Mám takú záľubu, že rád chodím k prameňom slovenských riek. Pramene patrili medzi prvé predmety uctievania našich dávnych predkov, starých Slovanov (to je poznámka hlavne pre tých, ktorí podliehajú propagande, že až Cyril a Metod nám sem priniesli kultúru). Je to prirodzené. Rieky boli zdrojom života pre celý kraj. Ak si sa chcel z prameňa napiť, musel si sa ukloniť alebo pokľaknúť.
Rieky sú tepny slovenského života. Bol som už pri prameni Čierneho i Bieleho Váhu, Hrona, Ipľa, Nitry, Oravy a minulý týždeň som po prvýkrát zavítal k prameňu rieky Kysuca. Kysuce som si v poslednom čase zamiloval. Je to turizmom nepobozkaný kraj, zachovaný v čistej kráse, tu nestretnem davy turistov, tu sa nasýtim krásnych zachovaných smrekových a jedľových lesov, v takejto oáze pokoja som naozaj šťastný a dokonale si tu oddýchnem.
Kysuca ma zaujala na prvý pohľad tým, že je to najsilnejší prameň slovenskej rieky, aký som kedy videl. Voda je prudká, šumí, hneď od začiatku spadá hučiacim vodopádom zo svahu Hričovca v Javorníkoch a hoci jej tok je pomerne krátky, rýchlo naberie 67 prítokov a do Váhu sa už pri Žiline vlieva ako mohutná rieka. Odtiaľ pochádza aj jej pôvod. Váh volali starí Rimania po latinsky Cusus. Cusontia bol „prítok Váhu“ alebo „malý Váh“ – odtiaľ Kysuca.
Návšteva prameňov riek pre mňa nie je len turistická, ale aj hlboko duchovná záležitosť. Nielen preto, že už Karol Kuzmány rozveselene veršoval – „Kto je Slovák? Ja som Slovák! Ja pil som Hron, ja pil som Váh…“ – ale najmä preto, že pramene nás spájajú s minulosťou i budúcnosťou, sú to žriedla nášho bytia a držia nás pokope. Nemusíme ich uctievať ako starí Slovania, stačí si ich ctiť a chrániť, lebo úcta k našim prameňom je úctou k našim predkom. Pekné leto, priatelia.
(Viac fotografií nájdete na mojom instagrame)
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.