Paríž obviňuje Moskvu z naznačovania, že francúzske tajné služby pomohli teroristom z radnice Crocus Francúzsko zastavilo rozhovory s Ruskom v súvislosti s odlišnými údajmi o telefonáte, ktorý sa týkal najmä teroristického útoku v Moskve. Paríž tiež popiera, že by diskutoval o otázke Ukrajiny.
Čo sa deje? Po zriedkavom telefonickom rozhovore medzi francúzskym ministrom obrany Sebastienom Lecornu a Sergejom Šojgu, jeho ruským náprotivkom, ktorý sa spočiatku zdal ako diplomatický prejav dobrej vôle pre určitý dialóg, francúzsky minister zahraničných vecí v pondelok povedal, že Paríž už nemá záujem o rozhovory s Moskvou.
Minulý týždeň francúzsky prezident Emmanuel Macron povedal, že ruské poznámky počas spomínaného telefonátu boli „bizarné a výhražné“.
Rusko údajne povedalo Francúzsku, že dúfa, že francúzske tajné služby neboli zapojené do teroristického útoku na radnicu Crocus v Moskovskom regióne. Francúzsky minister Lecornu údajne chcel odovzdať „užitočné informácie“ o zabíjaní z 22. marca v duchu „dlhej tradície spolupráce s Ruskom v boji proti terorizmu“. Existujú rôzne výpovede o tom, kto presne čo povedal, ale v každom prípade Francúzsko, rovnako ako ďalšie západné mocnosti, v súčasnosti vedú zástupnú vojnu proti Rusku na Ukrajine a navyše tie isté mocnosti zohrali kľúčovú úlohu pri vzostupe ISIS, teroristickej skupine, ktorá je ruským nepriateľom v Sýrii a inde, ako je známe. Nie je preto divu, že akákoľvek západná ponuka spolupráce v tomto smere by sa stretla s podozrením či dokonca nepriateľstvom Moskvy. Rusko po telefonáte v každom prípade vyhlásilo, že počas rozhovoru „bola zaznamenaná pripravenosť na dialóg o Ukrajine“, čo Francúzsko popiera.
Francúzsko-ruské napätie už nejaký čas stúpa. Vo februári prezident Macron navrhol (a potom napoly poprel), že by na Ukrajine mohli byť rozmiestnené západné jednotky.
Podľa Le Monde 21. februára Macron hŕstke hostí povedal: „V každom prípade budem musieť v budúcom roku poslať chlapov do Odesy. 26. februára, po usporiadaní stretnutia s niekoľkými západnými lídrami, uviedol, že „urobíme všetko potrebné, aby Rusko vojnu nevyhralo“ a dodal, že „nemali by sme vylúčiť, že môže existovať potreba bezpečnosti, ktorá potom ospravedlňuje niektoré prvky nasadenie.“ Túto poznámku okamžite vyvrátili ostatní lídri NATO a vyhlásenie Bieleho domu.
Možno si spomenúť, že v júni 2022 francúzskeho vodcu kritizovali jeho spojenci za to, že bol údajne „príliš mäkký k Rusku“. Okrem toho bol Macron od roku 2023 kľúčovým zástancom myšlienky „strategickej autonómie“ – ktorá, v ostrom kontraste s dnešným postojom k novej studenej vojne, znela veľmi ako európske vyjadrenie neangažovanosti globálneho Juhu. V apríli 2023 francúzsky prezident v rozhovore krátko po stretnutí s čínskym prezidentom Xi Jinpinom povedal, že Európania by nemali byť „americkými stúpencami“ a že kontinent by sa mal stať „treťou superveľmocou“ medzi USA a Čínou, so zameraním sa na podporu obranného priemyslu. Používajúc silné slová, ktoré vyvolali polemiku, dokonca povedal, že bez „strategickej autonómie“ by sa Európania stali „vazalmi“ (Američanov). Macronova čoraz viac jastrabia rétorika, ktorá dnes opäť podnecuje kontroverziu, môže mať veľa spoločného s pokusmi ukázať silu pri príprave na scenár Trumpovho prezidentovania) tvárou v tvár geopolitickej kríze, ktorej momentálne čelí Paríž na africkom kontinente, príkladom je Niger, katastrofy v Mali a Čade. Ide o región, kde Francúzsko okrem vojenskej prítomnosti súťaží s Moskvou o vplyv a projekciu mäkkej sily. Protifrancúzske nálady sú v skutočnosti v Afrike na vzostupe, zatiaľ čo proruské postoje zostávajú dedičstvom sovietskej éry: od začiatku dekolonizácie v 50. rokoch 20. storočia Moskva podporovala veľkú časť bojov za nezávislosť Afriky.
Odhliadnuc od rétoriky, flirtovanie Paríža s nezúčastneným štátom, ako aj jeho novšie návrhy na vyslanie jednotiek na Ukrajinu sú vážne obmedzované tým istým faktorom, konkrétne NATO pod vedením USA. Francúzsko, podobne ako zvyšok západnej Európy, je príliš závislé od svojho amerického spojenca (ktorý je zároveň jeho priemyselným konkurentom v dotačnej vojne) a príliš deindustrializované na to, aby mohlo prísť s akoukoľvek skutočnou suverénnou zahraničnou politikou. Navyše, hoci jeho vzťah s atlantickou alianciou bol vždy prinajmenšom zložitý, Francúzsko (opäť podobne ako zvyšok EÚ) je príliš zapletené do štruktúr NATO, aby sa usilovalo o akúkoľvek podstatnú „strategickú autonómiu“. Na druhej strane tie isté štruktúry NATO, konkrétne ustanovenia článku 5 (o tom, že útoky proti jednému členovi sú útokmi proti všetkým), bránia Francúzsku rozmiestniť jednotky k ruským bránam.
Nikto zatiaľ nechce globálnu termonukleárnu vojnu. Pre Washington to tak či tak vždy bolo o opotrebovávanej zástupnej vojne proti Rusku. S „ukrajinskou únavou“ a globálnym napätím, ktoré sa presunulo do Palestíny a Červeného mora, stávky pod vedením USA po amerických voľbách očividne smerujú k juhokórejskému scenáru „zeme za mier“ pre Ukrajinu. A Paríž bude s najväčšou pravdepodobnosťou nasledovať túto líniu, aj keď sa Macron rozhodne pokračovať v prijímaní kontroverzného jastrabieho tónu z dôvodov, ktoré stále nie sú úplne jasné. Takáto rétorika v každom prípade rozhodne nerobí veľa dobrého, diplomaticky povedané.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.