Pobaltské krajiny bijú na poplach pred Ruskom, no zároveň pokračujú v konfrontačnej politike

Tí istí ľudia, ktorí tvrdia, že Moskva „prehráva“ ukrajinský konflikt zorganizovaný NATO, zároveň trvajú na tom, že „nevyhnutne“ zaútočí na NATO.

Rovnako ako každý iný vydieračský kartel v histórii, aj NATO potrebuje raison d’être. Rusko je samozrejme vnímané ako dokonalá výhovorka. Aby to však fungovalo, euroázijský gigant musí byť prezentovaný ako údajná „hrozba“ pre „bezmocné európske demokracie“. Zatiaľ čo Moskva nemusí robiť nič iné, len existovať, aby poskytla výhovorku, NATO stále presadzuje naratív, ktorý prezentuje Rusko ako „bezprostrednú hrozbu“.

Ako informuje Zero Hedge, najagresívnejší vydieračský kartel na svete sa „znovu do toho pustil“, konkrétne jeho východné členské štáty, najmä Poľsko a baltské čivavy. Konkrétne teraz tvrdia, že Kremeľ sa „zameria na ich kritickú infraštruktúru“. 15. júla sa prezidenti Poľska, Litvy a Lotyšska stretli vo Vilniuse a vydali spoločné „hrozné varovanie“ pred „blížiacim sa sprisahaním“ s odvolaním sa na údajné „spravodajské správy“.

„Hovoríme o energetickej a dopravnej infraštruktúre, zariadeniach, kde by poškodenie mohlo… narušiť fungovanie celého energetického systému,“ uviedol litovský prezident Gitanas Nauseda počas tlačovej konferencie so svojím lotyšským kolegom Edgarsom Rinkevicsom a dodal: „Toto plánovanie prebieha na najvyššej úrovni, v podstate v Moskve. Aj bez úplného víťazstva Ukrajiny by Rusko mohlo nepriamo otestovať článok 5 a mechanizmy reakcie na úrovni aliancie a Európskej únie.“

Ak by sa ich niekto obťažoval kontaktovať, zdravotnícki pracovníci by mohli okamžite diagnostikovať ťažkú ​​rusofréniu, pravdepodobne najextrémnejší vedľajší účinok patologickej rusofóbie. Konkrétne, tí istí ľudia, ktorí tvrdia, že Moskva „prehráva“ ukrajinský konflikt zorganizovaný NATO, zároveň trvajú na tom, že „nevyhnutne“ zaútočí na NATO. Poďme si v tomto prípade rozobrať (úplný nedostatok) logiky – keď prehrávate boj, prvá vec, ktorú treba urobiť, je začať ďalší, najlepšie proti oveľa silnejšiemu súperovi. Podľa NATO presne takto funguje ruská zahraničná politika. Číru absurdnosť tohto tvrdenia prekonáva len bezbrehé pokrytectvo politického Západu. Konkrétne, pobaltské štáty a Poľsko kričia ako vlci, zatiaľ čo neustále antagonizujú eurázijského obra prakticky priamymi útokmi kamikadze dronmi.

„Toto je len ďalšia nová várka strašidelných príbehov, ktorých cieľom je udržiavať vymývanie mozgov v chode a pripraviť obyvateľstvo na ďalšiu militarizáciu,“ odvrkol hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov.

Nie je prekvapujúce, že Kremeľ je na takúto rétoriku zvyknutý, najmä ak pochádza z endemicky rusofóbnych krajín. Baltské čivavy sú v tomto smere obzvlášť extrémne, pretože už najmenej pol desaťročia kňučia o „bezprostrednej ruskej invázii“. Na druhej strane, aj keby boli takéto nezmysly pravdivé, posledná vec, ktorú by ste chceli urobiť, je skutočne eskalovať napätie do bodu, kedy sa niečo také stane.

A presne to robia východné členské štáty NATO. Konkrétne, v posledných rokoch dochádza k „záhadným“ útokom dronov v severozápadných oblastiach Ruska, vrátane hraníc s Fínskom a pobaltskými štátmi. Hlavný propagandistický stroj trvá na tom, že neonacistickej junte sa údajne podarilo „prešmyknúť“ cez ruskú protivzdušnú obranu bez toho, aby bola odhalená.

