Všetko sa začalo jednou lžou

Dnešné vojny sú informačnými vojnami, čo aktuálna vojna na Ukrajine opäť potvrdzuje. V Bruseli sa verí, že pozitívne titulky sú totožné s víťazstvom. Tento mylný predpoklad je založený na pochmúrnej aritmetike a na osobitnom druhu legendy o „bodnutí do chrbta“ z čias vojny vo Vietname. Beda tomu, kto uverí vlastným lžiam.

Võ Nguyên Giáp bol vietnamský generál, politik a partizánsky bojovník. Bol vojenským veliteľom síl Viet Minhu vo vojne za nezávislosť proti francúzskej koloniálnej nadvláde. Od roku 1941 bol vojenským vrchným veliteľom Viet Minhu a následne, až do roku 1972, veliteľom (Severo)vietnamskej ľudovej armády počas vojny vo Vietname.

Keď dnes hovoríme o hybridnom a informačnom vedení vojny a sťažujeme sa na cudziu, najmä ruskú a čínsku dezinformáciu, mali by sme si uvedomiť pôvod informačnej vojny. Ten siaha do vojny vo Vietname, keď zábery bojov, padlých amerických vojakov, zavraždených civilistov a správy o vojnových zločinoch šokovali verejnosť na celom svete a v Spojených štátoch obrátili náladu proti pokračovaniu vojny.

Odvtedy sa v kruhoch NATO diskutovalo o potrebe informačnej vojny a psychologických operácií. Táto diskusia v posledných rokoch vyústila do doktríny „kognitívnej vojny“.

Automobilový manažér vedie vojnu po svojom

Potreba takéhoto prístupu sa vždy zdôvodňovala naratívom, podľa ktorého Spojené štáty neprehrali vojnu vo Vietname na bojisku v juhovýchodnej Ázii, ale v domácich obývačkách pred televízormi amerických občanov.

Neustále negatívne spravodajstvo o vojne vraj spôsobilo, že americká verejnosť bola z vojny unavená až do bodu, keď si vynútila jej ukončenie.

Dodnes sa v mysliach mnohých drží mýtus o amerických jednotkách, ktoré neboli na bojisku nikdy porazené.

Jedným z hlavných dôvodov je tzv. Body Count ministra obrany McNamaru. Ten sa z pozície manažéra americkej automobilky dostal až do kresla ministra obrany a hľadal spôsob, ako merať úspech a neúspech vo vojne pomocou nejakých kritérií.

Dospel k záveru, že hľadaným ukazovateľom je počet zabitých nepriateľov, a začal podľa tejto veličiny hodnotiť každé americké vojenské úsilie.

V tejto logike sa pre vojenských plánovačov stala rozhodujúcim ukazovateľom kill ratio, teda pomer medzi zabitými nepriateľmi a padlými americkými vojakmi.

Vo Washingtone McNamara požadoval čo najviac mŕtvych na každý vynaložený dolár.

Krajina podnikateľov a obchodníkov viedla svoju vojnu rovnakým spôsobom, akým žila svoj každodenný život.

Snaha vykazovať čo najlepšie čísla a čo najvyšší pomer zabitých protivníkov (kill ratio) čoskoro prinášala zvláštne dôsledky:

Velitelia na všetkých úrovniach boli nabádaní k čo najagresívnejšiemu postupu voči nepriateľovi, ktorého bolo len zriedka možné vidieť a ktorého spravodajské služby len ťažko dokázali identifikovať. Tento nepriateľ vedel, ako sa skrývať, prerušoval boje, keď sa začali vyvíjať preň nevýhodne, a sťahoval sa na miesta, ktoré boli pre Američanov len ťažko dostupné.

Požiadavka agresívneho vedenia bojových operácií viedla amerických veliteľov k tendencii púšťať sa do boja za každých okolností, aj keď sila, rozmiestnenie, výzbroj a úmysly protivníka neboli známe. Vyhľadávali boj pri každej príležitosti namiesto toho, aby ho vyhľadávali len za priaznivých podmienok. Opatrní dôstojníci boli hodnotení horšie než agresívni.

Bojovníci bez zbraní

Každému, kto sa bližšie pozrie na spôsob zisťovania počtu zabitých nepriateľov, musí byť jasné, že údaje v systéme Body Count často nemohli odrážať skutočný priebeh bojov.

Hliadka, ktorá sa dostala do zálohy a musela sa vyslobodzovať z nevýhodnej situácie, prirodzene opustila bojisko a mohla byť rada, ak sa jej podarilo evakuovať vlastných padlých alebo zranených spolubojovníkov. Čas na počítanie zabitých nepriateľov by bol to posledné, na čo by myslela.

