ŠTÚROVSKÁ SLÁVNOSŤ NA DEVÍNE BOLA OBRADOM ZRODENIA NÁRODA

Pred 190 rokmi, v nedeľu, 24. apríla 1836, sa uskutočnil slávny výlet štúrovskej mládeže na Devín, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších medzníkov našich národných dejín. Paradoxne, dodnes sa chápe nesprávne. V čom spočíval jeho význam?

Niektorí v ňom vidia iba akúsi vlasteneckú turistiku, počas ktorej si 17 starostlivo vybraných mladých ľudí zaspievalo, zabavili sa a cestou domov sa tak opili v miestnej krčme pod hradom, že museli vyslať dvoch študentov po peniaze do Prešporka, lebo nemali čím zaplatiť. Ale takéto výlety pestoval už Ján Kollár, ktorého môžeme označiť za prvého slovenského turistu: prešiel všetky najznámejšie vrchy od Malých Karpát až po Tatry, dokonca preplával Dunaj a takmer sa v ňom utopil. Vychádzky do prírody boli populárnou činnosťou európskeho romantizmu a v tomto zmysle ani tie slovenské neboli výnimočné.

Oficiálna stránka Úradu vlády SR vidí v legendárnom výlete na Devín „začiatok národného obrodenia“, čo je tiež hlúposť, lebo proces, ktorým pateticky nepresne označujeme toto hnutie, sa začal v osemdesiatych rokoch 18. storočia vystúpením bernolákovcov, ale aj osvetovou činnosťou slovenských evanjelikov.

Väčšina ľudí sa snaží pripísať devínskemu dobrodružstvu štúrovcov pečať akejsi „národnej slávnosti“. Aj v rozhlasovom pásme na Rádiu Devín považovali za najvýznamnejší moment to, že všetci účastníci si dali slovanské mená a prihlásili sa k „veľkému slovanskému národu“. To však tiež nie je úplná pravda.
Kľúčom k pochopeniu tejto udalosti je samotný prejav Ľudovíta Štúra na Devíne. V ňom síce deklaroval, že účastníci stretnutia sa cítia byť členmi veľkého slovanského národa, zároveň však zdôraznil, že „my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebudenia sa k sebavedomiu i kmeňa nášho slovenského“. Čoho sme to teda boli vlastne svedkami? Práve v tom okamihu sa začal formovať slovenský národ.

Nie je náhodné, že len krátko pred týmto výletom sa Štúrovi dostalo do rúk monumentálne dvojzväzkové dielo Jána Kollára Národnie spievanky, základná práca slovenskej folkloristiky, ku ktorej ho ešte ako študenta osobne inšpiroval a motivoval veľký nemecký básnik Johann Wolfgang von Goethe. Štúr prostredníctvom tohto epochálneho spisu pochopil jedinečnosť slovenskej kultúry, neudržateľnosť panslavizmu (ruka v ruke so zákazom ilýrskeho hnutia medzi južnými Slovanmi) a potrebu vybrať sa vlastnou cestou. Ešte v ňom nedozrela myšlienka samostatného slovenského jazyka, ešte presviedčal Františka Palackého, že Slováci sa od Čechov rečovo nikdy neodtrhnú. No už vedel alebo aspoň začal tušiť, že Slováci sú samostatný národ s vlastnou kultúrou a on musí začať pracovať na jeho zveľadení.

Devín bol míľnik. Odvtedy už štúrovci nepracovali pre abstraktný slovanský národ a nesústreďovali sa na slovanskú vzájomnosť, aj keď ju celkom nevypustili z programu. Na Devíne Ľudovít Štúr vyzval svojich prívržencov na aktívnu prácu pre slovenský ľud i povznesenie jeho ducha, pripomenul najdôležitejšie okamihy našich dejín a navrhol, aby si každý účastník na znak nového života zvolil vlastné slovanské meno (Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav a podobne). Už menej sa spomína, že štúrovskí študenti si okrem slovanského mena pridávali aj životné krédo (Hurban napríklad prijal heslo „Pravde a národu“). Vyzdvihnutím slávnej minulosti Devína Štúr zdieľal presvedčenie, že „história je pre národ tým, čím je svedomie pre človeka“.

Ctiboh Zoch pri tejto príležitosti zložil a na Devínskom hrade predniesol báseň, v ktorej volal po národnej samostatnosti a slobode. Tieto verše prítomných nadchli a stali sa takmer kultovými. Záverečná prísaha vernosti národu bola v skutočnosti obradom jeho zrodenia. Aj z korešpondencie štúrovcov vyplynulo, aký hlboký dojem a trvalú stopu v nich zanechalo toto stretnutie. Napríklad list slovenských študentov svojim chorvátskym kolegom z roku 1836 naznačuje, že najmladšia generácia našich vlastencov v tom čase už netúžila len po kultúrnom zbližovaní Slovanov, ale po politickom zjednotení národa s jeho právom na vlastný nezávislý a komplexný život.

Na devínskom hradnom brale sa v ten deň odohralo niečo kľúčové. Práve tu sa zrodilo štúrovské hnutie, práve tu sa začala jeho strastiplná cesta k národnej identite Slovákov, aj keď ešte nebola v tej chvíli v plnom rozsahu deklarovaná. Všetci však cítili, že je to začiatok novej cesty. A takto by sme mali túto myšlienku chápať, prežívať a rozvíjať po takmer dvoch storočiach aj my, ich rozhašterení nasledovníci. Neničme zmysel a veľkosť štúrovského diela, nadväzujme na to, čo si vzájomne sľubovali, za čo prinášali obrovské obete a za čo sa zaväzovali žiť, pracovať, bojovať i umierať.

Eduard Chmelár