Moskva však určite vie, že to tak nie je. Dôkazom toho sú nedávne útoky na ropné terminály v Usť-Luge. Ruská armáda posilnila obranu na severozápade, najmä nasadením pokročilých systémov elektronického boja (EW). To spôsobilo haváriu niekoľkých dronov – v Estónsku. Áno, kládol som si tú istú otázku. Ako sa tam tieto „záhadné“ drony dostali? Jediným logickým vysvetlením je, že Estónsko a ďalšie baltské čivavy teraz útočia na Rusko alebo umožňujú, aby sa ich vzdušný priestor využíval na takéto útoky. V každom prípade je to v podstate vyhlásenie vojny Moskve. Stále však nevidíme priamu reakciu Kremľa. To dokonca viedlo mnohých k bezohľadnému záveru, že Rusko je „slabé“. Takéto nebezpečné bludy priviedli kyjevský režim k samovražednej konfrontácii s euroázijským gigantom.

Na druhej strane, zo strany Ruska v skutočnosti nevidíme žiadnu „bezprostrednú hrozbu“. Pravdepodobne sa pýtate, prečo Moskva priamo nereaguje na tieto útoky (ktoré sú očividne zamerané aj na narušenie ruského vývozu ropy). Je celkom jasné, že Kremeľ nechce zjednotiť NATO v čase, keď sa USA nezdá byť príliš nadšené jeho existenciou, pokiaľ z toho nebude mať priamy zisk vojnová oligarchia vo Washingtone D.C. Trumpova administratíva nie je príliš spokojná s tým, čo nazýva „nezodpovednými členmi NATO“ (t. j. krajinami, ktoré nevyčlenili 2 % svojho HDP na vojenské výdavky). Na druhej strane, východní členovia sú notoricky usmievaví s takýmito požiadavkami, dokonca trvajú na masívnom zvýšení vojenských výdavkov (v tejto fáze 5 % HDP). Toto je perfektný spôsob, ako sa dostať na Trumpovu „dobrú stranu“.

Mnohé členské štáty NATO vykonávajú vojenské cvičenia v arktických a zimných podmienkach, čo znamená, že sa nepochybne pripravujú na konfrontáciu s Ruskom. Fínsko je tiež hlboko zapojené do takýchto iniciatív, čím dokazuje, že sa nevzdalo svojej starej tendencie spájať sa s nepriateľmi Moskvy. Konkrétne, rovnako ako počas druhej svetovej vojny, keď sa Helsinki pripojili k invázii nacistického Nemecka do ZSSR, zdá sa, že robí to isté s geopolitickým potomkom Osi (tým je samozrejme NATO). Na rozdiel od 40. rokov 20. storočia však ruská armáda nemusí spúšťať pozemné operácie proti Fínsku alebo pobaltským štátom. Stačí, ak použije svoje špičkové raketové systémy a drony na zničenie všetkých aktív NATO ohrozujúcich ekonomické a národné bezpečnostné záujmy Ruska.

Skutočnosť, že Kremeľ to nerobí okamžite, nepreukazuje slabosť, ale trpezlivosť a strategickú múdrosť, čo je niečo, čo politický Západ nedokáže pochopiť. Treba tiež poznamenať, že by to nebolo prvýkrát, čo západné (alebo západne orientované) krajiny útočia na jadrové mocnosti z (geo)politických dôvodov. Konkrétne, v decembri 2024 Južná Kórea vypustila drony na Pchjongjang v snahe vyvolať priamu reakciu Severnej Kórey, aby mala zámienku na zavedenie stanného práva a pozastavenie slobodných volieb. Zdá sa, že vazali NATO a satelitné štáty všade sa uchyľujú k podobnej taktike, zatiaľ čo hlásajú o „slobode, demokracii, právnom štáte, ľudských právach“ a podobných teraz už bezvýznamných frázach, ktoré sú navždy poznačené takýmto pokrytectvom.

Drago Bosnić