KORENE ANTISEMITIZMU NA SLOVENSKU

Občas sa stretávam so zatrpknutou výčitkou, prečo si na Slovensku „toľkokrát“ pripomíname utrpenie Židov. Deviateho septembra je to Deň obetí holokaustu a rasového násilia, 27. januára je Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu a 21. marca nezabúdame na Medzinárodný deň boja proti rasovej diskriminácii. Moja odpoveď je jednoduchá: preto, lebo na Slovensku sa v moderných dejinách nič strašnejšie porovnateľné s rozsahom a precíznosťou plánu beštiálnej realizácie priemyselného vyvražďovania ľudí neuskutočnilo.

Práve preto však dnes nechcem hovoriť o zvrátenom tzv. židovskom kódexe vydanom 9. septembra 1941, o ktorého prijatie sa len tak mimochodom osobne, politicky i duchovne výrazne pričinil vtedajší podpredseda Štátnej rady, arizátor a spišský biskup Ján Vojtaššák, ktorého si slovenská katolícka hierarchia stále vysoko váži a chcela by ho dokonca vyhlásiť za svätého. To bola totiž len špička ľadovca a tragické vyvrcholenie historicky tradičných protižidovských nálad. Porozprávajme si teda niečo o tom, ako a prečo k tomu došlo.

Permanentný životný pocit strachu, prenasledovania a diskriminácie je základným pilierom historickej identity židovskej komunity. Vždy boli vyháňaní, vytláčaní a izolovaní, zároveň však vždy našli spôsob prežitia. Práve ich silná viera, ktorú si väčšinové obyvateľstvo mýlilo s neprispôsobivosťou, ich po stáročia chránila pred asimiláciou. Posledné nitrianske knieža Álmoš na prelome 11. a 12. storočia vzal pod ochranu židovských utečencov z Českého kniežatstva. Zároveň však uhorský kráľ Koloman vydával proti židom prísne zákony, ktorými ich oddeľoval od kresťanského obyvateľstva.

Židia sa celé stáročia borili s obrovským množstvom predsudkov, najčastejšie náboženských. Demagogicky ich obviňovali, že zavraždili Krista a rovnako frekventovanými obvineniami boli aj bludy, že zabíjajú deti a šíria mor. Z týchto dôvodov často čelili krvavým pogromom. Napriek tomu sa v dobových podmienkach rýchlo stali najgramotnejšími v Uhorsku. V niektorých mestách (napríklad v Galante) tvorili ich príslušníci takmer výlučne inteligenciu.

Keďže od stredoveku nemohli vlastniť pozemky a vytláčali ich do giet na okrajoch miest takmer zo všetkých oblastí spoločenského života, rýchlo našli uplatnenie v obchode a vo finančníctve, lebo prakticky nič iné nemohli robiť. A samozrejme, v tomto odvetví sa za tie stáročia pozoruhodne zdokonalili. Vďaka tomu dokázali nazhromaždiť veľké množstvo peňazí, ktoré využívalo aj väčšinové obyvateľstvo, keď si potrebovali niekde požičať. A keď nevládali tieto pôžičky splácať, nazývali Židov úžerníkmi. Hoci nie vždy išlo o úžeru – nikto nenútil Slovákov, aby prepíjali posledné peniaze v krčmách – práve takto vznikol stereotyp o lakomých úžerníckych Židoch. A s tým aj konšpirácia o bohatých Židoch, ktorí ovládajú celý svet.

Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 priznal Židom slobodu vierovyznania, právo zakladať školy, pracovať v štátnych službách atď. V decembri 1867 sa uhorský parlament formálne dohodol na emancipácii židovského obyvateľstva, no až v roku 1895 bol judaizmus oficiálne uznaný za rovnocenné náboženstvo v Uhorsku. No jedna vec je, ako to bolo na papieri, a druhá vec, ako to vyzeralo v praxi.

