Žilinkova prokuratúra kryje vlastizradu Naďa, Káčera & Co.

PREDSLOV: NEZABÚDAJME NA VLASTIZRADCOV NAĎA, KÁČERA A SPOL.

Len včera sa podarilo naplno obnoviť ochranu vzdušného priestoru Slovenskej republiky.

Dôvod na to, aby sme pripomenuli, že vlastizradcovia Naď, Káčer, Heger a spolupáchatelia protiústavne a v rozpore so zákonom darovali Ukrajine stíhačky, odpaľovacie systémy Kub a protilietadlové rakety.

———–

Naď a Káčer sú vlastizradcovia. Možno nie v trestnoprávnom zmysle, v politickom určite. Zradili, pretože sa sprisahali s cieľom oklamať vládu a presvedčiť ostatných ministrov, aby v záujme darovania zbraní Ukrajine vedome porušili ústavu. Úmyselné šliapanie po ústave je zradou vlasti.

Prečo sa vôbec zaoberať kauzou darovania vojenského materiálu Ukrajine práve teraz?

Preto, lebo Žilinkova prokuratúra kryje dôvodne podozrivých Naďa, Káčera a spoločníkov a robí si z občanov Slovenskej republiky dobrý deň.

Dobrý hospodár

Darovanie stíhačiek Mig-29 a ďalšieho vojenského materiálu Ukrajine vládou Matovičovho mentálneho otroka Eduarda Hegera spustilo lavínu množstva trestných oznámení. Politici aj bežní občania sa v tejto súvislosti obracali na políciu od roku 2023 až do súčasnosti. Keď sa ujala moci súčasná vláda, kvalifikované trestné oznámenie podal štátny tajomník ministerstva obrany Igor Melicher. Všetko márne, pretože trestné stíhanie Naďa, Káčera, Hegera a zvyšku vtedajšej vlády efektívne zablokovala Žilinkova prokuratúra.

Vyšetrovaním dôvodných podozrení sa zaoberali viacerí policajti Národnej kriminálnej agentúry a neskôr Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Od začiatku bolo zrejmé, že si až príliš ochotne osvojujú politickú obhajobnú rétoriku podozrivých exministrov Naďa a Káčera. Rôzne uznesenia vyšetrovateľov, ktorými sa zbavovali prípadu darovania vojenskej techniky Ukrajine, majú dve spoločné črty. Po prvé, v prevažnej miere sú založené na politických, ideologických a moralistických argumentoch, nie na právnych úvahách. Po druhé, podobajú sa ako vajce vajcu, z čoho vyplýva, že vyšetrovatelia od seba odpisovali, teda sa sieťovali, aby zachránili dôvodne podozrivých Naďa, Káčera a spol. pred spravodlivým trestnoprávnym postihom.

Povinnosťou prokuratúry bolo zvrátiť nezákonný a nelogický postup policajtov. Oprávnené očakávania občanov však ostali nenaplnené. Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava JUDr. Patrik Marko poslal všetky sťažnosti proti zastaveniu trestného stíhania takpovediac do teplých krajín. V uznesení tvrdil, že Naď a spolupáchatelia sa správali ako dobrí hospodári. Najsmutnejšie na tom je, že to ani nemal z vlastnej hlavy. Aj on len opisoval od vyšetrovateľa ÚBOK majora Ing. Mariána Roška, ktorý doslova tvrdil:

„Členovia vlády SR schválením dohody neporušili žiadne povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, nekonali protiprávne a nespôsobili škodu SR, darovaním zastaralej vojenskej techniky za vhodnú kompenzáciu sa správali ako dobrý hospodár.“

Reči o dobrom hospodárovi sa stali natoľko populárne, že si ich osvojil a na povestnej tlačovej besede papagájoval aj šéf Krajskej prokuratúry Bratislava JUDr. Rastislav Remeta.

Vzhľadom na popísané nešváry štátny tajomník Igor Melichar adresoval generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi podanie so žiadosťou, aby preveril zákonnosť postupu prokurátora krajskej prokuratúry. Šéf prokuratúry odstúpil podnet na vybavenie riaditeľovi odboru závažnej kriminality generálnej prokuratúry JUDr. Oliverovi Janíčkovi, ktorý 15. septembra 2026 vybavil podanie štátneho tajomníka odobrením postupu prokurátora Marka. Inými slovami tiež sa stotožnil s bludom o dobrom hospodárovi.

