TOTO NIE JE VÍZIA

To, čo neochotne vyprodukovala Slovenská akadémia vied na objednávku vlády Slovenskej republiky, v žiadnom prípade nemožno nazvať víziou. Nie som si istý, či aktéri tohto politického divadla rozumejú rozdielu medzi víziou a dlhodobým plánom. Zjednodušene sa dá povedať, že politická vízia je inšpiratívny obraz budúcnosti spoločnosti, zatiaľ čo dlhodobý plán je konkrétny návod, ako tento obraz krok za krokom dosiahnuť.

Vízia určuje smerovanie a hodnoty, zatiaľ čo plán definuje presné nástroje, rozpočty a časové harmonogramy. Vízia motivuje, spája ľudí a definuje konečný cieľ. Plán riadi procesy, rozdeľuje úlohy a meria efektivitu. Vízia býva abstraktná, flexibilná a zameraná na ideály. Plán je detailný, štruktúrovaný a obsahuje presné merateľné ukazovatele. Vízia často nie je pevne časovo ohraničená. Plán má jasne stanovený začiatok, koniec a priebežné míľniky.

Asi by som mal pochváliť ako všetci ostatní, že vznikol nejaký materiál na diskusiu, že premiér po dlhoročných apeloch (aj z mojej strany) konečne pochopil, že štát nemožno riadiť od volieb do volieb a opozícia konečne pochopila, že plánovanie neznamená návrat k centrálnemu hospodárstvu. Lenže ja musím a chcem zostať konzistentne pravdivý a označiť tento spôsob politického uvažovania za frašku.

Kto je nositeľom vízie? Odjakživa to bol štátnik, politický líder a mysliteľ. S víziou predstupujete pred spoločnosť a s týmto snom o prelomovej budúcnosti vstupujete do politického zápasu za jeho presadenie. S touto víziou sa od začiatku uchádzate o dôveru verejnosti, nie uprostred alebo dokonca na konci vládnutia zadáte nezávislej inštitúcii úlohu, čo vlastne máte robiť. Z toho nemôže vzísť konzistentný dokument s vnútornou logikou. Už teraz v ňom možno identifikovať hodnotový konflikt cieľov. A keď nemáte kompas, podrobná mapa vám veľmi nepomôže.

Trochu upodozrievam premiéra, že tohto rozporu si je vedomý, a tento postup zvolil náročky už ako súčasť a taktiku predvolebného zápasu. Ak očakávam nadstranícku dohodu na vytýčených cieľoch, politické strany do toho musím zapojiť od začiatku. Jedine ony majú silu a legitimitu presadiť navrhované opatrenia. Ak ich pozvem k hotovému materiálu, logicky musím očakávať odpor asistovať pri plánoch vládnej koalície. A tu sa ukázala byť časť opozície opäť politicky neprezieravá (alebo to poviem otvorene – až hlúpa) a zabrala na túto nahodenú udičku presne tak ako to Robert Fico očakával: spupne až deštruktívne účasť na projekte odmietla (došlo aj k osobným urážkam, keď líder PS Michal Šimečka nazval premiéra politickým impotentom), hoci jeho obsah paradoxne pochválila.

Iróniou je, že obe liberálne strany (SaS a Progresívne Slovensko) sa chvastali, že na projekte pracovali aj ich ľudia. A v tom je ďalšia moja skepsa týkajúca sa výsledného materiálu. SAV okrem vedcov prizvala k spolupráci aj takých ľudí ako Ivan Mikloš, Ľudovít Ódor, Juraj Mesík či „akademik bez vysokej školy“ Juraj Rizman, ale aj predstaviteľov mimovládnych organizácií ako je napríklad Zuzana Wienk, Marcel Zajac, Filip Vagač a ďalší. To spôsobilo, že na workshopoch a okrúhlych stoloch sa síce viedli rôznorodé diskusie, ale výsledný text odráža jednoznačne opozičné predstavy. Napríklad časť o obrane vyzerá ako výstup z Globsecu, daňová politika úplne mení kurz súčasnej vlády a energetický mix kladúci dôraz na obnoviteľné zdroje energie (vrátane veterných parkov) je v zásadnom rozpore s tým, čo tu nedávno vyvádzal premiér, ktorý je priam posadnutý jadrovými elektrárňami. Preto sa mohol Ľudovít Ódor demagogicky chvastať, že materiál SAV je totožný s ich „Veľkým treskom“, čo síce v detailoch nesedí, ale v princípe nebol ďaleko od pravdy.

