu pravdivo a v súlade s predchádzajúcimi spontánnymi výpoveďami opísať, čo prežila v spoločnosti vrahov v priebehu kritického dňa.V počiatočných fázach spolupráce s políciou v zásade nepopierala účasť na tanečnej akcii v UNIC klube. Až keď s blížiacim sa termínom hlavného pojednávania vrcholili aktivity rodín obžalovaných, zamerané na zastrašovanie a ovplyvňovanie svedkov formou anonymných listov, telefonátov a dokonca aj padajúcich kvetináčov, začala Zimáková hľadať údajné dôkazy o tom, že v kritický deň nemohla byť v Mlynskej doline, pretože v tom istom čase bola účastníčkou povinného vodáckeho výcviku na Hrone v blízkosti Revištského Podzámku pri Žiari nad Hronom.Je síce pravda, že Zimáková bola na vodáckom výcviku, avšak vedúci aktivity, ako aj viacerí účastníci potvrdili, že v noci sa mohli študenti nepozorovane vzdialiť aj vrátiť naspäť. Prinajmenšom dve svedkyne potvrdili, že počas výcviku Zimáková viac nocí nespala vo svojom stane. Vrah Brázda navyše opakovane vypovedal, že po zavraždení Ľudmily Cervanovej najskôr odviezol Kocúra do Nitry a potom pokračoval ďalej so Zimákovou k Žiaru nad Hronom, kde ju vysadil neďaleko brehu rieky.Po rokoch sa mi podarilo vypátrať človeka, ktorý 9. júla 1976 zastavil na ceste v blízkosti Žiaru nad Hronom stopárke a odviezol ju do Bratislavy. Volal sa JUDr. Matej Blažej, v čase popisovaných udalostí bol pracovníkom podniku zahraničného obchodu Strojexport a používal služobné motorové vozidlo Škoda 110R oranžovej farby. Týmto autom v osudný deň JUDr. Blažej viezol stopárku Zimákovú do Bratislavy. Dva roky s ňou udržiaval milenecký pomer. V roku 1980 Blažejovi zatelefonovala a žiadala ho, aby polícii, ak by sa pýtala, zamlčal, že ju v roku 1976 viezol do Bratislavy. (O podrobnostiach spomínanej epizódy som písal tu.)Definitívne je preto vyvrátené tvrdenie, že nemohla byť svedkyňou únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej, lebo nebola v Bratislave. Zimáková v Bratislave nielen bola, ale aj neskôr žiadala svojho milenca, aby prítomnosť v hlavnom meste polícii zamlčal. Príhoda zároveň dokumentuje, aký obrovský strach musela mať predovšetkým z Andrášika, Kocúra, Dúbravického a Čermana, keď bola ochotná robiť popisované kotrmelce.Operatívna akcia Kamera prebiehala aj v čase hlavného pojednávania. Kriminalisti zachytili zvýšené aktivity rodín vrahov nielen vo vzťahu k Zimákovej, ale aj pokusy zastrašiť svedkov Urbánka, Škrobánka a ich rodiny.

Čerman plánoval vraždu, našiel nevestu

V čase držania podozrivých vo väzbe bolo operatívne preverovanie tímu Kamera presunuté aj do väzenských ústavov. Na cely boli väzenskou službou nasadzovaní agenti a informátori. Niektoré cely boli odpočúvané v reálnom čase. Z toho vyplýva, že mnohé operatívne poznatky z tejto fázy operácie Kamera boli nielen písomnou interpretáciou toho, čo povedali riadiacim dôstojníkom agenti a informátori, ale aj doslovnými prepismi výrokov samotných obvinených.Z jedného záznamu vyplynulo, že Čerman sa v cele rozhovoril o tom, kto pre podozrivých predstavuje najväčšie riziko. Okrem Ľudmily Cervanovej, kým ju nezavraždili, bola hrozbou, samozrejme, priama svedkyňa Zimáková. Avšak Čerman nahlas uvažoval o tom, že pre páchateľov predstavuje riziko aj Nadežda Beňová, preto by mala byť zlikvidovaná.Na prvom hlavnom pojednávaní v roku 1982 Beňová svedčila proti únoscom, sexuálnym násilníkom a vrahom. V dôsledku odsúdenia sa rozpadli rodiny prakticky všetkým páchateľom. Rozviedol sa aj Čerman. Keď sa však vďaka politike v revolučnom období podarilo vrahom Ľudmily Cervanovej zabezpečiť si obnovu konania, na druhom hlavnom pojednávaní v priebehu 90. rokov už Beňová vypovedala v prospech páchateľov a v súlade s nimi hrala obohratú pieseň o policajnom násilí. V roku 1996 si Čerman zobral za manželku Nadeždu Beňovú, ktorú štrnásť rokov predtým plánoval fyzicky zlikvidovať. Asi to bol jediný spôsob, ako ju mohol umlčať bez preliatia jedinej kvapky krvi. Pravdu o ich vzťahu sa však asi nikdy nedozvieme.