Žilinkov šéf odboru závažnej kriminality Janíček však zašiel ešte o krok ďalej. Vo vyrozumení uviedol, že politickí vlastizradcovia Naď, Káčer a spolupáchatelia postupovali úplne správne, pretože darovaním zbraní Ukrajine konali v súlade so zahraničnou, bezpečnostnou a obrannou politikou Európskej únie. Keďže Janíčkovi uniklo, že zahraničná politika EÚ sa musí uskutočňovať v súlade s Ústavou SR a zákonmi Slovenskej republiky, musíme sa zahĺbiť do príbehu vojenského obdarovania Ukrajiny Hegerovou vládou.

Dočasne poverená vláda

Podstatu problému nie je možné pochopiť bez poznania časových a ústavných súvislostí:

Dňa 15. decembra 2022 vyslovil parlament nedôveru vláde premiéra Eduarda Hegera.

Dňa 16. decembra 2022 prezidentka Zuzana Čaputová vládu odvolala a dočasne ju poverila výkonom pôsobnosti až do vymenovania novej vlády.

Ak parlament vysloví vláde nedôveru, prezident ju odvolá a zároveň poverí výkonom pôsobnosti do vymenovania nového kabinetu, automaticky sú aktivované viaceré ústavné obmedzenia. Odvolaná a dočasne poverená vláda nesmie podľa ústavy robiť určité typy rozhodnutí. Nemôže napríklad prijímať rozhodnutia o zásadných otázkach domácej a zahraničnej politiky (čl. 115 ods. 3 v spojení s čl. 119 písm. i) Ústavy SR).

Medzičasom začal minister obrany Jaroslav Naď vyvíjať politické aj organizačné aktivity zamerané na darovanie veľkého počtu smrtiaceho vojenského materiálu Ukrajine. Vláde navrhol, aby Kyjevu darovala stíhačky, systémy protilietadlovej ochrany a množstvo rakiet.

Dňa 16. marca 2023 minister zahraničných vecí Rastislav Káčer predložil vláde dve stanoviská súvisiace s pripravovanou zmluvou o darovaní vojenského materiálu Ukrajine. V dokumentoch sa uvádzalo, že budúca dohoda s ukrajinskou vládou nie je zmluvou vojenskej povahy a „nie je zásadnou otázkou zahraničnej politiky, ale spôsobom jej realizácie konkrétnou formou pomoci“. Káčer kolegom tvrdil, že zmluva je medzivládnou dohodou.

Dňa 17. marca 2023 vláda na základe iniciatívy ministra obrany Naďa a stanovísk ministra zahraničných vecí Káčera schválila uznesenie, na základe ktorého podpísala zmluvu s kabinetom ministrov Ukrajiny o darovaní vojenského materiálu. Išlo o nasledovné položky:

• 10 stíhačiek Mig-29 s motormi;
• 3 stíhačky Mig-29 bez motorov;
• príslušné pohonné hmoty a mazivá, náhradné dielce, pozemné prevádzkové vybavenie, kontrolno-meracia technika;
• 2 odpaľovacie zariadenia protilietadlového raketového kompletu Kub s príslušnými náhradnými dielcami,
• 1 radarová stanica Kub;
• 52 protilietadlových rakiet 3M9ME;
• 148 protilietadlových rakiet 3M9M3E.

Zásadná otázka zahraničnej politiky

Už na prvý pohľad je zrejmé, že postup Hegerovej vlády bol protiústavný. Kabinet poverený dočasným výkonom pôsobnosti nie je oprávnený prijímať rozhodnutia o zásadných otázkach domácej a zahraničnej politiky. Boli si toho vedomí aj Heger, Naď, Káčer a zvyšok vlády. Preto dal Káčer podriadeným na ministerstve zahraničných vecí pokyn, aby spracovali stanovisko v takom zmysle, že darovanie smrtiacej vojenskej techniky nie je zásadnou otázkou zahraničnej politiky, ale len jej uskutočňovaním vo forme pomoci Ukrajine. Z logického aj vecného hľadiska ide o nezmysel. Z pohľadu ústavnosti a zákonnosti bolo Káčerovo stanovisko arogantnou nehoráznosťou.