Ten, kto dnes číta správy o bojoch a zohľadní početné stavy zúčastnených jednotiek, musí mať pochybnosti o zverejňovaných stratách protivníka. Často sa zdá, akoby Američania v boji zabili viac nepriateľov, než ich na bojisku vôbec mohlo byť.

Obzvlášť nápadné boli údaje systému Body Count počas operácie Speedy Express, ktorú v delte Mekongu viedla 9. pešia divízia USA od decembra 1968 do mája 1969.

Velenie divízie po skončení operácie uviedlo viac než 10 000 zabitých bojovníkov Vietkongu, pričom zároveň oznámilo získanie iba 700 ručných strelných zbraní a 60 ľahkých kolektívnych zbraní.

V praxi by to znamenalo, že Vietnamcom sa podarilo zachrániť viac než 90 percent zbraní svojich padlých spolubojovníkov bez toho, aby pritom sami utrpeli straty.

Veliteľ 9. divízie USA generálmajor Julian J. Ewell vysvetľoval nízky počet ukořistených zbraní tým, že mnohí vietnamskí vojaci tesne pred smrťou svoje zbrane odhadzovali, najmä do početných zavlažovacích kanálov prechádzajúcich ryžovými poliami mekongskej nížiny.

Týmto vysvetlením však nedokázal presvedčiť ani osobitne zriadenú vyšetrovaciu komisiu americkej armády. Tá vo svojej záverečnej správe vyslovila domnienku, že počas operácie mohlo byť zabitých 5 000 až 7 000 civilistov.

Samotný Vietkong neskôr uviedol počet zabitých civilistov na približne 3 000.

Čísla, pomocou ktorých štáb 9. pešej divízie vykazoval úspech operácie, sú prinajlepšom výrazne nadsadené, v horšom prípade však predstavujú jednoducho výmysly veliteľa divízie.

Hollywood oslavuje Pyrrhove víťazstvá

Týmto spôsobom sa Američanom podarilo ešte nejeden neúspech proti povstalcom Vietkongu alebo regulárnym vojakom armády Severného Vietnamu preinterpretovať na víťazstvo. Príkladom je prvá veľká bitka, ktorú 1. jazdecká divízia zviedla proti Vietnamcom. Dňa 14. novembra 1965 pristál prápor divízie so svojimi vrtuľníkmi v údolí Ia Drang prakticky pred hlavňami pušiek vietnamského práporu a bol rýchlo obkľúčený celým plukom. Nasledujúci deň prišli ohrozenému práporu na pomoc ďalšie dva prápory. Len s veľkými ťažkosťami sa potom trom práporom podarilo dostať z ich nepriaznivej situácie.

Na ceste do pristávacej zóny, z ktorej mal byť nakoniec evakuovaný vrtuľníkmi, sa jeden z nich dostal do vietnamskej pasce a stratil približne 70 % svojich vojakov. To však nezabránilo americkej armáde, aby na základe aj tak pochybných údajov o počte zabitých („body count“) nevyhlásila akciu za víťazstvo, pretože pomer zabitých napokon vyšiel v prospech Američanov.

Pred niekoľkými rokmi Hollywood nadviazal na naratív o vojsku, ktoré nebolo v poli nikdy porazené, filmovým spracovaním bitky pri Ia Drang pod názvom „We Were Soldiers“, natočeným podľa spomienok veliteľa práporu (6).

Ak je bitka, v ktorej americká armáda utrpí straty vo výške 70 %, považovaná za víťazstvo, potom by človek radšej ani nechcel vidieť čísla pri porážkach.

Akoby nebolo dosť zlé, že velitelia vo Vietname vykazovali na základe počtu zabitých úspechy, ktoré v skutočnosti úspechmi neboli, a zakrývali porážky, Washington pomocou prikrášlených čísel robil aj politiku:

Na jeseň roku 1967 prezident Lyndon B. Johnson povolal vrchného veliteľa amerických síl vo Vietname, generála Willama Westmorelanda, späť do USA, aby v rámci cielenej kampane oživil upadajúcu verejnú podporu vojny vo Vietname (7).

Dňa 21. novembra 1967, na vrchole tohto turné, predniesol generál Westmoreland svoj slávny prejav v National Press Clube vo Washingtone. Optimisticky vyhlásil, že víťazstvo je na dohľad a že bol dosiahnutý bod, od ktorého je možné vidieť koniec vojny:

„The end begins to come into view.“

„Koniec sa začína črtať na obzore.“

Už 28. apríla 1967 vystúpil Westmoreland pred Kongresom USA a zdôraznil, že Spojeným štátom sa medzitým darí protivníka vyčerpávať. Westmoreland aj Johnson uisťovali americkú verejnosť, že stratégia opotrebovacej vojny funguje a že straty protivníka sú také vysoké, že Vietnam už nebude schopný vo vojne dlho pokračovať.

