Objavili sa viaceré námietky voči tónu niektorých mojich statusov. Námietky beriem na vedomie, uznávam, že môj uštipačný, sarkastický a miestami expresívny slovník nemusí byť všetkým po chuti. Na druhej strane Ďateľ je môj kanál a v mojom „dome“ platia moje pravidlá, aj keď niekedy má posledné slovo údržbár Mark Zuckerberg a zbor jeho cenzorov. Komu sa moje pravidlá nepáčia, môže ma kritizovať alebo sem vôbec nechodiť.
Napriek predchádzajúcemu mierne kategorickému odseku považujem za potrebné vyjasniť podstatu môjho sporu s progresívnymi kruhmi slovenskej spoločnosti. Bol by som totiž nerád, ak by vznikol dojem, že kritizujem jednu stranu preto, lebo stojím na strane druhej. Nestojím na strane žiadnej ideológie.
V priebehu ostatných 200 rokov sa progresívna ideológia menila rovnako, ako sa menili liberalizmus, konzervativizmus, socializmus, ba dokonca aj komunizmus. To, čo bolo progresívne napríklad v 40., 50. alebo 60. rokoch 19. storočia v USA– teda zrušenie otroctva –, je dnes považované za absolútnu samozrejmosť. Ak na prelome 19. a 20. storočia boli v Británii sufražetky bojujúce za volebné práva žien považované za reprezentantky progresívnych manierov, dnes by nielen na ostrovoch, ale ani takmer nikde inde na svete nikomu nenapadlo polemizovať o tom, či majú mať ženy aktívne a pasívne volebné právo (nezaoberajme sa teraz niektorými arabskými monarchiami). Pokračovať by sme mohli donekonečna. Slovom to, čo je považované za politický progresivizmus, sa v vyvíja v čase.
Aj keď so súčasnou formou progresívnej ideológie nesúhlasím (odhadujem) na 90 percent, môj spor s jej slovenskými predstaviteľmi v politike a v médiách nespočíva v rozdielnosti názorov. Problém vidím v metódach, akými politici a médiá presadzujú a uplatňujú dogmy progresívnej viery. Ak sa niektorí progresívci vysmievajú napríklad konzervatívnym katolíkom a puritánskym protestantom kvôli ich morálnemu a sociálnemu dogmatizmu, mali by sa najprv pozrieť do zrkadla, pretože aj oni hlásajú, presadzujú a uplatňujú progresívne dogmy s náboženským zápalom stredovekých chiliastov.
A nielen to. Mnohí progresívci sa tvária, že ich ideológia nie je ideológiou, ale súborom vedeckých právd. Aj to sme tu už niekoľkokrát mali. Napríklad pred novembrom 1989 bol na vysokých školách povinný predmet vedecký komunizmus (ďalším boli dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia). Režim vydával ideológiu za vedu a nútil ľudí tento blud akceptovať. Našťastie dnes nie je jednoduché presadiť v školách predmet s názvom vedecký progresivizmus, avšak všimnite si, aké zhovädilosti chcú ľudia z Progresívneho Slovenska presadiť do učebných osnov základných škôl. Z tejto analógie priam mrazí, ak si uvedomíme, že podobné tendencie majú širokú podporu nielen v radoch Miškovej strany, ale aj v štruktúrach bruselskej byrokracie.
Na záver už len zopakujem, že môj spor s progresívcami všetkého druhu (patrí medzi nich okrem zjavných predstaviteľov tohto hnutia napríklad aj progresívna kresťanka Miriam Lexmann, ktorá chce zakazovať Slovákom hrajúcim v KHL reprezentovať Slovensko) nespočíva v ich názoroch. Úprimne povedané ich názory ma nezaujímajú, dokonca sú mi ukradnuté. Rovnako, ako ma nezaujímajú ideologické názory napríklad poslanca Romana Michelka alebo podpredsedu parlamentu Ľuboša Blahu. Michelko a Blaha však nemajú tendenciu vnucovať svoje názory verejnosti ako záväzné dogmy, kým Progresívne Slovensko si takýto cieľ vytýčilo vo volebnom programe a podľa toho sa aj správajú. To isté platí o progresívnych šerblíkoch, aj oni chcú trestať, postihovať a šikanovať takmer každého, kto nie je dúhový, ružový a progresívny. V tom a iba v tom spočíva môj spor s touto intelektuálnou rakovinou slovenskej spoločnosti.
Zdroj: FB Profil Datel.sk
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.