Naď, Káčer a ďalší sa totiž tvárili a dodnes tvária, že zásadnou otázkou zahraničnej politiky je iba rozhodovanie o vstúpení alebo vystúpení do či z nejakej medzinárodnej organizácie. Podľa ich logiky, ktorú si nepochopiteľne osvojili aj orgány činné v trestnom konaní, je teda zásadnou otázkou zahraničnej politiky iba vstúpenie alebo vystúpenie do/z EÚ, NATO, OSN a podobne. V Naďovom a Káčerovom svete nie je zásadnou otázkou zahraničnej politiky rozhodnutie darovať smrtiacu vojenskú techniku štátu v našom bezprostrednom susedstve, navyše zapojenému do aktívneho ozbrojeného konfliktu.

Ak by sme sa stotožnil s načrtnutým spôsobom uvažovania, museli by sme akceptovať aj myšlienku, že vláda demokratického právneho štátu nemusí konzultovať s parlamentom, opozíciou a širšou verejnosťou žiadne nepríjemné témy, pretože svojvoľne smie rozhodnúť o tom, čo dôležité je a čo dôležité nie je. Je prejavom arogantnej svojvôle tvrdiť, že v čase vyostrenej geopolitickej, veľmocenskej a bezpečnostnej konfrontácie v Európe nie je darovanie smrtiacej vojenskej techniky zásadnou otázkou zahraničnej politiky. Samozrejme, že to je zásadnou otázkou nielen zahraničnej, ale aj domácej politiky.

Účastníkom kinetického konfliktu je Rusko, štát s druhým najväčším jadrovým arzenálom na svete. Príčinou vypuknutia vojny bolo zbližovanie sa Ukrajiny s NATO. Ešte presnejšie na počiatku konfliktu boli neuvážené závery summitu aliancie v Bukurešti v roku 2008, súčasťou ktorých bola mimoriadne škodlivá zmienka o budúcom členstve Ukrajiny v NATO. Z tohto pohľadu preto nejde len o regionálnu vojnu medzi Ukrajinou a Ruskom, ale aj o širší geopolitický konflikt, spôsobilý prerásť do oveľa väčších rozmerov.

Ak za popísanej situácie minister Káčer presviedča a presvedčí zvyšok Hegerovho zboru ministrov o tom, že darovanie stíhačiek, protilietadlových systémov a rakiet nie je zásadnou otázkou zahraničnej politiky, tak sa pohybujeme mimo rámca racionálnej diskusie. Rozumná konverzácia by vyzerala úplne inak.

Museli by sme si klásť otázky, či je s ohľadom na všetky súvislosti vhodné, aby Slovenská republika darovala nečlenskému štátu NATO bojový arzenál na úrovni komplexných systémov, ako sú stíhačky a protilietadlové prostriedky. Museli by sme sa pýtať, aké dôsledky bude mať darovanie na naše diplomatické vzťahy nielen s Ukrajinou, ale aj Ruskom. Museli by sme sa zamyslieť nad tým, či darovaním techniky nezmaríme možnosť stať sa sprostredkovateľom mierových rozhovorov medzi Moskvou a Kyjevom. Museli by sme sa zaoberať otázkou, aké bezpečnostné hrozby z toho pre Slovensko vyplývajú. Museli by sme hovoriť o tom, že vo chvíli, keď po predchádzajúcom odovzdaní systémov protivzdušnej obrany S-300 prídeme aj o stíhačky a systémy Kub, v prípade akéhokoľvek rozšírenia konfliktu za našimi humnami ostaneme z obranného hľadiska s holými zadkami. Výpočet otázok a pochybností by mohol pokračovať donekonečna.

Bez ohľadu na to, ako by zneli odpovede na položené otázky, už len z ich povahy je zrejmé, že darovanie smrtiacej vojenskej techniky je zásadnou vecou zahraničnej politiky. A to je aj dôvod s istotou tvrdiť, že Hegerova vláda konala v rozpore s ústavou, pretože v postavení dočasne povereného kabinetu nemala mandát na prijatie zásadného rozhodnutia, akým je darovanie smrtiacej vojenskej techniky.

