POCHOPIŤ PRAŽSKÚ JAR

Je mi nevoľno z toho, na aké orgie antiruského šovinizmu sa zvrháva a každoročne zneužíva spomienka na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR 21. augusta 1968. V tom ryku nenávistných poznámok, z ktorých niektoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu hanobenia národa, úplne zaniká pieta a úcta k obetiam invázie, ale aj snaha o pochopenie toho, čo sa vlastne stalo. Za rovnako primitívne považujem hlášky z opačnej strany, ktoré až úchylne ďakujú sovietskym okupantom, že im predĺžili život v socializme. Títo pomýlení ľudia vôbec nechápu, že násilné ukončenie obrodného procesu fatálne zdiskreditovalo socialistické myšlienky, ktorým väčšina ľudí jednoducho prestala veriť.

Považujem za istú formu politickej patológie, že v spore o 21. august 1968 úplne zaniká podstata jedinečného experimentu Pražskej jari. Nielen česko-slovenskí normalizátori a sovietski byrokrati, ale aj západní imperialisti sa postarali o to, aby z historickej pamäti nasledujúcich generácií zmizla spomienka na úžasných osem mesiacov, počas ktorých spoločnosť smerovala nielen k vyššej forme demokracie (zahŕňajúc aj tú ekonomickú), ale aj k nevídanej súdržnosti a jednote, keď vedeniu štátu dôverovalo vyše 80 percent obyvateľov, čo sa už nikdy odvtedy neopakovalo. Namiesto toho, aby sme skúmali ten najoriginálnejší vklad Čechov a Slovákov do svetových dejín (v našom priestore to robí iba český filozof Michael Hauser), masochisticky si pripomíname jeho rozdrvenie vojskami Varšavskej zmluvy, odchod okupačných vojsk, skrátka všetko možné, len nie Pražskú jar samotnú.

Súťaž o čo najsprostejšie rusofóbne prejavy vedú už tradične progresívci. Výkrik „Běž domů, Ivane!“ by síce mohol zobrať Ivan Korčok osobne. Zato jeho šovinistické štvanie, že za priateľstvo s Ruskom sme zaplatili príliš vysokú cenu, si priam núka otázku, či bude 29. augusta takto pokrikovať po Nemcoch, čo nás stálo priateľstvo s Nemeckom, ktoré chce mať dnes opäť najsilnejšiu armádu ako za Hitlera… O priateľstvo tu, preboha, predsa nejde. Priateľstvo medzi národmi je jednou z najpozitívnejších hodnôt, ktorá prehlbuje medzinárodnú solidaritu a mier. Poučenie z 21.augusta a zo všetkých ďalších podôb vojenskej agresie spočíva predsa v niečom úplne inom. My sa musíme v prvom rade naučiť čítať záujmy veľmocí.

Všetky zrady, prepady a invázie v novodobých dejinách uskutočnili naši vlastní spojenci, na ktorých sme sa príliš spoliehali. Mníchovská zrada Veľkej Británie a Francúzska v roku 1938, nacistická okupácia v roku 1944 a sovietska okupácia v roku 1968 – to všetko spáchali nie tí, voči ktorým sme boli ostražití, nie tí, ktorých sme považovali za svojich nepriateľov, ale tí, ktorých sme slepo vzývali. Keď naši otcovia s úľavou vyprevádzali sovietskych okupantov z nášho územia, so slzami v očiach si sľubovali, že nikdy viac cudzie vojská u nás nechceme – nikdy viac žiadnych zahraničných vojakov!!! Ako je to dnes? Ešte aj ten nenávidený Antonín Novotný (ktorý opakovane odmietol žiadosť Chruščova a Brežneva o rozmiestnenie sovietskych vojakov v Česko-Slovensku), mal v sebe viac hrdosti, dôstojnosti a oddanosti suverenite, ako tí pajáci, ktorí sem pozvali vojakov z členských štátov NATO a ešte mali toľko drzosti, že si presadili Pamätný deň odchodu sovietskych vojakov, akoby im tá paralela ani nedocvakla, akoby nepochopili, že ľudia nežiadali Slovensko bez ruských vojakov, ale bez žiadnych iných! Ale podobne ako v roku 1968, ani v roku 2022 sa na to ľudí nepýtali.

A keď už progresívci nekriticky preberajú demagogické tabuľky o tom, kde všade Rusi vojensky zasahovali, čo keby ukázali verejnosti tabuľku nelegálnych vojenských intervencií USA, ktorá je oveľa bohatšia? Veď len v spomínanom roku 1968 zasahovali vo Vietname, Laose, Kambodži a Guatemale. A možno by sme si mali pripomínať aj iný 21. august – Haitskú revolúciu z roku 1791 (235. výročie) – jediné povstanie otrokov, ktoré viedlo k založeniu štátu, v ktorom bolo zrušené otroctvo a v ktorom nevládli bieli osadníci, ale bývalí otroci. Bol to určujúci moment v histórii atlantického sveta, najväčšia a najúspešnejšia vzbura otrokov od Spartakovho povstania proti Rímskej republike pred takmer 1900 rokmi. Alebo je vám milší 21. august 1959, kedy prezident Eisenhower vyhlásil anektovaný Havaj za 50. štát USA?

Cieľom môjho príspevku nie je odvádzať pozornosť od tragédie 21. augusta 1968, práve naopak: chcem sústrediť pozornosť na hlavný problém slobody a nezávislosti malých národov namiesto infantilného ventilovania sa na Rusku, dokonca aj na rozprávke Máša a medveď, ktorú niektorí paranoidní blázni (ako som sa dnes dočítal) považujú za bezpečnostnú hrozbu… Ľudia, spamätajte sa, kým vám z tej rusofóbie načisto nezačne šibať.

(A ďakujem za všetky milé blahoželania k narodeninám. Ak dovolíte, zahrniem si ich do svojich životných plánov. 55 rokov mi síce zdanlivo nedáva príliš veľa času na plánovanie, ale práve moja večná spätosť s 21. augustom ma robí na tento dátum oveľa vnímavejším, ako si niektorí myslia.)

Eduard Chmelár