Vo včerajšom príspevku som napísal, že sme presne tam, kde sme boli v deväťdesiatych rokoch minulého storočia keď sem chodili demarše proti vláde Slovenskej republiky a vymýšľali sa dehonestujúce označenia ako čierna diera na mape Európy.
Áno, súčasná situácia je veľmi podobná, ak nie navlas identická, s tou spred viac ako štvrťstoročia. Dokonca ešte aj dnes sú v nej zaangažovaní niektorí rovnaká aktéri, ako vtedy. Vtedy tlačili zvnútra Dzurinda a spol., teraz je to najmä prezidentka a PS. Vtedy to boli médiá ako denník SME, rádio Twist a televízia Markíza, dnes to je celá batéria mimovládok a takzvaných mainstreamových médií, na čele s tromi červenými denníkmi a televíziou JOJ, Markíza a TA3. Vtedy sa roky „šermovalo“ Remiášom, teraz Kuciakom. Rovnaký scenár, rovnaká taktika a rovnaké ťahanie ľudí do ulíc. Ako cez kopirák.
Predvčerajšia rezolúcia Európskeho parlamentu, iniciovaná niektorými europoslancami zo Slovenska (zámerne nepíšem „slovenskými“) je tiež čosi podobné ako demarše z konca deväťdesiatych rokov. Takže je tu jedna paralela za druhou. Vtedy čelil kombinovanému tlaku zvnútra a zvonku Vladimír Mečiar a HZDS, teraz je to Robert Fico, Smer-SSD a obidve ďalšie strany vládnej koalície. A čo národ? Je tiež ten istý? Na túto otázku si môže každý odpovedať po svojom. Usilovne sa pracuje na tom, aby išiel národ znovu sám proti sebe ako húf dezorientovaných veľrýb, ktoré sa samé vrhajú na breh, a aby bránil legitímnej, demokraticky zvolenej vláde robiť také kroky a vládnuť tak, ako považuje za potrebné a nevyhnutné už pár mesiacov po voľbách. Nechcem zbytočne dramatizovať, veď všetci vidíme, že ide do tuha.
Myslím, že na rezolúciu EP je nielen potrebné, ale dokonca nevyhnutné, reagovať – bod za bodom, argument za argumentom. To by už ale mala byť tímová práca, lebo ak na tej rezolúcii pracovali dobre koordinované a prepojené tímy, potom aj na odpovedi by sa mala podieľať skupina odborníkov. Predpokladám, že vláda na rezolúciu EP odpovie svojimi prostriedkami, diplomatickými cestami a kanálmi nielen ministerstva zahraničných vecí s využitím možností a prostriedkov, ktoré má k dispozícii, a že to samozrejme urobí aj v náležitej písomnej forme. Stanovisko vlády je povinnou jazdou, nie voľným programom. Pokiaľ ide o nás alternatívcov, a áno, ja nás spokojne nazvem hoci aj občianskou spoločnosťou, aj my by sme mohli a mali reagovať, ako takzvaná verejná diplomacia, ak chcete. Ja som to písomnou formou robil koncom deväťdesiatych rokov a potom aj začiatkom tohto tisícročia vlastnými silami a možnosťami jednotlivca, ale dnes to už v týchto zložitých časoch vidím ako úlohu pre odborný kolektív. Netreba, aby bol veľký, hlavne nech je kvalitný, jednotný a akčný. Nemusíme z toho robiť vedu, stačí zobrať rozum do hrsti a použiť ho. Ak bude na to príležitosť, v sobotu na besede to predostriem ako návrh.
Zdroj: Mimi Šramová TG kanál
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.