ČO JE A ČO NIE JE VÍZIA ROZVOJA SLOVENSKA

Na Slovensku sa pretrhlo vrece s konkurenčnými víziami. Prezident Pellegrini sa pochválil tým, že by chcel zorganizovať bombasticky nazvaný „summit o budúcnosti Slovenska“. Jeho predstava je už menej pompézna. Predstavuje si to tak, že zorganizuje jedno veľké stretnutie v Bratislave, ďalšie v krajských mestách a chce, aby účastníci týchto okrúhlych stolov diskutovali o tom, „čo by mali byť do roku 2035 tri – štyri základné piliere, na ktorých sa všetci zhodneme“. Napríklad – ako by mali byť vyplácané dôchodky v roku 2030, či potrebujeme ďalšie vodné elektrárne a podobne… Podľa Pellegriniho o tom nemôže rozhodnúť sám, ale „bude to na pleciach všetkých občanov“…

Iný plán predstavil na dnešnej tlačovej konferencii premiér Fico. Ten si chce dať vypracovať víziu rozvoja Slovenska do roku 2040. O spracovanie takého dokumentu chce požiadať Slovenskú akadémiu vied, univerzity, zamestnávateľov a odbory. Pritom načrtol otázky, na ktoré by mal takýto dokument odpovedať. Napríklad: „Na čom by mal byť postavený náš HDP? Aký má byť podiel cestovného ruchu? Ako sa bude vyvíjať zbrojársky priemysel?“

No. Vidím, že si najprv musíme vysvetliť, čo je to vízia. Vízia nie je prelud (tu pripomínam výrok niekdajšieho nemeckého kancelára Helmuta Schmidta, že kto má vízie, mal by navštíviť psychiatra), no nemal by to byť ani technokratický plán pripomínajúci predvolebný program alebo programové vyhlásenie vlády. Vízia nemá riešiť, koľko ton ocele vyrobíme, koľko bytov postavíme a koľko stromov vysadíme. A už vôbec nemôžete víziu naložiť „na plecia všetkých občanov“. Ľudí treba počúvať, ale pri všetkej úcte k nim, väčšina z nich nemá ani čas, ani mentálnu kapacitu na projektovanie veľkolepých vízií, nemajú dokonca ani vlastné názory, iba nekriticky až mechanicky preberajú často až iracionálne postoje svojich politických vzorov.

Vízia je obyčajne sen výnimočného človeka, ktorý dokáže presvedčiť, nadchnúť a strhnúť spoločnosť pre nejaký spoločný cieľ. Víziu mal knieža Rastislav, keď sa rozhodol postaviť nezávislosť Veľkej Moravy na vzdelanosti a kultúre. Víziu mal kráľ Matej Korvín, keď sa rozhodol pozdvihnúť upadajúce kráľovstvo rozvojom humanizmu, pozval do krajiny zahraničných umelcov a učencov, založil univerzitu, knižnicu a inicioval veľkolepé stavby. Víziu mala cisárovná Mária Terézia, keď vybudovala najvyspelejšie školstvo, ktoré svojou vysokou úrovňou o päťdesiat rokov predbehlo vtedajší najvyspelejší štát sveta, Britské impérium. Víziu mal Ján Kollár, keď predstavil projekt všeslovanskej vzájomnosti. Víziu mal Ľudovít Štúr, keď vytvoril moderný národ s vlastným jazykom a chcel presadiť zriadenie Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny. Víziu mal Milan Rastislav Štefánik, keď sa rozhodol oslobodiť svoju vlasť vytvorením Česko-slovenskej republiky. Víziu mal Gustáv Husák, keď celý život bojoval za emancipáciu Slovenska a dosiahnutie federácie. Víziu mal Alexander Dubček, keď sníval o socializme s ľudskou tvárou. A víziu mali aj tí, ktorí sa usilovali o vyhlásenie nezávislosti Slovenska a následne o jeho začlenenie do Európskej únie.

To, že dnes politici hľadajú víziu, znamená jediné: že žiadnu nemajú. Máme tú najslabšiu politickú reprezentáciu v moderných dejinách a do tejto kategórie začleňujem aj opozičných predstaviteľov, ktorí nie sú schopní sformulovať alternatívu. Vedú nás hlboko podpriemerní ľudia bez predstavivosti, vzdelania a nadhľadu, ktorí svoju ľudskú malosť demonštrujú okrem iného aj tým, že sa nedokážu obklopiť ľuďmi šikovnejšími ako sú oni sami, že v ľudskom ume nevidia inšpiráciu a motiváciu, ale konkurenciu a ohrozenie.