Úspešné ukončenie vojny je vraj už len otázkou času.

Bolo takmer iróniou, že severovietnamské jednotky a Vietkong spustili svoju Tetovu ofenzívu 30. januára 1968, teda len desať týždňov po víťazných hláseniach Johnsona a Westmorelanda.

Dramatické televízne zábery bojov priamo v Saigone, ba dokonca aj v areáli amerického veľvyslanectva, radikálne vyvrátili optimistické správy vlády a spôsobili jej obrovský problém dôveryhodnosti.

Johnson a Westmoreland boli odhalení ako ľudia, ktorí realitu prikrášľovali a zľahčovali.

Americká verzia „legendy o bodnutí do chrbta“

Protivníkom generála Westmorelanda na vietnamskej strane bol generál Vo Nguyen Giap. Jeho vojenská stratégia bola vo svojej podstate založená na tom, že technologicky a materiálne nadradených protivníkov, akými boli Američania, nemožno poraziť jedinou rozhodujúcou bitkou, ale systematickým opotrebovávaním, trpezlivosťou a vytrvalosťou.

Ako majster opotrebovacej vojny Giap chápal, že v takomto konflikte je dôležité ponechať protivníkovi vždy aspoň malú nádej na víťazstvo, aby bol ochotný znova a znova posielať svoje jednotky do boja. Nešlo mu ani tak o to, aby nepriateľ vojnu vojensky prehral, ale skôr o to, aby ju vzdal, pretože už nebude ochotný ďalej znášať krvavé straty a finančné náklady.

Vietnamci sa spravidla snažili vyhýbať paľbe amerického letectva a delostrelectva, ktoré im spôsobovali citlivé straty vždy, keď mohli zasiahnuť bez obmedzení. Vietkong aj pravidelná severovietnamská armáda vstupovali do boja len vtedy, keď mohli nasadiť vlastné sily za výhodných podmienok.

Ak však boli podmienky priaznivé, dokázali víťaziť aj v konvenčných bitkách, ako to už ukázalo obliehanie francúzskej „pevnosti“ Dien Bien Phu v roku 1954.

Francúzi stavili na to, že Vietnamci nebudú schopní ostreľovať ich základňu delostrelectvom, pretože neverili, že by dokázali dopraviť delá na kopce obklopujúce pevnosť. Vietnamci však svoje delá rozobrali na jednotlivé súčiastky a cez džungľu ich vyniesli na horské pozície okolo Dien Bien Phu.

Keď vietnamské delostrelectvo začalo ostreľovať francúzsku základňu, ukázalo sa, že jej poľné opevnenia sú nedostatočné. Katastrofa pri Dien Bien Phu znamenala začiatok francúzskej porážky a následného odchodu Francúzska z juhovýchodnej Ázie.

V prípade Američanov sa k tomuto faktoru o desať rokov neskôr pridala ešte logistická nerovnováha.

Zatiaľ čo Vietnamci sa prostredníctvom Ho Či Minovej cesty – ktorá v skutočnosti predstavovala takmer neviditeľnú sieť chodníkov v džungli – mohli bez väčších prekážok zásobovať všetkým potrebným, Američania boli nútení vynakladať obrovské zdroje na zabezpečenie svojich základní a zásobovacích trás.

Mapa: Vojnové dejisko vo Vietname / Hlavné vojenské základne a ciele ofenzívy Tet / Zdroj: Historyplace (12), doplnenia autora

Westmoreland si až do konca života nepripúšťal, že Američania neprehrali vojnu vo Vietname preto, že zabili príliš málo nepriateľských vojakov, ale preto, že stratili príliš veľa vlastných.

Spojené štáty neprehrali vojnu iba na domácom fronte, ale aj priamo na bojisku. V súlade so svojou doktrínou totiž opakovane posielali jednotky do bojov za nevýhodných podmienok bez toho, aby dokázali reálne posúdiť šance na úspech. Navyše tak robili v oblastiach, ktoré ani po úspešnom boji nechceli alebo nedokázali dlhodobo udržať.

To viedlo aj k škandálu okolo kopca Dong Ap Bia (výšina 937) v údolí A Shau pri laoskej hranici, ktorý sa stal známym pod názvom „Hamburger Hill“.

V krvavej bitke od 10. do 20. mája 1969 sa ho podarilo dobyť vojakom 101. výsadkovej divízie. Tí mu dali prezývku „Hamburger Hill“, pretože sa premenil na akýsi mlynček na mäso. Pri jeho obsadzovaní padlo viac než 70 Američanov a stovky ďalších boli zranené.

