PREČO TREBA CITOVAŤ HITLERA

🎇 31. augusta 1939 v ranných hodinách dostali najvyšší dôstojníci Wehrmachtu tajnú správu z Ríšskeho kancelárstva v Berlíne, v ktorej stálo: „Inštrukcie pre vedenie vojny. Po vyčerpaní všetkých politických možností zmeniť mierovou cestou pre Nemecko neznesiteľnú situáciu na jeho východnej hranici som sa rozhodol použiť silu. Útok na Poľsko treba uskutočniť podľa vopred pripravených príprav na operáciu Fall Weiss. Deň útoku: 1. septembra 1939. Čas útoku: 4:45. Podpísaný: Adolf Hitler.“

🎇 Ráno vystúpil v poľskom rozhlase prezident Ignac Mościcki a oznámil: „Prehlasujem pred Bohom a pred dejinami, že túto noc náš odveký nepriateľ začal útočné akcie proti poľskému štátu. V tejto historickej chvíli sa obraciam na všetkých obyvateľov štátu s hlbokým presvedčením, že sa celý náš národ na obranu svojej slobody, nezávislosti a cti sústredí okolo najvyššieho veliteľa ozbrojených síl a dá útočníkovi náležitú odpoveď, ako sa to neraz stalo v dejinách poľsko-nemeckých vzťahov.“

🎇 Dnešné 86. výročie týchto historických udalostí nás zaväzuje nielen spomínať na tragickú minulosť, ale pochopiť jej následky aj pre prítomnosť a budúcnosť. Keď sa pred pár dňami opozícia malomeštiacky a pokrytecky rozčuľovala, že premiér na oslavách SNP citoval Adolfa Hitlera (akoby nechápala kontext toho, prečo to robí), utvrdil som sa v tom, na čo už predo mnou upozorňoval slávny britský historik Eric Hobsbawm, ktorý varoval, že nikdy nepochopíme vzostup nacizmu, ak Hitlera vykreslíme iba ako démona, ktorý nám je cudzí, na ktorého môžeme ukazovať prstom a ktorý uľavuje nášmu svedomiu – a nie ako fenomén, ktorý vzišiel zo vzbury más a ktorý je jej odpoveďou na zlyhanie liberálnej demokracie.

🎇 Tie obrázky uvrieskaného šialenca, ktoré väčšina z vás pozná, sú iba Hitlerovou karikatúrou vyrobenou po jeho porážke. Skutočný Hitler bol ešte temnejší – bol galantný k ženám, mal rád zvieratá, bol vegetariánom, väčšinu svojich prejavov predniesol pokojne a vystupovaním sa ničím dramaticky neodlišoval od väčšiny dnešných západných lídrov. S tým, čo dnes o ňom viete, musí na vás jeho uvoľnený imidž pôsobiť ešte mrazivejšie ako jeho nepríčetná podoba – preto je plukovník Hans Landa v Nehanebných bastardoch taký presvedčivý.
🎇 Zamýšľať sa nad príčinami vzniku druhej svetovej vojny zároveň znamená zbaviť sa určitých zjednodušených klišé, ktoré poznáme z učebníc dejepisu a vnímať zložitosť okolností, ktoré mohli stvoriť takéto monštrum. V prvom rade si treba uvedomiť, že to, čo západným veľmociam prekážalo na Hitlerovi najviac, nebol jeho antisemitizmus, rasizmus a totalitárny systém. Naopak, v Churchillovi vzbudzoval určité sympatie. To, z čoho vypukol vojenský konflikt, bolo skríženie zahraničnopolitických záujmov jednotlivých koloniálnych impérií. Z tohto hľadiska Poľsko nebolo iba nevinnou obeťou systému.

