POLITIKA NÁS NESPASÍ

Konečne poznáme skutočný dôvod videí, ktoré už rok uverejňuje Zoroslav Kollár. Tento podnikateľ s pochybnou povesťou, považovaný za bývalú hlavu konkurznej mafie, ktorej sa báli všetci ľudia z biznisu a politiky a nikto sa s ňou nechcel dostať do sporu, pôsobil v poslednom čase skôr ako obchodník s informáciami, ktorými si vybavoval účty so všetkými, ktorí ho dostali za mreže alebo ktorí mu jednoducho vstúpili do cesty. Až vo včerajšom videu prezradil svoje plány, ktoré konečne dávajú jeho posledným aktivitám zmysel.

Zoroslav Kollár oznámil ambíciu vytvoriť nový politický subjekt. Na jeho zdôvodnenie použil osvedčenú šablónu, ktorá by už bola až nudná, nebyť malého osvieženia na záver. Všetci politici sú rovnakí, všetci vás klamú, nikto nemyslí na občanov, blablabla, a tak ďalej. Ako to zmeniť? A teraz príde to rozuzlenie: „Slovensko potrebuje spasiteľa. Treba ho nájsť alebo vytvoriť,“ vyhŕkol Zoroslav Kollár a skôr ako šokovaný divák stihol zavrieť ústa, rýchlo mu podal vysvetlenie – on sa necíti byť ako spasiteľ, on sa cíti byť ako Ján Krstiteľ, ktorý tomu, na koho vraj všetci čakáme, prišiel pripraviť cestu…

Nespoliehal by som sa na to, že na Slovensku, na ktorom slávila vždy úspech skôr ľudová pobožnosť ako skutočné kresťanstvo, sa na toto nikto nechytí. Len by som chcel so všetkou skromnosťou poukázať na to, že za Ježišom nestál kauzami zaťažený oligarcha s odhadovaným majetkom 143 miliónov eur bývajúci v prepychovom pálffyovskom kaštieli, ale chudobný svätec nenávidiaci okázalý spôsob života. A že prvá vec, ktorú by Ježiš z Nazaretu Kollárovi z Tonkoviec povedal, by pravdepodobne znela takto: „Choď, predaj svoj majetok a peniaze rozdaj chudobným.“ (Matúš 19:21).

Lenže politika pre oligarchov nie je len spôsob, ako si preprať svedomie za svoje zlé skutky (podobne ako kedysi prali špinavé peniaze). Skúsenosť z Pavla Ruska, Borisa Kollára, ale aj Babiša, Berlusconiho či Porošenka nám dávno vyvrátila ilúziu, že do politiky by vraj mali ísť len bohatí ľudia, lebo tí už majú dosť a nebudú kradnúť… Naopak, ukázalo sa, že takí sú ešte nenásytnejší. Tento nefunkčný systém je v troskách, ale jeho oligarchizácia nie je riešením, ale posledným štádiom. Občas sa však pohrávam s myšlienkou, že možno by bolo menej nákladné, keby oligarchovia prestali predstierať, že rešpektujú demokratický systém a prevzali opraty moci priamo do vlastných rúk. Veď medzi nimi nie sú len bezškrupulózni zlodeji, ale aj šikovní manažéri s víziou. Výsledok by bol rovnaký, ale aspoň by sme sa na nič nehrali a ľudia by konečne pochopili, kto ich to naozaj okráda.

Zoroslav Kollár sa rozhodol postaviť svoj politický úspech na tom, že „budeme ľuďom hovoriť pravdu“, aby všetci pochopili, že „klamstvo a zavádzanie nemá mať priestor v médiách“. Znie to na prvé počutie veľmi ušľachtilo, ale skúsenosť mi hovorí, že môžeme od toho očakávať skôr vyťahovanie špiny na politických protivníkov. A to môže spôsobiť pravý opak: totálne znechutenie z politiky, takže ľudia už nebudú veriť nikomu a ničomu. Pán Kollár tvrdí, že zavádzanie nemá mať priestor vo verejnom živote, ale on sám sa dopustil vo svojom videu zavádzania hneď niekoľkokrát. Jednak jeho porovnávanie zaostávania Slovenska dnes a pred sto alebo dvesto rokmi je poriadne pritiahnuté za vlasy. A jednak tvrdiť, že „Slováci prežili maďarský útlak tisíc rokov, ale bruselský diktát neprežijú ani päťdesiat rokov“ je zavádzajúci blud naozaj len pre tých najjednoduchších. Slováci určite prežijú (alebo ožijú, ako sa spieva v našej hymne). Nemusí však prežiť tento štát, ako na to upozorňujem už dlho. Avšak na to, aby bola Kollárova kritika konštruktívna a aby mala hlbší zmysel než len napajediť emotívne labilnejších voličov, by musel hľadať skutočné riziká a odvážnejšie východiská z tejto krízy, než sú tie, o ktorých sa hovorí.

Predpokladám, že Zoroslav Kollár sa usiluje zachytiť do záchrannej siete nespokojných voličov a zachrániť ich pre rozpadávajúcu sa koalíciu. Je to stále ten istý opakujúci sa scenár v tomto upadajúcom systéme, kde už strany nie sú stabilnými hodnotovými blokmi, ale účelovými politickými eseročkami na jedno použitie. Možno sa mu to podarí, má na to dosť peňazí, a je mi to v v podstate jedno. Ale chcem povedať jednu zásadnú vec.

Tú zásadnú zmenu, ktorú čoraz väčšie množstvo ľudí, komunít a národov túžobne očakáva, nám nemôže priniesť politika. Podstata súčasnej civilizačnej krízy nespočíva totiž v preskupení moci, ale v zmene hodnôt. Naša planéta nepotrebuje viac úspešných ľudí, ktorí vedia bezohľadne presadzovať svoje individuálne alebo skupinové záujmy. Zúfalo potrebuje tých, ktorí vedia tvoriť mier, liečiť, obnovovať vzťahy, rozprávať príbehy a milovať všetko živé. Kiež by bohatí ľudia vedeli nasmerovať svoje peniaze a svoju energiu do týchto potrieb.

Eduard Chmelár