Nielen na Slovensku, ale prakticky v celej Európe bola nenávisť voči Židom hlboko zakorenená, ale prelomom u nás sa stala revolúcia v roku 1848. Ešte rok predtým sa Ľudovít Štúr verejne zastal redaktora Pressburger Zeitung, ktorý bol prepustený z práce pre svoj židovský pôvod. No už o rok bolo všetko inak. Židia ako národnostne indiferentné obyvateľstvo sa postavili na stranu uhorskej revolúcie, lebo v nej videli záruky občianskych slobôd. Štúrovci to považovali za zradu. Ešte horšie to vyzeralo medzi pospolitým ľudom.

Veľa sedliakov pochopilo vyhlásenie revolučného hesla „rovnosť“ ako signál k náprave majetkových krívd. Za terč si po zemských pánoch veľmi rýchlo vybrali Židov, ktorých obviňovali z úžery. Keďže za neplatenie dlhov boli mnohí poddaní ťahaní aj na dereš, teraz si chceli vybaviť účty. V niektorých prípadoch išlo naozaj o nehanebnú nespravodlivosť. Napríklad na Dobrej Vode zaplatil roľník Gajdošík židovskému krčmárovi 30 zlatých za soľ a chlieb na dlh. Úpis čoskoro vzrástol na 392 zlatých. Ešte horšie dopadol istý Galovič, ktorému za 4-zlatkový úpis vzrástol dlh za dva roky na 90 zlatých. Dlh splatil v naturáliách (obilie, dobytok, hydina, vajcia), napriek tomu veriteľ na neho poslal exekútora. Takéto prípady iste neboli väčšinové, ale zvyšovali nenávisť a predsudky voči Židom.

Počas revolúcie dochádzalo k častým pogromom a rabovačkám, ktoré vagabundi zdôvodňovali tým že prenasledovanie Židov bez prekážok je súčasťou slobody. V Trnave došlo k protižidovskému výbuchu už 15. marca 1848. Mešťania najprv vysťahovali židovského remeselníka Daniela Schwarza a po večernom fakľovom sprievode povybíjali Židom obloky. K protižidovským nepokojom došlo aj v Bratislave (21. marca) a v Pešti (19. apríla), tam sa však protestovalo najmä proti ich účasti v národnej garde. V Bratislave sa k tomu pripojil odpor k židovským obchodom. V dôsledku toho mestský magistrát prikázal židovské obchody zavrieť a ubezpečil občanov, že Židia v národnej garde nebudú.

Väčší protižidovský pohyb bol aj v Košiciach 21. marca. Po tom, čo mestský richtár zakázal Židom nosiť revolučnú kokardu, začali židovských obyvateľov fyzicky napádať a vyhrážať sa im, že ich z mesta vyženú. V noci povybíjali takmer dvesto oblokov na židovských domoch, postŕhali tabule židovských remeselníkov a pošpinili synagógu. To už zasiahla aj uhorská vláda a nariadila richtárovi Košíc zachovať slobodu a rovnosť občanov a v prípade potreby použiť na ochranu Židov národnú gardu. Nosiť kokardu im nemožno zachádzať.

Tieto nepokoje však viedli k tomu, že uhorský snem upustil od pripravovaného emancipačného zákona z obavy, aby sa podobné incidenty nerozšírili. Vláda aspoň vydala 3. apríla osobitný obežník, v ktorom vyzvala všetkých kompetentných, aby sa snažili o prekonanie antipatí voči Židom a zaistili ich osobnú a majetkovú bezpečnosť. Židia boli zasa napomenutí, aby sa „vystríhali všetkého, čím by mohli vyvolať rozhorčenie voči sebe“. Napriek tomu sa protižidovské nálady len stupňovali a viedli k skutočným nepokojom, rabovačkám a pogromom po celej krajine.