Dvojdielna kniha

O prípade Ľudmily Cervanovej som napísal dvojdielnu knihu s prostým názvom Kauza Cervanová I. a II. Prvý diel vyšiel v roku 2015, druhý o rok neskôr, teda v čase štyridsiateho výročia vraždy. (Oba zväzky sú takmer rozchytané, ale azda by ste ich mohli zohnať tu alebo tu.)Kniha bola dokumentárnou reakciou na mediálnu manipuláciu, založenú na konšpiračnej teórii tvrdiacej, že siedmi páchatelia boli údajne obeťami sprisahania komunistických špičiek, príslušníkov Verenej bezpečnosti ŠtB a socialistického súdnictva. V tejto zvrátenej iniciatíve sa angažoval najmä úpadkový magazín Týždeň, na čele so šéfredaktorom Štefanom Hríbom a jeho spolupáchateľmi, ako sú Martin Mojžiš, Andrej Bán a ďalší. Ruku k dielu priložili aj ďalší morálni spolupáchatelia vrahov a sexuálnych násilníkov, menovite publicistka Ľuba Lesná alebo bývalý františkánsky mních, partner expremiérky Radičovej Marián Balázs či politici František Šebej, Lucia Ďuriš Nicholsonová a mnohí ďalší. Je potrebné povedať, že menovaní autori neboli jediní. Ako som už naznačil, vrahovia si našli cestu do médií a získali si uši a najmä perá nekompetentných škrabákov už v priebehu revolučného vrenia v roku 1990.Dvojdielna kniha Kauza Cervanová má dovedna viac ako 750 strán, preto je nemožné, aby som jedným textom vyčerpal všetky okolnosti zamotaného príbehu. Samotný kriminálny prípad je komplikovaný. Pochopenie skutkového a právneho stavu ešte väčšmi komplikuje slovná hmla, produkovaná obhajobnou propagandou a jej mediálnych spojencov. V záujme napísania komplexnej knihy som do hĺbky preskúmal vyšetrovací spis, súdny spis aj operatívno-kriminalistický zväzok s krycím názvom Kamera.Na základe poctivého naštudovania faktov som najmä v prvej časti knihy detailne popísal únos, znásilnenie a vraždu Ľudmily Cervanovej, operáciu Kamera, proces vyšetrovania, zastrašovanie a ovplyvňovanie svedkov aj priebeh hlavného pojednávania a potrestania vrahov. V texte rozoberám kľúčové výpovede páchateľov a svedkov. Popisujem mnohé špecifiká prípadu, ako napríklad nešťastnú anabázu Jána Hrma či nezmyselnú arabskú stopu. Pozornosť venujem aj často nezmyselnej a nelogickej obhajobnej argumentácii páchateľov a aktivitám ich rodín, zameraným na vyrábanie falošných alibi a podobne. Dopodrobna vysvetľujem, že nie polícia a prokuratúra, ale predovšetkým rodina vraha Milana Andrášika sa usilovala od začiatku do prípadu vtiahnuť politiku, respektíve politické vplyvy v prospech podozrivých.V druhej časti knihy som venoval pozornosť obnove konania a udalostiam, čo tomu predchádzali. Napríklad som odhalil ako československý generálny prokurátor, nominant KDH Tibor Böhm pokútnou cestou zabezpečil spracovanie sťažnosti pre porušenie zákona. Konečne sa naplnil Andrášikov sen. V prospech vrahov zasiahla politika. Podanie spracoval vecne nepríslušný útvar československej generálnej prokuratúry. Sťažnosť bola navyše opretá o argumentáciu odporujúcu vykonanému dokazovaniu tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní.Napriek tomu československý najvyšší súd, vychádzajúc z rovnakej neznalosti spisového materiálu, na základe sťažnosti pre porušenie zákona zrušil rozsudky Krajského súdu v Bratislave aj Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky a vrátil vec na nové konanie. V tejto časti knihy dokumentujem viac ako desaťročie trvajúce druhé hlavné pojednávanie a následné odvolacie konanie. Súdy oboch stupňov znovu uznali páchateľov (s výnimkou Brázdu vylúčeného na samostatné konanie) za vinných. Vrahovia utrpeli fiasko aj na Európskym súdom pre ľudské práva, odmietol sa zaoberať ich sťažnosťou opierajúcu sa o nepodložené tvrdenie, že im bol v Československu a neskôr na Slovensku odopretý spravodlivý proces.Na záver dvojdielnej knihy mapujem a odhaľujem najväčšiu mediálnu manipuláciu v dejinách novodobej slovenskej žurnalistiky. Súčasťou operácie masového zavádzania verejnosti je bohapustá lož, že vrahovia sú obeťami komunistického režimu. Morálni spolupáchatelia vrahov z radov kvázi novinárov, publicistov a politikov, ako sú Štefan Hríb, Ľuba Lesná, Marián Balázs, Lucia Ďuriš Nicholsonová, Robert Kirchhoff, František Šebej a ďalší v zápale obhajoby vinníkov úplne zabudli na skutočné obete prípadu. Nielen na zavraždenú Ľudmilu Cervanovú, ale aj jej najbližšiu rodinu. Pozostalí trpeli nielen preto, lebo prišli o dcéru, sestru, vnučku, neter, ale prežívali aj ukrutné muky, spôsobované nehanebnými mediálnymi výstupmi Hríba a spolupáchateľov, ktorí sa právoplatne odsúdeným vrahom v mene zvyšku Slovenska ospravedlňovali za „justičnú nespravodlivosť“.