Slovensko nepotrebuje programové dokumenty do roku 2030, 2035 alebo 2040, to nie je hra, pri ktorej dorovnávate a zvyšujete ako v pokri. Takéto pokusy sa tu pravidelne objavujú už od Mečiara a nevedú k ničomu. Samozrejme, každá strana a každá vláda si môže formulovať vlastné ciele viazané na nejakú formu úspechu. Ale miera toho úspechu závisí od toho, či si deklarovaný plán osvojí väčšina spoločnosti, či bude taký presvedčivý a logický, že nevyvolá dopyt po konkurenčnom programe potvrdenom nasledujúcimi demokratickými voľbami. Ale to nedosiahnete sociálnym inžinierstvom a dohodami za okrúhlym stolom, ktoré si budú nárokovať mandát na to, na čo majú právo iba občania vo volebnom procese.

Táto forma hľadania vízie je nielen technokratická, ale predovšetkým ťažkopádna, úradnícka a miestami až nelegitímna. Takmer ma vystrelo pri premiérovom zadaní otázky, ako sa bude vyvíjať zbrojársky priemysel. Prepáčte, ale táto posadnutosť zbrojením je až chorá. To naozaj chce stavať budúcnosť Slovenska na zbrojárstve? To naozaj má byť vojenský rozpočet prioritou tohto štátu? Ako chce Fico, Pellegrini, ktokoľvek balamutiť verejnosť víziou rozvoja štátu, keď budeme mať zviazané ruky nezmyselným a šialene vysokým armádnym rozpočtom, vďaka ktorému nebudeme robiť nič iné než konsolidovať, škrtať a šetriť vo všetkých oblastiach okrem zbrojenia? V tom prípade mám konkurenčnú víziu.

Predstavte si Slovensko ako mierový štát, ktorý nemá armádu a ušetrené peniaze investuje do rozvoja zdravotníctva, vzdelania, kultúry a životného prostredia. Predstavte si Slovensko, ktoré nevysiela do zahraničia vojakov a špeciálne jednotky, ale mierové misie lekárov, hasičov a záchranárov na pomoc tým, ktorí to potrebujú. Predstavte si Slovensko, ktoré je vyhľadávaným miestom mierových rokovaní, ktoré cielene vychováva svoje deti k mieru a nenásiliu, ktoré má v ústave zakotvené právo na mier a ktoré si ako cieľ nestanovuje výšku zbrojenia, ale aspoň priemer investícií EÚ do vedy, výskumu a nových technológií. Predstavte si Slovensko, ktoré cielene buduje kultúru mieru vo všetkých oblastiach ako našu komparatívnu výhodu. Je to aj vízia, ktorú nám priniesol pápež František, keď v Bratislave vyslovil želanie, aby sa Slovensko stalo posolstvom mieru v srdci Európy – ale nikto ho nepočúval.

Samozrejme, vláda a politická reprezentácia môže snívať aj o čiastkových cieľoch. Predstavte si Slovensko, v ktorom sa pôda pod našimi nohami zveľaďuje, dedí a prenajíma, ale nepredáva cudzím krajinám. Predstavte si Slovensko, ktoré dováža len to, čo nedokáže samo vyrobiť a vyváža hotové výrobky, nie suroviny. Predstavte si Slovensko, ktoré má v každom okresnom meste diagnostické centrum so záchranným systémom. Ale toto by ste mali formulovať vo svojich volebných programoch, nie uprostred funkčného obdobia odvádzať pozornosť predstieraním masového hľadania vízie. Takto sa to nerobí a takto sa určite nepohneme dopredu. A keď už tú víziu nemáte, nemali by ste napádať posledné funkčné a nezávislé inštitúcie, ktoré vidia aspoň to, kde nás tlačí topánka.

