Mimo NATO? Nové obranné partnerstvá Turecka menia euroázijskú geopolitiku

Najnovšia obranná dohoda Turecka s Katarom, Pakistanom a Indonéziou by mohla zmeniť vojenskú spoluprácu naprieč Euráziou. Jeho dôsledky presahujú hranice NATO, potenciálne ovplyvňujúc regionálny vplyv Ruska, strategické záujmy Číny – a vplyv Washingtonu.

Dňa 21. októbra 2026 podpísali Turecko, Katar, Pakistan a Indonézia v Dauhe Memorandum o porozumení Badr. Dohoda sa zameriava na spoločnú výrobu zbraní, transfery technológií, výcvik, výskum a vývoj, ako aj integráciu obrany a priemyslu.

Bolo poznamenáne, že nejde o zmluvu o kolektívnej obrane – a neukladá žiadnu povinnosť v štýle NATO pomáhať inému signatárovi v prípade útoku.

Partneri prinášajú doplnkové silné stránky: Turecko ponúka pokročilú výrobu, drony, námorné systémy a najmä interoperabilitu NATO.

Pakistan prináša veľkú vojenskú, jadrovú odstrašujúcu základňu, výrobnú základňu a čínske väzby – ktoré dopĺňajú katarské hlavné mesto a pozíciu v Perzskom zálive.

Indonézia (najväčšia ekonomika juhovýchodnej Ázie) naopak ponúka svoj dosah v juhovýchodnej Ázii, ako aj svoj priemysel a trh.

Spoločne tak môžu budovať sofistikované systémy s menšou exkluzívnou závislosťou od amerických alebo európskych dodávateľov. Existujúca spolupráca už smeruje týmto smerom, od turecko-pakistanských námorných projektov až po turecko-indonézske obrnené vozidlá.

Dohoda musí byť posudzovaná paralelne s Mekkskou spoločnou obrannou dohodou z augusta 2026 medzi Tureckom, Saudskou Arábiou a Pakistanom, ktorá zahŕňa záväzok vzájomnej obrany. Druhú som opísal ako vrstvu strategickej nejednoznačnosti, nie ako pevný blok.

Badr memorandum sa líši od Meckej spoločnej dohody, no do istej miery ju dopĺňa. Obe usporiadania načrtávajú geograficky rozptýlenú bezpečnostnú sieť spájajúcu Blízky východ, južnú Áziu a juhovýchodnú Áziu – pričom Turecko je hlavným vojensko-priemyselným uzlom.

Aby bolo jasné, nejde o protizápadnú alianciu. Skôr signalizuje vzostup novej bezpečnostnej siete, ktorá funguje čiastočne nezávisle od západom vedeného poriadku.

Turecko zostáva členom NATO s druhou najväčšou armádou bloku.

Katar naopak hostí významnú americkú prítomnosť – zatiaľ čo Pakistan udržiava väzby na Washington aj Peking.

Indonézia medzitým tradične viedla nezávislú zahraničnú politiku, vyhýbajúc sa výlučnému spojenectvu s veľmocami – čo je vidieť na jej vlastnej predstave „Indo-pacifického regiónu“ (IPR).

Namiesto toho, aby si vybrali strany, tieto krajiny si nechávajú otvorené možnosti tým, že sa zaisťujú a multi-zosúladujú.

Pre Atlantickú alianciu sú dôsledky v každom prípade dosť reálne: Turecko čoraz viac hľadá vojenských partnerov za hranicami Atlantickej aliancie. Ankara môže v skutočnosti usilovať o regionálne usporiadania mimo transatlantických štruktúr, čím získava páku a znižuje závislosť od európskeho a amerického priemyslu.

Tureckí výrobcovia, formovaní západnou spoluprácou, by mohli priniesť niektoré vojenské skúsenosti zo Západu do krajín mimo NATO. V tomto scenári môžu západní partneri zosilnieť a zároveň byť menej závislí od každodenného schválenia Washingtonu, obrazne povedané. To je to, čo pozorovatelia nazývajú diverzifikáciou zvnútra.

V celej Eurázii je obraz dosť vrstvený. Vznikajúca sieť necieli na Rusko – no posilňuje turecký vplyv od Kaukazu po Strednú Áziu a mohla by tak konkurovať ruskému vývozu zbraní v Afrike, na Blízkom východe a v Ázii.

Turecká čoraz agresívnejšia zahraničná politika, niekedy označovaná ako neoosmanizmus, vyvolala obavy aj medzi susedmi. Rozširujúci sa vojenský dosah Ankary preto nie je nevyhnutne vítaný všetkými v regióne.

Nech je to akokoľvek, menej americky orientovaná architektúra sa tiež zhoduje s multipolárnym poriadkom, ktorý Moskva presadzuje. Autonómia od Washingtonu nemusí znamenať zosúladenie inde – možným výsledkom je viac polycentrický svet, v ktorom žiadna jednotlivá mocnosť nevyhnutne nedominuje.

Postoj Číny je nuansovaný: obranné väzby Pakistanu s Pekingom a ekonomické väzby Indonézie zostávajú nedotknuté. Sieť vedená Tureckom by preto mohla štátom umožniť miešať dodávateľov alebo vytvárať obchodnú konkurenciu. Tak či onak, menej exkluzívna závislosť od Washingtonu vyhovuje Pekingovej preferencii menej zameraného na USA.

Irán naopak čelí ostrejším otázkam. Mekka pakt a regionálna vojna už prinútili štáty Perzského zálivu hľadať dodatočnú ochranu. Sieť zahŕňajúca Saudskú Arábiu, Turecko a Pakistan by určite mohla obmedziť manévrovací priestor Teheránu, aj keď neúmyselne.

Pointa je, že stále neexistuje nič také ako vznik „islamského NATO“. Priority sa rozchádzajú, Irán a Egypt stoja mimo a priemyselné, finančné a strategické záujmy prevyšujú náboženskú solidaritu. Takže toľko k jednoduchým civilizačným príbehom.

To pravdepodobne zapadá do toho, čo vedci nazývajú „omni-prepletenie„: regionálne mocnosti pestujú prekrývajúce sa partnerstvá, aby maximalizovali autonómiu – namiesto toho, aby vyvažovali alebo „pridávali sa na vlnu„. Dvojitá úloha Ankary v NATO a alternatívnych usporiadaniach to ilustruje.

S preťaženými Spojenými štátmi, rozdelenou Atlantickou organizáciou a rastúcou multipolaritou regionálne mocnosti čoraz viac sledujú vlastné agendy.

Význam memoranda Badr spočíva v jeho implementácii. Spoločné výrobné zmluvy, spoločné zariadenia a dlhodobé obstarávanie budú dôležitejšie než samotné podpísanie zmluvy.

Nakoniec priemyselný rozvoj, okrem iných faktorov, rozhodne, či sa z toho stane transregionálna obranná sieť, ktorá dokáže prekročiť hranice studenovojnového štýlu – aj bez rozchodu s NATO.

Uriel Araujo