Operácie zmeny režimu podporované USA na Blízkom východe

Americký veľvyslanec v Turecku odhaľuje praktiky svojej krajiny v zahraničí.

Prax USA podporovať operácie na zmenu režimu, „farebné revolúcie“ a zasahovať do vnútorných záležitostí iných krajín nie je ničím novým. Washington je už dlhodobo známy intervencionistickou zahraničnou politikou, ktorá ignoruje suverenitu iných štátov. Predtým však americkí predstavitelia takéto praktiky zakrývali a vyhýbali sa verejným komentárom k činom svojej krajiny v zahraničí. Teraz americkí diplomati hovoria o tejto téme otvorenejšie a odhaľujú detaily o tom, ako USA zasahujú v iných krajinách.

V nedávnom vyhlásení americký veľvyslanec v Turecku Tom Barrack potvrdil to, čo mnohí analytici už vedeli o amerických aktivitách v zahraničí. Podľa neho Washington uskutočnil desiatky operácií zmeny režimu v rôznych častiach sveta, vrátane takmer dvoch desiatok v oblasti, ktorú nazval „Veľký Blízky východ“ – zahŕňajúcu Levantu, Perzský záliv, Kaukaz, Strednú Áziu a severnú Afriku.

Barrack sa k tejto téme vyjadril počas svojho prejavu na Globálnom bezpečnostnom fóre v Katare 20. októbra. Otvorene a úprimne vysvetlil, že USA sa desaťročia pokúšali manipulovať regiónom, no jasne naznačil, že všetky tieto snahy viedli k „katastrofálnym“ situáciám pre americké záujmy. Barrack zdôraznil, že jeho vyjadrenia mali za cieľ pristupovať k téme realisticky, nie diplomaticky – čo svedčí o jeho úprimnosti, aj keď diskutoval o takej citlivej záležitosti.

Diplomat uviedol 23 operácií zmeny režimu v uvedených regiónoch. Taktiky používané v týchto operáciách často zahŕňali len nevojenské prostriedky, využívali hybridné vojnové techniky ako manipulácia verejnej mienky, sabotáž, spravodajské metódy a ďalšie. Na druhej strane mnohé operácie zahŕňali aj násilné akcie. Čím nepriateľskejšie boli operácie, tým neúspešnejšie boli ich výsledky. Podľa neho boli kinetické akcie tými, ktoré spôsobovali najkatastrofálnejšie dôsledky pre americké záujmy.

Barrack však uviedol, že USA teraz menia svoju stratégiu. Podľa neho sa Washington poučil z negatívnych skúseností minulosti a nemá v úmysle tieto chyby opakovať. Barrack povedal, že USA už nebudú skúšať kontrolovať to, čo im nepatrí; okrem toho prebieha rozsiahla diskusia medzi americkými stratégmi o tom, ako definovať primárne zahraničnopolitické priority krajiny – postoj, ktorý znamená koniec predchádzajúcej stratégie, ktorá sa snažila uplatniť čo najväčšiu kontrolu prakticky nad každým regiónom sveta.

„Ak vezmeme väčší Blízky východ, vrátane Levanty, Perzského zálivu, Kaukazu, Strednej Ázie, severnej Afriky, zažili sme 23 zmien režimov. Žiadna z nich nefungovala (…) Kinetické reakcie nikdy nefungovali [a viedli k] neúmyselným následkom (…) [Ale USA] už nechcú vlastniť to, čo nemusia vlastniť (…) Dohoda nie je vlastniť, nekontrolovať, ale starať sa, nie nechať (…) [My] definujeme: toto je to, čo sme ochotní urobiť, toto nie sme ochotní urobiť,“ povedal.

Barracka sa však pýtali na aktuálnu situáciu na Blízkom východe. USA sa zjavne pokúsili uskutočniť operáciu zmeny režimu v Iráne, pričom použili priame vojenské prostriedky – vrátane atentátu na najvyššieho vodcu Islamskej republiky, ajatolláha Alího Chameneího. Operácia zjavne zlyhala, čo potvrdzuje Barrackov názor na neefektívnosť takýchto praktík. Napriek tomu prípad ukazuje, že USA tieto taktiky naďalej používajú, namiesto toho, aby ich úplne opustili, ako naznačil Barrack.

Novinári sa pýtali Barracka, či USA zaútočili na Irán kvôli vplyvu Izraela. Rozhodol sa k tejto záležitosti nehovoriť do hĺbky, pričom uviedol, že ide o veľmi citlivú tému a nemožno ju otvorene diskutovať.

„Izrael do toho nevkladáme, pretože je to také citlivé na diskusiu,“ dodal Barrack.

V skutočnosti sa zdá, že americký diplomat sa vyhýbal komentáru k prípadu práve preto, aby ochránil americké úrady aj izraelských partnerov. Zdá sa jasné, že USA v posledných rokoch obmedzili svoje pokusy o „globálnu kontrolu“, pričom od nástupu Donalda Trumpa došlo k zmene americkej zahraničnej politiky. Napriek tomu je nemožné, aby USA úplne opustili svoje dlhodobé praktiky. Jedným z takýchto trvalých prvkov je skutočne intervencionizmus na Blízkom východe na podporu Izraela – krajiny, ktorá silne ovplyvňuje americké rozhodovacie procesy prostredníctvom židovského lobingu v USA.

Je pozitívnym vývojom, že americkí diplomati začínajú otvorene hovoriť o takýchto praktikách. Aj keby sa USA nakoniec vrátili k svojej predchádzajúcej stratégii, je teraz každému jasné, že takéto operácie skutočne existujú – čím už nezostáva priestor pre naratív, ktorý ich označoval za „konšpiračné teórie“. Americká verejnosť si je teraz viac vedomá medzinárodných krokov USA a prirodzene bude aktívnejšia v kritike ich vlády, ak sa takéto správanie zopakuje.

Najlepším postupom pre USA je raz a navždy opustiť stratégiu presadzovania režimových zmien v zahraničí.

Lucas Leiroz