Ako inštitúcie EÚ potichu oslabujú národnú suverenitu

Európsky parlament 17. decembra prijal uznesenie, v ktorom schvaľuje tzv. iniciatívu Môj hlas, moja voľba . Uznesenie, prezentované ako otázka základných práv a zdravia žien, v skutočnosti predstavuje ďalší príklad rastúceho a hlboko znepokojujúceho trendu: Systematického prekračujúceho zásahu inštitúcií Európskej únie do oblastí, ktoré podľa zmlúv zostávajú vo výlučnej právomoci členských štátov.

„EÚ nemá žiadnu právomoc regulovať ochranu ľudského života pred narodením… A napriek tomu sa Európsky parlament opäť rozhodol konať, akoby táto zásada bola voliteľná, politicky nepohodlná alebo jednoducho zastaraná.“ (Foto: Thierry Monasse/Getty Images)

Jednou z takýchto oblastí je právo v oblasti potratov. EÚ nemá žiadnu právomoc regulovať ochranu ľudského života pred narodením. Nejde o okrajový právny detail, ale o základný kameň európskeho ústavného poriadku, založený na zásade prenesenia právomocí zakotvenej v článku 5 Zmluvy o Európskej únii. Európsky parlament sa však opäť raz rozhodol konať, akoby táto zásada bola voliteľná, politicky nepohodlná alebo jednoducho zastaraná.

Iniciatíva Môj hlas, moja voľba vyzýva EÚ, aby zabezpečila univerzálny prístup k službám v oblasti potratov v celej Európe, pričom potrat výslovne označuje za „zdravotnú starostlivosť“. Jej schválením Parlament nielenže presadzuje radikálnu ideologickú agendu, ale snaží sa aj vyvíjať tlak na národné zákonodarné zbory v oblasti, kde by malo prevládať demokratické sebaurčenie. Nejde o ojedinelý prípad. Je to súčasť zrýchľujúceho sa procesu centralizácie, v rámci ktorého európske inštitúcie rozširujú svoj vplyv ďaleko za rámec právomocí, ktoré im zverili členské štáty.

Európsky parlament už roky používa nezáväzné uznesenia ako politické baranidlo proti národnej suverenite. V nasledujúcich textoch označoval potraty za „potratovú starostlivosť“, odsudzoval obmedzenia potratov ako porušenie ľudských práv a dokonca v novembri označil nedostatočný prístup k potratom za formu „násilia“. Tieto rétorické manévre nie sú nevinné. Sú navrhnuté tak, aby opakovaním pretvorili právne a morálne kategórie bez ohľadu na zmluvy.

V tejto súvislosti stojí za to pripomenúť, že Európsky parlament dvakrát oficiálne označil Inštitút Ordo Iuris, ktorého som predsedom správnej rady, za „ultrakonzervatívnych kresťanských fundamentalistov“ – nie za žiadnu nezákonnú činnosť, ale za jednoduchý akt obrany práva na život od počatia, čo je postoj, ktorý je v mnohých členských štátoch plne legitímny a ústavne chránený. Takéto znenie je výrečné. Ilustruje, ako sú nesúhlasné hlasy delegitimizované, zatiaľ čo ideologická konformita sa presadzuje pod záštitou „európskych hodnôt“.

Napriek tomu musia aj tí najhorlivejší podporovatelia Parlamentu uznať základný právny fakt: Politika potratov nebola nikdy prenesená na EÚ. Pre konanie EÚ v tejto oblasti neexistuje žiadny zmluvný základ. Sme teda svedkami nie integrácie prostredníctvom práva, ale integrácie prostredníctvom politického tlaku, sémantickej manipulácie a inštitucionálneho pretrvávania.

Ak by Európsky parlament bol jedinou inštitúciou, ktorá by sa dopúšťala takéhoto prekročenia právomocí, škody by sa ešte dali zvládnuť. Bohužiaľ, nie je to tak. Najdramatickejšia eskalácia prišla zo strany Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ), ktorého nedávna judikatúra predstavuje rozhodujúce narušenie ústavnej rovnováhy, na ktorej bola EÚ postavená.

V rozhodnutí vynesenom minulý týždeň proti Poľsku prekročil Súdny dvor EÚ právny a politický Rubikon. Po prvýkrát takýmto explicitným spôsobom potvrdil nadradenosť vlastnej judikatúry nad národnými ústavami. Podľa Súdneho dvora sa národné súdy už nemôžu spoliehať na ústavné normy pri odmietnutí práva EÚ, ako ho interpretuje Súdny dvor EÚ. Inými slovami, aj najvyššie ústavné ustanovenia členských štátov sa musia podriadiť výkladu práva EÚ zo strany Súdneho dvora.

Nejde len o potvrdenie nadradenosti práva EÚ nad bežnou vnútroštátnou legislatívou – zásady, ktorá je v určitých medziach dlhodobo akceptovaná. Ide o vytvorenie úplne novej hierarchie, v ktorej sa Súdny dvor EÚ v podstate stavia nad vnútroštátne ústavy. Týmto konaním si Súdny dvor privlastňuje právomoc jednostranne vymedziť rozsah právomocí EÚ, čím zásadu prenesenia právomocí zbavuje akéhokoľvek skutočného významu.

Dôsledky sú hlboké. EÚ nikdy nebola navrhnutá ako ústavný superštát s najvyšším súdom nad národnými ústavnými súdmi. Zmluvy vychádzajú z predpokladu, že členské štáty zostávajú „pánmi zmlúv“, pričom dobrovoľne prenášajú špecifické právomoci a zároveň si zachovávajú konečnú ústavnú autoritu. Nedávne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ túto logiku obracia naruby.