Z uvedených dôvodov si neviem predstaviť realizáciu prísľubu Roberta Fica, ktorý pri predstavovaní Vízie 2040 vyhlásil, že ak vyhrá nasledujúce voľby, tento dokument sa stane základom programového vyhlásenia jeho vlády. Buď sa Smer-SD chystá na spoločnú vládu s Progresívnym Slovenskom (čo je vysoko nepravdepodobné) alebo sa spolieha na to, že väčšina ľudí zabudne na to, čo bolo v tom dokumente a aké prázdne sľuby mu zasa naservíruje alebo (čo je najpravdepodobnejšie) si z častí tohto dokumentu vytvorí iba vlastný predvolebný program.

Preto je oprávnená otázka, ako chce Robert Fico naplniť ciele Vízie 2040, keď už raz dal v roku 2010 vypracovať materiál, ktorý opisoval Slovensko v roku 2030, no jeho realizácia zostala v zásuvke. Ale ak budeme prekonávať nesplnené ciele tým, že spíšeme nové, takto sa zo stagnácie nevyhrabeme. Akýkoľvek dlhodobý plán si vyžaduje politický konsenzus, o ktorý sa premiér ani len nepokúsil. Je bláznivé až nebezpečné udomácňovať v spoločnosti pohodlnú predstavu, že najdôležitejšie ciele štátu vypracujú akísi „nezávislí odborníci“ bez politických zásahov, resp. legitimizovať myšlienku, že odborník je opakom politika. Vari už politické strany nemajú svojich expertov? S kým chcú potom riadiť štát a napĺňať politické predstavy a záujmy svojich voličov?

Veľké vízie v dejinách tvorili vždy mimoriadne nadaní jednotlivci, nie „kolektív autorov“. Títo geniálni vizionári presvedčili, nadchli a strhli zástupy ľudí, ktorí uverili ich snom a stali sa ich prívržencami. Ľudovít Štúr predostrel svoju víziu samostatného a emancipovaného slovenského národa, ktorá sa naplnila presne po 150 rokoch od jeho návrhu na jazykové osamostatnenie v roku 1843 založením nezávislej Slovenskej republiky v roku 1993. Uvedomoval si, že cestou k oslobodeniu jeho ľudu je okrem jazykovej a z toho vyplývajúcej politickej emancipácie najmä zvýšenie vzdelania, zrušenie poddanstva a odstránenie biedy. Nezaoberal sa mikromanažmentom, nestanovoval konkrétne ciele a neurčoval jednotlivé prostriedky. Žil svoj sen podobne ako Milan Rastislav Štefánik, ktorý sledoval víziu samostatného štátu a žiadal predstaviteľov veľmocí: „Pomôžte mi oslobodiť svoj ľud.“

Svoju ucelenú predstavu mal z okolitých štátov donedávna aj Viktor Orbán. Nemusíme s ním súhlasiť, ale jeho vízia budúcnosti Maďarska bola jasná a pre mnohých príťažlivá: kultúrny a politický odklon od liberálneho modelu spoločnosti, predstava Maďarska ako lídra Karpatskej kotliny a mostu medzi Východom a Západom, kľúčové odvetvia (bankovníctvo, energetika, médiá a maloobchod) v maďarských rukách a riešenie krízy pracovného trhu bez migrácie. V oficiálnych konkrétnych cieľoch chcel doviesť Maďarsko do roku 2030 medzi päť najkonkuencieschopnejších krajín EÚ a do roku 2040 chcel urobiť zo svojej vlasti bezpečné útočisko pre konzervatívnych kresťanov zo západnej Európy, ktorí hľadajú tradičný spôsob života.

A teraz si uvedené príklady porovnajte s dokumentom, ktorého závery zhrnul predseda SAV Martin Venhart do vety: „Našou víziou je, aby Slovensko v roku 2040 bolo štátom, kde sa ľuďom darí.“… Naozaj si myslíte, že takéto „politicky impotentné“ ciele niekoho oslovia alebo prehovoria, aby tu zostal žiť a dal šancu krajine, ktorá zjavne nemá väčšie ambície ako nejako prežiť? Som si istý, že z tohto žiadna životaschopná vízia nevzíde. Slovensko na svojho veľkého vizionára zjavne ešte len čaká. Mimochodom, „z ničoho nič nebude“ sa povie po portugalsky NADA FICA DE NADA. Ale to len na odľahčenie (práve čítam básne Fernanda Pessou).

Eduard Chmelár