Dnešný útok Roberta Fica na predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho bol vrcholne nevkusný a neopodstatnený. Premiér ho vyzval, aby sa už konečne „odopol od Matoviča“ a skritizoval, že jeho správy vyzerajú, „akoby sem padla atómová bomba“. Ale ona padla, pán premiér. Takéto útoky sú od Roberta Fica absolútne nespravodlivé a kontraproduktívne. Premiér už asi zabudol, že to bol práve NKÚ, ktorý odhalil podvody pri kšeftovaní s vojenskou technikou za Matovičovej a Hegerovej vlády. Nech si spomenie, že za to Ľubomíra Andrassyho na zasadnuriach vlády dvakrát chválil a ja som s ním súhlasil, lebo trvám na tom, že NKÚ si pod jeho vedením robí mimoriadne dobrú robotu.

Ale jeho úlohou nie je kurizovať premiérovi (na to tam má celú armádu nohsledov), ale upozorňovať ho na nedostatky. Andrassy presne pomenoval stav zdravotníctva a upozornil premiéra na mafiánske praktiky vo vodárenských spoločnostiach na východe. Namiesto nápravy vecí prišiel osobný útok. Poznám Ľuba dlhé roky, tvrdo na sebe pracoval a z mladého straníckeho aparátčika s miestami až neznesiteľne zväzáckou rétorikou sa vypracoval na uznávaného odborníka, ktorý si stráži svoj nadhľad, ale aj srdce na svojom mieste. On ľavičiarom s citom pre nespravodlivosť na rozdiel od predsedu Smeru-SD naozaj zostal. A práve v tejto súvislosti si neodpustím dôležitú poznámku: nemôžete sformulovať ucelenú víziu spoločnosti, ak nevychádzate z jej nedostatkov, zakrývate si pred nimi oči a ich pomenovanie nepovažujete za výzvu, ale za útok na vlastnú osobu. Táto vzťahovačnosť bráni Robertovi Ficovi stať sa štátnikom.

Rovnako nevidím takéto schopnosti ani v Prezidentskom paláci. Vidím tam snahu o nekonfliktnosť, ktorá je však, obávam sa, motivovaná skôr zbabelosťou ako snahou o úprimné spájanie protichodných prúdov. A vidím aj snahu o vybudovanie si akéhosi politického pomníčka, ale bez pochopenia toho, čo táto spoločnosť potrebuje dosiahnuť. Výsledok je skôr karikatúra vízie Slovenska. Je to ako s tým koncertom Slovenskej filharmónie v Grassalkovičovej záhrade. Chceme sa porovnávať so Sommernachtskonzertom v Schönbrunne, na ktorom som tento piatok mimochodom bol (pozrite si fotky na mojom instagrame). Lenže tento tradičný veľkolepý koncert Viedenských filharmonikov je otvorený pre širokú verejnosť (zadarmo), takže sa tam zídu desaťtisíce ľudí. Kým koncert na počesť výročia inaugurácie Petra Pellegriniho (akoby to bol monarcha) bol hlavne pre straníckych papalášov a svojou snobskou atmosférou sa ponášal skôr na ples v opere.

Skrátka, vždy, keď niekoho kopírujeme, nevieme to robiť ani len poriadne a to naše príslovečné slovenské „trochárstvo“ (výraz Alexandra Matušku) spôsobuje, že nič ani nedotiahneme do konca. Napokon, prezidentský palác sa pochválil tým, že na priečelie budovy osadil pamätnú tabuľu, že tam koncertoval Haydn. Tuší vôbec, že sa tam na bále zoznámil Ľudovít Štúr s Adelou Ostrolúckou? Lebo to je pre naše dejiny významnejšia udalosť. Nie pre ich fiktívny milostný pomer, ale preto, lebo vďaka tomuto stretnutiu sa Štúr zoznámil s jej otcom, ktorý mu financoval kampaň do Uhorského snemu a odštartoval tak jeho politickú kariéru.

A tak je to so všetkým. Predstierame, imitujeme, vyrábame politický cirkus, ale skutočné vízie nevidno. Je to len politická hra. Od čias, ako sme si vytýčili ambíciu vstúpiť do Európskej únie a ako sme tento míľnik dosiahli, prešľapujeme na mieste, stratili sme ďalšie ciele a nevieme z tohto začarovaného kruhu vystúpiť. Namiesto toho sa hašteríme, osočujeme, nenávidíme a myslíme si, že na politický úspech to stačí. Nestačí. A toto chvíľkové odpútanie pozornosti od toho celého marazmu dopadne rovnako.

Eduard Chmelár