🎇 Bývalý taliansky premiér Francesco Nitti (a neskorší vodca antifašistickej opozície) v roku 1921 vo svojej knihe Európa bez mieru varoval, že „vďaka Versailleskému systému vzniklo Poľsko, ktoré si svojimi šialenými imperialistickými nápadmi pripravuje strašnú budúcnosť, ak nezanechá svoje omyly“. Nitti narážal na to, že Poľsko so svojou zložitou národnostnou konštrukciou sa stalo jedným z najväčších ohnísk napätia v Európe, pretože poľský štát žil v nepriateľských vzťahoch nielen so všetkými svojimi susedmi, ale aj so svojimi vlastnými menšinami.
🎇 Predvojnové Poľsko malo chronické spory s Ruskom, Nemeckom, ale aj s Česko-Slovenskom. Vo vojne proti boľševickému Rusku získalo Poľsko územia, ktorých 90 % obyvateľov nemalo poľský pôvod. Ukrajinci (ktorých bolo 5 miliónov) zažívali pod poľskou vládou peklo. „Menšiny musia z Poľska zmiznúť. Tak z dokumentov, ako aj zo skutočnosti,“ citovali britské noviny Manchester Guardian 14. decembra 1931 poľského diktátora Józefa Piłsudského.

🎇 Násilná asimilácia a ničenie kultúry menšín bolo na dennom poriadku. V rokoch 1920 – 1939 dostala Spoločnosť národov v Ženeve vyše 15 000 sťažností rôznych národnostných menšín z Poľska. My sme tu zvyknutí na to, že u nás sa často hovorí a píše o zverstvách ukrajinských nacionalistov voči poľskému obyvateľstvu počas druhej svetovej vojny. Ale len málokto rozumie tomu, že Ukrajinci si zažili svoje peklo v medzivojnovom období, a potom sa zasa mstili oni. V roku 1933 malo Poľsko trikrát väčšiu armádu ako Nemecko.

🎇 A tak bolo Poľsko pred nástupom Hitlera do úradu kancelára vnímané všetkými demokratickými stranami v Nemecku ako hrozba. A napokon nezabúdajme, že Poľsko stálo po Mníchovskej dohode na strane tých, ktorí chceli Česko-Slovensko zlikvidovať alebo aspoň územne oklieštiť. Nacistické Nemecko malo pre ukoristenie časti nášho územia zo strany Varšavy „porozumenie“. Bývalý vyšetrujúci sudca a prokurátor Anton Rašla v spomienkovej knihe napísal, že dobová nenávisť voči našim bývalým spojencom Francúzom, Britom a tiež Poliakom bola taká veľká, že keby Hitler vtrhol na územie ktoréhokoľvek z nich, verejná mienka by na to zareagovala: „Dobre im tak.“

🎇 A tak, hoci sa na jar 1939 stalo Poľsko na krátky čas útočiskom mnohých antifašisticky zmýšľajúcich Slovákov (medzi nimi aj generála Rudolfa Viesta), väčšina obyvateľov nemohla Poliakom zabudnúť ich zradu. Keď potom 1. septembra 1939 tri slovenské divízie vtrhli do Poľska pol hodiny po Hitlerovi, nikto to nechápal tak, že slovenská armáda pomohla nemeckej rozpútať druhú svetovú vojnu, ale tak, že Slováci si išli späť po ulúpené územia, zabraté po roku 1938 a navyše im Hitler sľúbil garanciu slovensko-maďarských hraníc.

🎇 Zaujímavosťou je, že Slovensko Poľsku nikdy vojnu nevyhlásilo (kým Spojeným štátom áno, tie si to však nevšímali) a že po vojne Poliaci získali všetky územia, ktoré nám ukradli po Mníchovskej dohode, späť (na rozdiel od Nemcov a Maďarov). Ešte väčšou kuriozitou je, že v tejto vojne sa vyznamenal neskorší legendárny partizánsky veliteľ a jediný slovenský nositeľ titulu hrdina ZSSR Ján Nálepka, ktorý od ministra obrany Čatloša získal vyznamenanie Za hrdinstvo. Čatloš si jeho horlivosť vysvetľoval tým, že ako roduverný Spišiak mal motiváciu získať späť 25 oravských a spišských dedín, ktoré v roku 1920 musela ČSR odstúpiť Poľsku.

🎇 Piłsudský a Hitler uzavreli v roku 1934 poľsko-nemeckú dohodu o neútočení – navlas rovnakú, akú podpísalo o päť rokov neskôr nacistické Nemecko so Sovietskym zväzom. A práve na tomto mieste sa musíme znovu ohradiť proti všetkým pokusom o relativizáciu alebo falšovanie príčin druhej svetovej vojny v Európe. Celkom jednoznačne ju spôsobila rozpínavosť nemeckého nacizmu.