Ako s tým súvisia čurilly

Je príznačné, že absolútna väčšina progresívnych médií podporuje sprisahaneckú teóriu o tom, že vrahovia sú vlastne obete. Budú v zhode s opakovane usvedčenými páchateľmi tvrdiť, že na obvinených a svedkoch bolo páchané v osemdesiatych rokoch minulého storočia násilie. Ani páchatelia, ani ich mediálni partneri však nie sú schopní predložiť jediný konkrétny dôkaz o používaní násilia vyšetrovateľmi, prokurátormi alebo nasadenými agentmi vo väzbe. Naopak, listinné dôkazy aj zvukové záznamy z uvedeného obdobia potvrdzujú nielen zákonnosť vyšetrovania, ale aj krajnú zhovievavosť polície a prokuratúry k zmenám výpovedí svedkov aj podozrivých.Tí istí novinári dnes majú rovno pod nosom doslova tony dôkazov o porušovaní zákona nebezpečným zoskupením čuríll, lipšicovcami a vybranými sudcami špecializovaného a najvyššieho súdu. Tohto konania sa dopúšťali predovšetkým manipulovaním vyšetrovania, preparáciou svedkov, nezákonným zatajovaním dôkazov v takzvaných technických spisoch aj zneužívaním väzby ako donucovacieho prostriedku. Nech človek siahne do spisu Očistec, Mýtnik, Božie mlyny, Kajfáš – proste hocikde – nájde dôkazy manipulácie. Dovolací rozsudok v trestnej veci Dušana Kováčika je zároveň obžalobou čuríll, lipšicovcov a časťou justície. Odposluchy z kancelárií čuríll a ich komunikácia v skupine Apač detto. Takmer tridsať nálezov ústavného súdu o zneužívaní väzby na nezákonné ciele sa rovná tridsiatim dôkazom o nezákonnom psychologickom nátlaku na obvinených vo forme nezákonnej väzby. Prvostupňové oslobodzujúce rozsudky v prípadoch advokátov Martina Ribára a Davida Lindtnera je možné použiť ako výkričník za predchádzajúcimi vetami.A predsa sa progresívni novinári a partička Štefana Hríba odmieta venovať dôkazom usvedčujúcich čurilly, lipšicovcov a kolektív. Radšej propagujú nezmyslené, nelogické a rozumne vyvrátené tvrdenia vrahov Ľudmily Cervanovej, že jedinými obeťami prípadu sú vlastne oni. Ak poskytujú mediálne krytie čurillám tí istí novinári, ktorí robia z vrahov obete, to už nie je náhoda. Je to vzorec správania. Modus operandi.

