VLOŽME SA DO BUDOVANIA ŠTÁTU SPOLOČNE, INAK NEMÁME BUDÚCNOSŤ

Podstatu tejto chorobne rozdelenej spoločnosti včera najlepšie vyjadril Václav Klaus. Na Slovensku sú v tejto chvíli dvaja českí prezidenti. Ten súčasný sa zúčastnil v Trenčíne na fakticky opozičnom mítingu. Ten minulý si uctil výročie vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky v Starej Bystrici…

Skôr ako sa začnete pod mojím príspevkom hádať, skúsme – aspoň tí z vás, ktorí sú toho schopní – trošku hlbšie uvažovať: ak sú hlavnými hviezdami festivalu Pohoda politici, je tento festival ešte hudobný? S určitosťou vieme povedať, že je spolitizovaný, že ak na ňom vystupuje kontroverzný veliteľ Gruzínskej légie Mamuka Mamulašvili, sudkyňa Pamela Záleská, prokurátor Ladislav Masár, lobista Petr Kolář, bývalá poradkyňa Zuzany Čaputovej a manželka Tomáša Valáška Jana Kobzová, expremiérka Iveta Radičová či novinári z opozičných denníkov, mení sa kedysi kvalitný hudobný festival na politické divadlo pod cirkusovým šapitó s predraženými službami, kde pizza stojí astronomických 25 eur a celá akcia smrdí viac ako tamojšie prenosné záchody.

Príchod Petra Pavla na Pohodu má ešte jeden rozmer. Je protokolárne, politicky a diplomaticky neslýchané, aby úradujúca hlava nejakého štátu navštívila susednú krajinu a namiesto svojho partnera, ktorým je prezident Peter Pellegrini, sa stretol s bývalou prezidentkou a spolu s ňou sa zúčastnil a podporil opozičný míting. Až nápadne to pripomína účasť bývalých ministrov českej vlády na opozičných demonštráciách na Slovensku alebo promenádovanie maďarského prezidenta po našom území bez vedonia a koordinácie slovenských štátnych orgánov. Nejde len o to, že to našu stranu vyrušilo a že je to vrcholne neslušné. Ide najmä o to, že kým vládni predstavitelia na oboch stranách rieky Moravy sa usilujú čo najrýchlejšie vylepšiť pošramotené vzťahy, Petr Pavel akoby zabudol, že Fialova éra sa skončila a „poučovanie mladšieho brata“ o demokracii je absolútne nenáležité až urážlivé, že jeho úlohou je udržiavať čo najlepšie vzťahy s legitímnou štátnou reprezentáciou Slovenskej republiky, nie s opozíciou.

Z tohto uhla pohľadu to „zážitkový prezident“, ktorý vyhľadáva atrakcie namiesto riešenia skutočných problémov, poriadne prepískol. Chápem, že sa cíti lepšie v spoločnosti Zuzany Čaputovej, lebo obaja sú marketingovo vyrobené osobnosti. Ale on reprezentuje celú Českú republiku a včerajším správaním dal najavo, že veľkú časť slovenskej spoločnosti nerešpektuje. Zuzana Čaputová totiž nie je žiadna univerzálne obľúbená osobnosť. Je to extrémne manipulatívna a pokrytecká politička, ktorej slová nekorešpondujú s jej konaním. Jej falošné apely na empatiu a pochopenie odlišných ľudí sa rozsypú na prach, ak ich konfrontujeme s realitou.

Zuzana Čaputová sa nikdy nezastala ľudí mimo jej vlastnej bubliny. Odmietla odsúdiť genocídu v Gaze a prihovoriť sa za väzňa svedomia Juliana Assangea, a to napriek výzvam ľudskoprávnych organizácií. Palestínske ženy a deti nikdy nemali v jej očiach rovnakú hodnotu ako ukrajinské aktivistky. Ani v deň výročia volynského masakru nedokázala pochopiť zvrátenosť Zelenského režimu oslavujúceho tých najbeštiálnejších masových vrahov. Keď moralizovala o potrebe väčšej slušnosti vo verejnom živote, postavila si za seba publicistu Michala Havrana a režiséra Nikitu Slováka – ľudí, ktorí nemajú slušnosť ani v základnej výbave. Nikdy sa neohradila voči militantným a agresívnym prejavom ľudí z jej vlastného tábora. Nikdy spoločnosť nezjednocovala a viedla s jej časťou tichú manipulatívnu vojnu. Preto nikdy nebola všeobecnou autoritou a polarizovala spoločnosť takým extrémnym spôsobom, že sme sa z toho nespamätali doteraz.

Na druhej strane sa uskutočnili oficiálne štátne oslavy výročia prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. V normálnych štátoch oslavy štátnych sviatkov a pamätných dní spájajú bez ohľadu na politické presvedčenie. Na Slovensku sú predmetom emočne vypätých politických bojov, pričom si ani jedna strana tohto konfliktu neuvedomuje, že je súčasťou problému, nie riešenia, že v tomto spore niet nevinných, že sa v tom vezieme spoločne a všetci vyzeráme ako v banánovej republike alebo paródii na štát.

Neviem, čo bráni opozícii, aby sa zúčastňovala na štátnych oslavách. Bude aj SĽUKu vyčítať, že sú kolaboranti, lebo účinkovali v programe? Naozaj ideme robiť pred svetom idiotov a hádať sa o to, koľko desiatok tisíc podujatie stálo, keď vlády súčasnej opozície naliali do súkromnej Pohody viac ako milión eur? O čo ide Matejovi Drličkovi, ktorý má ambíciu viesť rezort kultúry, keď verejne zosmiešňuje vystúpenie špičkovej sopranistky Jolany Fogašovej, ktorá koncertovala po celom svete, spievala po boku José Carerrasa a spolupracovala s Viedenskými filharmonikmi? Akým právom ju vystavil verejnému lynču, kde sa naslovovzatí odborníci z vysokej školy života vyjadrovali o jej umení ako o „smeráckom škriekaní“? A primitívne porovnávať umelecky druhotriednu alternatívu z Pohody s týmto žánrom? Toto sa skrýva za vaším falošným heslom „kultúra spája“? Čo ste sa už načisto zbláznili?