🎇 Sovietsky zväz uzavrel bilaterálnu dohodu s Hitlerom až ako posledný – keď ich už mali uzavreté takmer všetky európske štáty a keď zlyhali všetky jeho pokusy presvedčiť západných partnerov o nevyhnutnosti vytvoriť spoločnú antifašistickú koalíciu. Napokon, keby si Briti a Francúzi mysleli, že za rozpútanie svetového konfliktu môže rovnakým dielom aj ZSSR, tak by vyhlásili vojnu aj jemu, nielen nacistickému Nemecku. Niektorí historici dnes považujú za začiatok vojny v Európe už Mníchovskú dohodu, lebo odvtedy bol Hitler nezastaviteľný. V každom prípade si asi mnohí neuvedomujú aj iné dôsledky: keby Stalin nenapadol Poľsko, dnešná Ukrajina v jej hraniciach by neexistovala.

🎇 A ešte jednu vec si treba uvedomiť. Mnohí moji študenti sú dodnes šokovaní, keď im vysvetľujem, že Hitler nič také ako „svetová vojna“ nepripravoval. Tajne dúfal, že sa mu podarí uzavrieť dohodu so Spojeným kráľovstvom a spoločne si podelia vládu v Európe podobne ako si to vyskúšali v Mníchove v prípade Česko-Slovenska. Ešte 16. septembra vo svojom prejave v dobytom Gdansku dúfal, že si Londýn svoj postoj rozmyslí a vysielal k západným spojencom zmierlivé signály: „Nemecko akceptovalo definitívne hranice na západe a na juhu svojej ríše. Nemám žiadne vojnové ciele, ani proti Anglicku, ani proti Francúzsku. Nemecký národ tiež nie.“ Hitler neblafoval. Stál o priazeň Londýna. Jeho imperialistická politika mu imponovala a bol presvedčený, že ich záujmy a tzv. životný priestor by sa nekrížili. Ale Británia mu už na to neskočila a na rozdiel od Česko-Slovenska, v prípade Poľska spojeneckú zmluvu dodržala.

🎇 A teraz príde tá výstraha pre dnešok. Keď som kriticky čítal Hitlerove prejavy z tohto obdobia ako historické pramene, jedna vec ma šokovala. V tej dobe nenájdete európskeho politika, ktorý by tak často zdôrazňoval a skloňoval slovo „mier“. Vyslovuje sa dokonca proti zbrojeniu, ktoré pohlcuje pracovnú silu, odsudzuje surový kapitalizmus ako nástroj zbedačovania ľudí, nabáda na nové sociálne programy pre robotníkov. Ani jeho paranoidné výzvy proti svetovému židovstvu neboli v tridsiatych rokoch až také nezvyčajné. To, čo spôsobilo svetový požiar, bola síce primárne rozpínavosť nacizmu, ale aj chyba v úsudku jednotlivých aktérov.

🎇 Vyhlásenie vojny Nemecku zo strany Veľkej Británie a Francúzska znamenalo totálne zrútenie Hitlerovej zahraničnej politiky, ktorá sa spoliehala na vytvorenie aliancie s britským impériom. Ešte 6. októbra 1939 v prejave pred Ríšskym snemom Adolf Hitler urobil posledný zúfalý pokus a adresoval Londýnu „mierovú výzvu“. Vysvetľoval v ňom účel paktu so Stalinom, zdroj neistoty v Európe a jeho výpočet konfliktov, ktoré uhasil, pripomína chvastanie Donalda Trumpa.

🎇 Na záver kladie otázku: prečo sa má konať táto vojna? Pre obnovenie Poľska? Ale veď to už (podľa neho) vzkriesené nebude. Hitler dáva dokonca ponuku, že „ríšska vláda je ochotná poskytnúť úplnú jasnosť svojich zahraničnopolitických zámerov“ (čo znie takmer ako zúfalstvo), ponúka rozkvet medzinárodného obchodu, zníženie zbrojenia a mier. Tak prečo neušetriť naše národy tohto utrpenia? „Pán Churchill je presvedčený o tom, že zvíťazí Veľká Británia, ja ani na sekundu nepochybujem o tom, že zvíťazí Nemecko. Chceme to riskovať? Nech teda odmietnu moju ruku tí, ktorí veria, že vojna je lepšie riešenie,“ provokoval na záver Hitler.