Najvážnejší sa odohral v Bratislave na Veľkú noc 23. apríla 1848. Na znovuotvorenie židovských obchodov reagovalo 300 mladíkov ozbrojených palicami útokom na ghetto, ktorého brány sa síce podarilo zatvoriť, no útočníci sa vrhli na všetkých, ktorí zostali vonku a nemilosrdne ich zmlátili. Kresťanskí obyvatelia zachraňovali svoje majetky tým, že kreslili na domy kríže. Národná garda na zvládnutie násilností nestačila, násilníkov vytlačilo až privolané vojsko. Krvavá Veľkonočná nedeľa si vyžiadala nezistený počet mŕtvych a veľké množstvo ranených. Magistrát však nepochopiteľne vyhovel útočníkom a prikázal Židom, aby sa do 24 hodín vysťahovali z mesta.

Incident ovplyvnil a posmelil aj protižidovských gaunerov v iných mestách. Najvážnejšie to bolo v Novom Meste nad Váhom, kde väčšinu obyvateľov tvorili Židia. Na pogrome sa však zúčastnilo 2000 ľudí z okolitých dedín, ktorí rabovali, ničili a mlátili hlava-nehlava, pričom zavraždili aj dvojročné dieťa. Národná garda odmietla zasiahnuť a asi 100 židovských rodín niekoľko dní blúdilo po okolí bez jedla a strechy nad hlavou v obave o holý život.

V Pezinku vypukla 24. apríla proti Židom vzbura sprevádzaná násilnosťami, ktorá prinútila mestskú radu, aby nariadila vysťahovanie Židov. Podobne dopadlo židovské obyvateľstvo aj v Skalici, Nitre či Seredi. V Senici sa síce 17. apríla zhromaždil dav na námestí nažhavený vybíjať židovské obloky, no príhovormi rozumnejších ľudí (a treba povedať, že aj niekoľkými sudmi alkoholu darovanými židovskými obchodníkmi) sa situácia upokojila. Iba v Galante sa z obavy, že by popri Židoch mohli byť vyrabovaní aj majetnejší kresťania, obyvatelia vyzbrojili a útočníkov zahnali.
Čo však bolo obzvlášť odporné: keď z tejto hrôzy všetci vytriezveli a uvedomili si, čo napáchali, začali si svoje protižidovské besnenie zbabelo zdôvodňovať vymyslenou historkou, že pogromy nariadil sám cisár…

Ako som už naznačil, medzi štúrovcami vládli silné protižidovské nálady, ktoré sa však nevymykali z európskeho rámca. Nevychádzali z tradičných náboženských predsudkov, ale z toho, že Židia sa nepostavili na stranu slovenského národného hnutia a z obvinení z úžery. Štúrovcov obzvlášť nahnevalo, že niektorí Židia aktívne vystupovali proti ich abstinentským spolkom miernosti (z obchodného hľadiska úplne prirodzene).

Odlišný prístup zvolil o generáciu neskôr Viliam Pauliny-Tóth, ktorý sa ako poslanec Uhorského parlamentu aktívne usiloval jednak o emancipáciu Židov a zároveň o ich zapojenie do národného hnutia. V tomto však bol neúspešný. Až antisemitizmus Vajanského môžeme označiť za extrémny a patologický – napokon, Alexander Mach a iní pohlavári ľudáckeho režimu často citovali jeho výzvy na odobratie obchodov Židom, čím si zdôvodňovali arizáciu. Ale antisemitizmus bol až do holokaustu bežnou súčasťou všetkých vrstiev spoločnosti, dokonca Andrej Hlinka a Milan Hodža viedli v novinách ostrú polemiku, kto je viac proti Židom…

Dnes vieme, kam môže viesť nenávisť. A je to také strašné poučenie, že si nielenže musíme intenzívne pripomínať, čo viedlo k holokaustu, ale zároveň sme povinní udusiť v zárodku všetky pokusy o genocídu, nech už sa dejú kdekoľvek na svete a nech ich už pácha ktokoľvek.

Eduard Chmelár