Toto rozhodnutie nie je osamotené. Zapadá do širšieho modelu súdneho aktivizmu, prostredníctvom ktorého Súdny dvor EÚ postupne rozširuje vplyv EÚ do oblastí tradične vyhradených národnej suverenite.

V novembri Súdny dvor zaviazal členské štáty, aby uznávali manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v iných krajinách EÚ, a to aj v prípadoch, keď vnútroštátne právo alebo ústavné ustanovenia definujú manželstvo inak. Rodinné právo však nikdy nebolo prenesené do EÚ a v prípade cezhraničných účinkov zostáva predmetom jednomyseľnosti v Rade. Súdny dvor napriek tomu použil právo voľného pohybu ako zámienku na uvalenie ďalekosiahlych sociálnych dôsledkov.

Začiatkom tohto roka Súdny dvor EÚ rozhodol, že členské štáty musia umožniť jednotlivcom zmeniť pohlavie zapísané v záznamoch o osobnom stave na základe subjektívnej sebaidentifikácie, pričom sa odvolal na pravidlá EÚ o ochrane údajov. Opäť raz bola technická kompetencia využitá na preformulovanie základných spoločenských noriem.

V júli súd ďalej podkopal národnú kontrolu nad migráciou tým, že umožnil vnútroštátnym súdom ignorovať vládou definované zoznamy „bezpečných krajín pôvodu“, čím oslabil schopnosť štátov riadiť azylovú a deportačnú politiku.

Tieto rozhodnutia spolu odhaľujú jasnú trajektóriu: právomoci EÚ už nie sú obmedzené zmluvami, ale neustále sa prepracovávajú prostredníctvom súdneho výkladu bez demokratického súhlasu a bez formálnej revízie zmluvy.

Právna centralizácia je v súčasnosti posilňovaná finančným tlakom. Ako analyzoval Ordo Iuris, navrhovaný nový viacročný finančný rámec Európskej komisie by výrazne zvýšil vplyv Komisie na členské štáty. Prostredníctvom mechanizmov podmienenosti, „míľnikov“ a diskrečného hodnotenia súladu s vágne definovanými kritériami „právneho štátu“ sa prístup k fondom EÚ stáva silným nástrojom politickej disciplíny.

Rozpočtová suverenita – kľúčový prvok demokratickej samosprávy – je preto čoraz viac obmedzovaná nadnárodnými orgánmi, ktorým chýba priama volebná legitimita. Národné vlády sú nútené upravovať legislatívu a politické priority nie prostredníctvom parlamentnej diskusie, ale pod hrozbou finančných sankcií.

Táto kombinácia súdnej nadradenosti, parlamentného aktivizmu a rozpočtovej podmienenosti vytvára systém, v ktorom sa skutočná moc postupne presúva od demokraticky zodpovedných inštitúcií na národnej úrovni smerom k technokratickým a súdnym aktérom na úrovni EÚ.

Výsledkom je prehlbujúci sa demokratický deficit. Najmocnejšie inštitúcie EÚ – Európska komisia a Súdny dvor EÚ – fungujú bez priameho mandátu od európskych občanov. Európsky parlament napriek všetkým svojim tvrdeniam nepredstavuje jeden európsky demos, a preto mu chýba politická legitimita skutočného zákonodarného zboru.

Keďže inštitúcie EÚ čoraz viac zasahujú do oblastí, ako je rodinné právo, bioetika, sloboda svedomia a vnútorná bezpečnosť, priepasť medzi osobami s rozhodovacou právomocou a občanmi sa zväčšuje. Voliči v jednotlivých štátoch môžu odvolať vlády, ale nemôžu odvolať európskych sudcov alebo komisárov, ktorí predefinujú rozsah právomocí EÚ.

Táto erózia zastupiteľskej demokracie nie je náhodná. Je logickým dôsledkom integračného procesu, ktorý opustil subsidiaritu v prospech centralizácie a pluralizmu v prospech ideologickej uniformity.

Európa teraz dosiahla kritický bod. Ak bude súčasný trend pokračovať, existujú iba dva realistické výsledky. Buď sa Únia premení na vysoko centralizovaný, nedemokratický superštát, riadený súdmi a komisiami, a nie občanmi a parlamentmi – alebo sa nakoniec rozpadne pod ťarchou vlastnej krízy legitimity.

Jedinou alternatívou je hlboká reforma zmlúv, ako napríklad tá, ktorú spoločne navrhli poľský Inštitút Ordo Iuris a maďarské Kolégium Mathias Corvinus v správe s názvom Veľký reštart: Obnovenie suverenity členských štátov v Európskej únii. To znamená obnovenie primárnej pôsobnosti národných ústav, opätovné zavedenie princípu subsidiarity, obmedzenie kompetencií inštitúcií EÚ na tie, ktoré sú im výslovne udelené, a vrátenie skutočnej rozhodovacej právomoci demokraticky zvoleným vládam. Či sa to dá dosiahnuť „návratom ku koreňom“ európskej spolupráce, alebo si to bude vyžadovať radikálnejší inštitucionálny reštart, zostáva otvorenou otázkou.

Už nie je udržateľná ilúzia, že EÚ môže naďalej nenápadne rozširovať svoje právomoci bez politických dôsledkov. Uznesenie Môj hlas, moja voľba sa netýka len potratov. Je to príznak širšieho ústavného posunu – takého, ktorý ohrozuje národnú suverenitu aj budúcnosť samotnej európskej spolupráce.

Ak má Európa prežiť ako spoločenstvo slobodných národov a nie ako byrokratická ríša, tento drift treba zastaviť – a to hneď.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/12/how-eu-institutions-are-quietly-hollowing-out-national-sovereignty/