🎇 Je to diabolská ponuka. Najmä ak zoberieme do úvahy demagógiu Hitlerovej argumentácie, ktorý 30. januára 1940 v prejave v Berlíne presviedčal skôr domáce publikum ako svetovú verejnosť, že Churchill sa vyslovuje pre používanie bômb vo vojnovom zápolení (čo vraj ríšsky vodca odmieta, lebo to povedie k veľkým obetiam žien a detí) a že koncentračný tábor je anglický vynález. To druhé je síce pravda, ale dnes všetci vieme, že Hitler priviedol masové zabíjanie do zvrátenej dokonalosti.

🎇 Moja otázka znie, či s tým, čo dnes vieme, máme právo riskovať novú svetovú vojnu a stámilióny mŕtvych. Najmä, ak vieme, že globálny konflikt nemusí byť výsledkom vedomého rozhodnutia, ale vymknutia sa procesov spod kontroly. Koalícia ochotných, neuvedomujúc si závažnosť situácie na bojisku, tvrdí, že Ukrajina sa nesmie poddať ruským požiadavkám a mala by pokračovať v boji do posledného muža. Môžete považovať Rusko za darebácky štát, ale ak s ním prehrávate vojnu, ak každý deň zomierajú stovky vašich mladých ľudí, vaše rozhodnutia (aj tie najbolestivejšie) sa musia riadiť zásadou zodpovednosti, zdravého rozumu a čo najmenšej ujmy. Tým skôr, ak vieme, že podmienky, ktoré Rusko požadovalo na začiatku, boli určite menej bolestné ako tie, ktoré požaduje teraz.

🎇 Tri a pol roka vzdoruje Európa rovnakej voľbe. Je to voľba medzi smrťou na bojisku a kompromisom s tými, ktorí vyhrávajú. Ten kompromis bol v marci 2022 v Istanbule ešte celkom lacný: s výnimkou Krymu nezahŕňal odovzdanie území, iba neutralitu a demilitarizáciu Ukrajiny. Dnes si kompromis vyžaduje oveľa viac. A zajtra bude ešte drahší. Je to vydieranie? Áno, ako vo všetkých vojnách. Existujú nejaké alternatívy? Nie. Ukrajina má dnes na výber už iba medzi fínskou cestou (Fínsko stratilo vo vojnách so Sovietskym zväzom desatinu územia, ale udržalo si slobodu a nezávislosť) a totálnym sebazničením. Napokon, aj my sme prišli po druhej svetovej vojne o časť Oravy a Podkarpatskú Rus, ale udržali sme sa. O Srbsku olúpenom o Kosovo ani nehovoriac. Všetko ostatné je mimo reality.

🎇 Dnes vyzerá situácia tak, že Trump sa každý deň pokúša uľahčovať rokovania a EÚ ich každú noc sabotuje. A keď Rusko na bopjisku postupuje ďalej a Ukrajina ustupuje, v Bruseli a Kjeve sa odrazu zobudia a kričia: „Takže Putin nechce rokovať?!?“ A kým sa takto detinsky dohadujú, Putin si kúsok po kúsku berie to, čo požadoval na rokovaniach. A Zelenskyj? Ten dnes ponúka to, čo od neho žiadal Putin v roku 2022. Zajtra bude možno musieť prosiť Putina, aby prijal to, čo od neho žiada dnes.

🎇 Tí, ktorí nechcú ustúpiť zo svojich maximalistických cieľov a oháňajú sa svojimi hodnotami, sú len fanatici schopní obetovať celú Ukrajinu do posledného muža, len aby ich presvedčenie zostalo nepoškvrnené. Práve takí sú najväčšou hrozbou, ktorá môže vyústiť až do katastrofy. Je to všetko tragické, ale som presvedčený, že s Ruskom musíme začať hovoriť o našich spoločných záujmoch práve preto, že sa nezhodujú. Inak sa bude konflikt len vyhrocovať, inak sa z Európy stane jedno veľké bojisko a následný požiar už nikto nezastaví.

Eduard Chmelár