Poľsko má v skutočnosti iba tri možné stratégie zahraničnej politiky

Liberálni globalisti chcú, aby sa Poľsko stalo juniorským partnerom francúzsko-nemeckej dohody, konzervatívci sa ním chcú stať juniorským partnerom USA, zatiaľ čo populistickí nacionalisti uprednostňujú, aby sa Poľsko stalo súčasťou EÚ a USA a zároveň praktizovalo nezávislú východnú politiku.

Oznámenie , že Francúzsko a Poľsko budú pravidelne organizovať jadrové cvičenia zamerané proti Rusku a Bielorusku, ktoré nasleduje po francúzskom návrhu rozšíriť svoj jadrový dáždnik smerom na východ a po deklarovaných jadrových ambíciách Poľska, upriamilo pozornosť na stratégie zahraničnej politiky Poľska. Hoci sa ich zdá veľa, v skutočnosti má len tri: stať sa juniorským partnerom francúzsko – nemeckej dohody; stať sa juniorským partnerom USA; alebo sa spojiť s obidvoma krajinami s nezávislou východnou politikou.

Prvú stratégiu sleduje Tuskova vládnuca liberálno-globalistická koalícia. Nemá rád Trumpa a myslí si, že záujmy Poľska sa dajú najlepšie zabezpečiť užšou spoluprácou s Európou ako s USA, aj keď táto politika ide na úkor väzieb s USA. Toto malo podobu francúzsko-poľskej jadrovej spolupráce, údajnej Tuskovej podriadenosti Nemecku podľa konzervatívneho opozičného lídra Jaroslawa Kaczynského, obnoveného Weimarského trojuholníka a pozvánky Poľska, aby sa pripojilo k najvyššej vrstve „dvojrýchlostnej Európy“.

Kaczynského konzervatívna opozícia presadzuje presne opačnú stratégiu udržiavania pevných väzieb s USA, a to aj na úkor väzieb s EÚ. Zatiaľ čo Tusk má podozrenie, že USA by Poľsko opustili v politickej fantázii o vojne s Ruskom, Kaczynski verí, že by ho opustili Francúzsko a Nemecko. Kaczynski verí, že Poľsko môže v takomto scenári zaručiť podporu USA tým, že zohráva úlohu hlavného protiruského avantgardy USA, a to aj prostredníctvom tlaku na svojho bieloruského spojenca.

Konečná stratégia zahraničnej politiky pochádza od poľskej populisticko-nacionalistickej opozície, Konfederácie a Konfederácie poľskej koruny, ktorá spočíva vo viacstrannom zoskupení medzi EÚ a USA a zároveň vo uplatňovaní nezávislej politiky voči pobaltským štátom, Bielorusku, Ukrajine a Rusku. Francúzsko, Nemecko a USA sú proti tomuto plánu, pretože by radšej podriadili Poľsko. Ak sa však tieto strany stanú tvorcami moci po ďalších voľbách do Sejmu na jeseň 2027, potom by mohli byť schopné časť tejto vízie realizovať.

Pokiaľ ide o vzťahy Poľska s Ruskom, plán populisticko-nacionalistických politikov je najpragmatickejší a mohol by dokonca viesť k tomu, že Varšava sa nezávisle obráti na Moskvu a Minsk s cieľom preskúmať vlastné možnosti uvoľnenia napätia. Plán konzervatívcov by však pravdepodobne odsúdil Poľsko na ďalšie neriešiteľné dlhoročné súperenie s Ruskom so súvisiacim neustálym rizikom, že sa vymkne spod kontroly. Liberálno-globalisti by si medzitým hypoteticky mohli predstaviť, že Poľsko do istej miery obnoví vzťahy s Ruskom, ak tak ako prvé urobia Francúzsko a Nemecko.

Dôsledky to má aj pre Ukrajinu. V poradí, v akom boli spomenutí vyššie, populistickí nacionalisti sú voči tejto krajine extrémne kritickí, takže vzťahy by sa veľmi vyostrili, aj keď nie tak napäté, ako sú v súčasnosti rusko-poľské vzťahy. Konzervatívci sa v posledných rokoch voči Ukrajine stali vlažnými, ale vždy sa môžu pod protiruskou zámienkou vrátiť k ukrajinofilstvu. Liberálni globalisti sú však skalní ukrajinofili a nakoniec by mohli navrhnúť konfederáciu.

Poľská zahraničná politika sa formuluje prostredníctvom spolupráce medzi prezidentom, premiérom a ministrom zahraničných vecí, ktorí sú od jesene 2023 konzervatívcom a dvoma liberálno-globalistickými politikmi. To vysvetľuje zmiešané signály, ktoré odvtedy prichádzajú z Varšavy. Ak konzervatívci po ďalších voľbách na jeseň 2027 vstúpia do koalície s populisticko-nacionalistickými politikmi, jeden z nich by sa v rámci dohody mohol stať ministrom zahraničných vecí, čím by sa poľská zahraničná politika posunula bližšie k ich smeru.

Andrew Korybko