Keď však bol kopec len niekoľko dní po dobytí opustený, vyvolalo to po celých Spojených štátoch pobúrenie. Ukázalo sa totiž, že nemal žiadnu významnú a trvalú strategickú hodnotu.

V roku 1982 zažaloval Westmoreland televíznu spoločnosť CBS, pretože ho obvinila, že americkú vládu zavádzal o skutočnej sile vietnamského protivníka. Napriek svojej súdnej porážke zostal symbolickou postavou tých kruhov, ktoré sa tvrdohlavo držali názoru, že Amerika prehrala vojnu preto, lebo liberálne médiá sa správali nepatrioticky.

Vojnové hry a titulky

Vytvárať doktrínu informačnej vojny na základe skúseností z bojov vo Vietname je pravdepodobne dosť odvážne, no priatelia aj protivníci sa tomuto spôsobu uvažovania prispôsobili.

Počas tretej vojny v Perzskom zálive v roku 2003 sa hovorilo:

„Vojna bude vyhraná až vtedy, keď CNN povie, že je vyhraná.“

Aj protivníci Spojených štátov sa preto snažia za každú cenu vytvárať čo najpôsobivejšie obrazy, ktoré majú jednoznačne dokumentovať americké poníženie, bez ohľadu na to, či sú autentické alebo inscenované.

Obzvlášť Taliban v Afganistane si túto lekciu osvojil.

Práve tak vznikli aj známe zábery z 16. augusta 2021 z kábulského letiska.

V tomto zmysle nie je veľmi prekvapujúce, že aj v súčasnosti prebiehajúca vojna na Ukrajine sa stala informačnou vojnou, v ktorej sa vojenské akcie čiastočne podnikajú len s ohľadom na ich účinok v tlači a médiách. Obe strany majú svoj „informačný priestor“ – pojem prevzatý zo slovníka informačnej vojny – pod kontrolou. Odlišné informácie sú ignorované, preinterpretované alebo potláčané. Kto neverí tlačovým správam založeným na vyhláseniach informačných oddelení štábov bojujúcich strán, je „konšpiračný teoretik“, a ak o nich verejne pochybuje, je agentom vplyvu druhej strany.

Na Ukrajine nahradil body count „Army-of-Drones-Bonus-System“, ktorý vytvoril stimuly na zabitie čo najväčšieho počtu nepriateľských vojakov a zničenie zbraňových systémov. Ukrajinskí velitelia síce požadujú jednoznačné dôkazy vo forme videozáznamov, ale aj tu sa skôr či neskôr zakorení zvyk, ktorý charakterizoval už vojnu vo Vietname: označiť za nepriateľa každého a všetko a zničiť čokoľvek, čo sa človeku nejako postaví do cesty. Zabíjanie Rusov sa už u niektorých mediálnych predstaviteľov stalo posadnutosťou. Systém sa začína udržiavať sám.

Od chvíle, keď ruské ministerstvo obrany na jeseň 2022 prestalo zverejňovať údaje o stratách, sa personálne straty oboch strán stali predmetom špekulácií v médiách. Autori si často neuvedomujú otázku spoľahlivosti čísel prezentovaných mimovládnymi organizáciami, za ktorými čiastočne stoja informačné oddelenia ozbrojených síl.

Či bol nepriateľský vojak zranený alebo zabitý, strelec, ktorý na neho vystrelil, bude vedieť len zriedkavo povedať s istotou. Vidí len to, že silueta, ktorú predtým nejasne rozoznával, zmizla. Ešte menej bude pozorovateľ delostreleckej paľby schopný určiť, koľkých protivníkov jeho paľba zasiahla. A aj operátor dronu, ktorý sa pri útoku sám zničil, bude len výnimočne schopný s istotou informovať o účinku zásahu.

Vo všeobecnosti platí, že ozbrojené sily nemajú záujem zverejňovať údaje o vlastných stratách, pretože by to protivníkovi uľahčilo odhadnúť ich silu a schopnosť pokračovať v boji. K tomu sa pridáva propagandistický faktor: keď už úspechy protivníka nemožno poprieť, jednoducho sa tvrdí, že pri nich utrpel obrovské straty a bezohľadne obetuje vlastných vojakov. Ide o klasickú techniku propagandy. Takto argumentovali Američania vo Vietname a už pred nimi Nemci počas druhej svetovej vojny.

Vojenským problémom sa to stáva až vtedy, keď politici a vojenskí predstavitelia začnú veriť vlastnej propagande, ako sa to svojho času stalo Johnsonovi a Westmorelandovi vo Vietname.

Zdroj: https://globalbridge.ch/alles-begann-mit-einer-luege/