Namiesto epilógu

Jeden z právoplatne usvedčených vrahov Milan Andrášik podal v súvislosti s vydaním dvojdielnej knihy Kauza Cervanová na mňa aj na vydavateľstvo Dixit žalobu o ochranu osobnosti. Zhodou okolností sa pojednávanie uskutočnilo tento týždeň, v utorok 15. mája 2026 na Mestskom súde Bratislava IV. Sudca Mgr. Vladimír Sedmohradský vynesie rozsudok v piatok 29. mája.Z doterajšieho priebehu pojednávania a najmä z vyjadrení samotného sudcu vyplýva, že vrahovi Andrášikovi v žiadnom prípade neprizná nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch. Sudca tiež vyjadril právny názor, že azda až na jeden žalovaný úryvok z knihy nie je podľa jeho názoru spôsobilý dotknúť sa Andrášikovej povesti. Na základe takto zisteného skutkového stavu malo padnúť rozhodnutie ešte v deň pojednávania, avšak napokon si to sudca rozmyslel. Počas pojednávania som totiž namietal, že ani sudcom uvádzaný sporný výrok – aj keby sa ukázal ako nepravdivý (čo popieram) – by nebol spôsobilý zasiahnuť do zákonom chránených práv odsúdeného vraha Andrášika.Zo súdu nemám obavu. Nemôžem prehrať, ale to nie je ani podstatné. Dôležité je poznanie, že napriek opakovanému právoplatnému uznaniu viny nezdravé ego Andrášikovi ani po päťdesiatich rokoch od spáchania skutku nedovoľuje prijať právnu a morálnu zodpovednosť za únos, znásilnenie a vraždu nevinnej dievčiny. Andrášik má 75 rokov. V podobnom veku sú aj všetci ostatní žijúci páchatelia. Prístup k hodnoverne preukázanej vine majú rovnakí ako Andrášik. Nepovažujem to za náhodu. Ľudsky nikdy nedozreli a nedozrejú do smrti, pretože všetci majú narcistické povahy. Iba ľudia z podobnou výbavou dokážu uniesť, znásilniť, zavraždiť a napriek preukázanej vine sa aj po päťdesiatich rokoch stále hrať na obete.

MÍĽNIKY KAUZY CERVANOVÁ

9. – 10. júl 1976: Ľudmila Cervanová je unesená, znásilnená a zavraždená.

14. júla 1976: V riečke Čierna voda v obci Králová pri Senci je nájdené telo Ľudmily Cervanovej.

22. septembra 1982: Krajský súd v Bratislave odsúdil Kocúra na 24 rokov, Andrášika na 22 rokov, Brázdu na 20 rokov, Dúbravického na 18 rokov, Čermana na 12 rokov, Beďača na 8 rokov, Lachmana na 4 roky.

25. apríla 1983: Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu.23. marca 1990: Generálny prokurátor, nominant KDH Tibor Böhm v zastúpení svojho námestníka podal sťažnosť pre porušenie zákona vo veci Andrášik a spol.

19. októbra 1990: Najvyšší súd ČSFR vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave.

Roky 1990 – 2004: Na krajskom súde sa vystriedalo niekoľko senátov, pretože viacerí sudcovia sa pod vplyvom mediálneho lynču pôvodne odsúdených vrahov obávali rozhodovať v kauze Cervanová.

16. januára 2004: Krajský súd v Bratislave opätovne vyhlásil odsudzujúci rozsudok, ale takmer všetkým páchateľom významne znížil tresty.

4. decembra 2006: Najvyšší súd SR potvrdil odsudzujúce rozsudky, avšak sprísnil tresty Kocúrovi, Andrášikovi a Dúbravickému. Kocúr a Andrášik išli naspäť do väzenia.

Peter Tóth