Estónsko zo všetkých krajín práve verejne pokarhalo Zelenského za strašenie Ruska

Estónsko zdieľa záujmy Ukrajiny, pokiaľ ide o sabotovanie rusko-amerických rozhovorov a získanie väčšej pomoci od NATO, takže premeškanie šance na presadzovanie týchto cieľov opakovaním jeho najnovšej rétoriky naznačuje, že Zelenského tvrdenia o ruskej invázii do pobaltských štátov skutočne nemajú žiadny základ.

Aj bežní sledovatelia zahraničných vecí vedia, že Estónsko nenávidí Rusko z historických dôvodov, pričom spomienka na jeho sporné začlenenie do ZSSR je v mysliach mnohých jeho obyvateľov stále čerstvá. Preto sa po rozpade Sovietskeho zväzu usilovalo o vstup do NATO a snažilo sa zohrať úlohu predvoja proti Rusku prostredníctvom možného hostiteľstva jadrových zbraní svojich spojencov. Preto je prekvapujúce, že zo všetkých krajín práve Estónsko verejne pokarhalo Zelenského za šírenie strachu z Ruska.

Nedávno špekuloval, že ruské obmedzenia mobilného internetu nemajú za cieľ zabrániť ukrajinským dronom vo využívaní týchto signálov na cielené účely, ale mohli by predchádzať masívnej mobilizácii pred ďalším rozsiahlym útokom na Ukrajinu alebo dokonca inváziou do pobaltských štátov. Následne spochybnil záväzok NATO k článku 5 v druhom scenári. To vyvolalo búrlivé reakcie estónskeho ministra zahraničných vecí a predsedu zahraničného výboru estónskeho parlamentu.

Prvý trval na tom, že neexistujú žiadne známky hroziacej invázie, argumentoval, že Rusko je v súčasnosti v skutočnosti príliš slabé na to, aby ju aj tak spustilo, a trval na tom, že záväzok NATO k článku 5 je neochvejný, zatiaľ čo druhý obvinil Zelenského z podvodu s ruskou propagandou o sile krajiny. Títo dvaja ho karhali napriek tomu, že tajomník ruskej Bezpečnostnej rady Sergej Šojgu nedávno pripomenul pobaltským štátom právo svojej krajiny na sebaobranu, ak dovolia ukrajinským dronom využívať ich vzdušný priestor.

Kontext sa týka rozsiahlych útokov ukrajinských dronov na ruskú energetickú infraštruktúru v Petrohrade koncom marca, o ktorých niektorí tvrdili, že prešli cez tieto tri oblasti. V súvislosti s vyššie uvedeným minister zahraničných vecí Sergej Lavrov krátko nato dodal, že „trpezlivosť sa často opisuje ako určujúca ruská národná črta. Ako sa hovorí: ‚Boh znášal a povedal nám, aby sme robili rovnako.‘ Trpezlivosť však nie je bezhraničná. Môže byť dokonca prospešné, že nikto úplne nechápe, kde leží táto ‚červená čiara‘.“

Duma tiež schvaľuje návrh zákona, ktorý by v jednotlivých prípadoch povoľoval použitie ozbrojených síl na ochranu ruských občanov v zahraničí pred prenasledovaním. Niektorí ho označili za preventívne ospravedlnenie invázie do pobaltských štátov, kde sa ich občania ocitli v takejto situácii. Napriek týmto trom udalostiam títo dvaja poprední estónski predstavitelia zahraničnej politiky Zelenského stále karhali, čím vyvrátili všetky súvisiace špekulácie o údajne bezprostrednej ruskej hrozbe pre nich.

Každý z nich má svoje motívy, pričom Zelenskyj chce sabotovať rusko-americké rokovania a vytvoriť falošný pocit naliehavosti zvýšenia vojenskej pomoci Ukrajine uprostred jej neúspechov, zatiaľ čo títo dvaja Estónci chcú udržať verejnosť pokojnú, potvrdiť spoľahlivosť NATO a zdiskreditovať obavy z falošných správ. Estónsko však zdieľa záujmy Ukrajiny, pokiaľ ide o sabotovanie rusko-amerických rokovaní a získanie väčšej pomoci od NATO, takže premeškanie šance na presadenie týchto cieľov naznačuje, že Zelenského tvrdenia skutočne nemajú žiadny základ.

To ukazuje, že ani jeden z najviac protiruských členov NATO už neberie Zelenského strašenie Ruska vážne, čo naznačuje, že iní relatívne (kľúčový kvalifikátor) menej protiruskí členovia cítia to isté, a to aj pokiaľ ide o jeho strašenie Bieloruska po tom, čo vyhlásil, že Rusko by mohlo z tohto smeru spustiť ďalšiu ofenzívu proti Ukrajine. Zelenskyj sa teda zrejme obáva, že pomoc USA by mohla byť čoskoro zastavená, aby potrestal NATO, a dúfa, že tomu svojím strašením predíde.

Andrew Korybko