AJ MNE SA TO RAZ MUSELO STAŤ !

Dnes som chcel písať o niečom apolitickom, vlastne ani nie pre verejnosť, skôr len tak pre seba a pre pár priateľov, lebo okrem toho, že nie som politický influencer, ani dezinfo hoaxer alebo covidový konšpirátor, mám rád témy z bežného života. Drobné postrehy o veciach, ktoré s politikou buď nesúvisia, alebo s ňou súvisia iba okrajovo.

Včera, po príjazde na chalupu s kamarátom, ktorý mi tu s niečím pomáhal, lebo ja bohužiaľ nie som príliš technický typ a vyliezť na strechu a tam čosi upravovať a opravovať je úplne mimo mojich skromných technických možností, som jednoducho zabudol zhasnúť stretávacie svetlá. Ako fajn že sme rôzni. Čo neviem ja, vie a dokáže urobiť niekto iný, zatiaľ čo ja viem napríklad sadnúť ráno k počítaču a napísať článok. Viem, že svet na tom nestojí a, úprimne povedané, dobrý inštalatér je dnes dôležitejší než špiritizujúci teoretik alebo dokonca novinár. Lebo práve novinári sú v ostatných rokoch mimoriadne nepopulárni a ich miesto šikovne obsadili ambiciózni influenceri, ktorí majstrovsky využívajú možnosť ovplyvňovania ľudí a verejnej mienky prostredníctvom sociálnych sietí.

Čiže, keď sme po troch hodinách práce a dvoch hodinách sedenia pod stromami a diskutovania o všetkom možnom sadli do auta, že kamaráta zaveziem v horúčave domov, otočím kľúčom v štartéri….. a nič. Zabudol som zhasnúť stretávacie svetlá…… lebo u nás, nielen u nás ale aj na celom svete, je od istého času povinnosť stále svietiť aj počas dňa, no a moja autobatéria bola po piatich hodinách komplet kaput. Problém bol v tom, že som ráno o ôsmej zaparkoval pri chalupe priamo oproti slnku, a to júlové ranné slnko nad obzorom, hoci je 150 miliónov kilometrov ďaleko, milí priatelia, má napriek tomu oveľa silnejšiu „watáž“ než akýkoľvek reflektor, vrátane stretávačiek auta. Nemusím vám vysvetľovať, že v tom momente som všetkými nadávkami, aké od útleho veku ako osoba mužského pohlavia poznám – vrátane tých najšťavnatejších – zasypal sám seba. V takej chvíli jednoducho človek zabudne aj na to, že je veriaci kresťan katolík…. 🙂 Poznáte ten bezmocný pocit, keď nemôžete vinu za nejakú chybu zvaliť na niekoho iného? Ja áno. Stáva sa mi to aj v kuchyni. Vždy je pre pokoj duše lepšie ak je vinníkom nikto iný, nie ja.

Vyžiadalo si to kombinovanú asistenciu troch susedov, vrátane suseda, ktorý má silnejšiu autonabíjačku ako tí ostatní, aby niekto dokázal moju 45 ampérovú zdochnutú autobatériu priviesť naspäť k životu 50 minútovým nabíjaním 7 a pol ampérmi, čo sa inak nemá robiť, ale v tomto prípade išlo o nevyhnutnú agresívnu resuscitáciu. Potom prišiel ďalší sused a štartovacími káblami spojil jeho batériu s mojou a auto sa podarilo naštartovať. Verte mi, v tej krízovej situácii som aj zabudol kto na Slovensku vládne, čo je nové na YouTube a kto o mne niečo napísal v komentároch. Dnes budem ďalej trpezlivo dobíjať autobatériu bežnou 4-ampérovou nabíjačkou a dúfať, že je zachránená. Má len tri roky, bola by jej škoda. Viem, že sa to ľuďom stáva, ale ja som žil v tom, že mne sa také niečo stať nikdy nemôže. V dôsledku toho, a všetkých následných súvisiacich komplikácií, som dnes v noci spal ako zabitý pri dokorán otvorenom okne a vôbec neviem o tom, že medzi jedenástou a druhou ráno u nás lialo a napršalo ďalších 18 milimetrov, čo je 18 litrov vody na meter štvorcový. Budú aspoň huby, už dávno meškajú.

Michal Zoldy