Nie, problém nie je v tom, že sa štátne oslavy uskutočnili o týždeň skôr, pán Korčok (mimochodom, nikdy ste nekritizovali, že vaša chránenkyňa Zuzana Čaputová neudeľovala štátne vyznamenania v deň výročia vzniku SR, ale halabala, podľa toho, ako sa vyspala). Problém je v tom, že ste si našli len ďalšiu výhovorku na samoúčelnú kritiku, že vy a vaša suita by ste sa na oslavách sviatkov spojených so vznikom nezávislej Slovenskej republiky aj tak nezúčastnili. Vy a vaši kamaráti z opozície síce pokrytecky tvrdíte, že ste sa s existenciou samostatného Slovenska už zmierili, ale zmieriť sa môžete s rakovinou, nie s vlasťou, tú buď milujete alebo latentne či otvorene nenávidíte. V tom je jadro problému, ktorý pochopil už Štúr.

Mal som isté pochopenie pre nostalgiu za bývalou česko-slovenskou federáciou. Ale 33 rokov po zamatovom rozdelení už treba jasne povedať: tak ako Česko-Slovensko vzniklo (bez referenda, ktoré požadovalo Maďarsko a veľká časť vtedajšieho obyvateľstva Slovenska), tak aj zaniklo. Vtedajší lídri Václav Klaus a Vladimír Mečiar mali odvahu prijať riešenie patovej situácie, ktorá nemala iné východisko. Referendum by bolo síce legitímnejšie, ale aj rizikovejšie, lebo ak by sa jedna republika vyslovila za a druhá proti, zarobili by sme si na problém, ktorý mohol vyústiť do občianskej vojny. Navyše Klaus s Mečiarom geniálne využili priaznivú medzinárodnú situáciu, keď boli veľmoci zamestnané vojnou v Juhoslávii a neplietli sa nám do toho. Dnes by sa to nepodarilo.

Vážme si, že sme sa ako jediné národy na svete dokázali rozísť mierovou cestou a vďaka tomu máme najlepšie vzťahy v histórii. Vážme si, že vznik Slovenskej republiky dovŕšil nielen dvestoročný emancipačný proces, ale aj nenásilnú demokratickú revolúciu z roku 1989, ktorej nebol popretím, ale dokončením.

Mečiara a Klausa môžete súdiť za spôsob, akým vládli, ale nie za spôsob, akým rozdelili spoločný štát. Chápem, že to nechápe dokladač tovaru z Kauflandu Ľubomír Galko, ktorý by či už z pomätenosti mysle alebo agresívneho politického extrémizmu každého len zatváral, ale vám všetkým bez akýchkoľvek predsudkov kladiem do pozornosti dve veci: Mečiar po prvý raz po štvrťstoročí vystúpil na verejnosti a pred tisíckami ľudí zožal najbúrlivejší potlesk. Ten prejav vám všetkým odporúčam, lebo bol štátnický, nebol v ňom ani tieň konfrontačného tónu a najlepšie vystihol definíciu zvrchovanosti a nezávislosti.

Škriepme sa o čomkoľvek, o stagnácii našich republík (ktorú, mimochodom, skonštatovali aj obaja jej zakladatelia), ale, preboha, majme nejaký nadhľad. Nezávislosť štátu je základná hodnota a kým ju neocení aj opozícia, všetky jej reči o vlastenectve budú len účelové nepresvedčivé floskuly. Je čas pozerať sa do budúcnosti. Vložme sa do budovania štátu spoločne, inak nemáme budúcnosť.

A celkom na záver: úctivo vám ďakujem za vrelé prijatie, desiatky stisnutých rúk, objatí a spoločných fotografií. Dojalo ma, ako ste ma privítali, váš spontánny potlesk, mávanie, všetko. Neviete si predstaviť, koľko pozitívnej energie mi tieto stretnutia dávajú. Po všetkých tých primitívnych a zlomyseľných útokoch gaunerov, ktorí vzývajú slušnosť a ani netušia, čo to je, ktorí mi želajú, aby boli moji vnuci postihnutí a zbabelo sa skrývajú za falošné stránky, pôsobia na mňa tieto vaše žičlivé reakcie ako živá voda. Keď som sa včera pretláčal tým davom, nejedna pani ma potľapkala, že som ako rocková hviezda – toto určite nie. Ale teším sa, že dobrých ľudí je viac, že ma čítate a pozeráte, že vás inšpirujem a azda aj trošku vzdelávam. Niet pre mňa väčšej odmeny. Ďakujem zo srdca. ❤️

(na snímke zľava veľvyslanec Českej republiky Rudolf Jindrák, exprezident Václav Klaus, jeho manželka Lívia, veľvyslanec Chorvátskej republiky Aleksandar Hejna, minister financií Ladislav Kamenický, minister spravodlivosti Boris Susko, predseda NR SR Richard Raši, bývalá štátna tajomníčka MZV SR Diana Štrofová, moja maličkosť, expremiér Vladimír Mečiar a podpredseda NR SR Tibor Gašpar na prijatí u starostu Jána Podmanického v kaviarni pod Slovenským orlojom v Starej Bystrici)

Eduard Chmelár