Zásadná otázka domácej politiky

Aspoň v krátkosti sa musíme zaoberať skúmaním otázky, či darovanie zbraní Ukrajine bolo alebo nebolo aj zásadnou otázkou domácej politiky.

Z dostupných dokumentov vyplýva, že prinajmenšom štyri darované Mig-29 boli schopné lietať. Zvyšné by bolo buď možné aspoň čiastočne oživiť, alebo použiť ako zdroj náhradných dielov. Aj odpaľovacie zariadenia Kub, radarová stanica a protilietadlové rakety boli použiteľné, i keď už mali najlepšie dni dávno za sebou. Je síce pravda, že v čase darovania stíhačiek bola podpísaná zmluva na dodávku amerických F-16, preto by bolo potrebné skôr alebo neskôr sa sovietskych/ruských Mig-29 zbaviť. Avšak rovnako je pravda, že za okolností zvýšeného geopolitického napätia a prebiehajúceho kinetického konfliktu v našom susedstve bolo prinajmenšom potrebné zvážiť, či by v prípade rozšírenia bojov nebolo vhodné mať k dispozícii pre potreby ochrany vlastného vzdušného priestoru staré stíhačky aj odpaľovacie zriadenia Kub s príslušnou raketovou muníciou.

Nadhodené pochybnosti priamo a bezprostredne súvisia s otázkami národnej bezpečnosti a obranyschopnosti Slovenskej republiky. Z toho jednoznačne vyplýva, že otázka darovania vojenskej techniky bola nielen zásadnou otázkou zahraničnej, ale aj domácej politiky. A to je ďalší dôvod oprávňujúci konštatovanie, že Hegerova vláda, zavádzaná a zvádzaná duom Naď-Káčer, konala protiústavne a nezákonne.

Zmluva vojenskej povahy

Vráťme sa naspäť k 16. marcu 203. Káčer v ten deň vládu uistil nielen o tom, že darovanie zbraní nie je zásadnou otázkou zahraničnej politiky, ale kolegov presviedčal aj o tom, že pripravovaná zmluva s vládou Ukrajiny nie je vojenskej povahy. Triezvo uvažujúci človek sa nepochybne pýta, ako môže príčetný minister presviedčať vládu, že zmluva o darovaní smrtiacej techniky nemá vojenskú povahu. A nepochybne sa pýta, či nebol pri zmysloch zvyšok vlády, ak už si Káčer uhol trochu viac ginu, než mal vo zvyku.

Na tieto logické otázky existuje jediná odpoveď. Káčerovou úlohou bolo vytvoriť podmienky na to, aby Hegerov zbor ochotníkov mohol akože s čistým svedomím zlomiť ďalší stavec ústavy. Základný zákon Slovenskej republiky totiž jednoznačne hovorí, že medzinárodné zmluvy vojenskej povahy sú platné len vtedy, ak s nimi vysloví súhlas parlament (čl. 7 ods. 4 Ústavy SR). Naď, Káčer, Heger a ďalší chceli za každú cenu zabrániť rokovaniu o darovacej zmluve v Národnej rade SR, pretože si neboli istí, či by mali v tejto veci podporu celej ochromenej Matovičovej koalície a zároveň si nepriali otvorenú, kritickú diskusiu, stret s opozíciou aj vlastnými poslancami. Komplikácie vyriešili Káčerovým akože odborným stanoviskom, v ktorom sa uvádzalo, že zmluva vojenskej povahy nie je zmluvou vojenskej povahy a vec považovali za vybavenú.

Mimochodom Naď, Káčer a ďalší členovia Hegerovej vlády tvrdili, že darovaním zbraní chcú pomôcť vojenskému úsiliu Ukrajiny v bojoch proti Rusku. Ak nie je pomoc v bojovom úsilí vecou vojenskej povahy, tak potom čo je? Skrátka aj v tomto ohľade bol postup vlády protiústavný.

Naozaj dobrý hospodár?

Výpočet lámania ústavy cez koleno sa tým nekončí. Vláda sa nesmie zbavovať nepotrebného majetku štátu bezodplatne. Zákon o správe majetku štátu (zákon č. 278/1993 Z. z.) stanovuje prísne pravidlá zaobchádzania s verejnými zdrojmi. Správcovi štátneho majetku ukladá, že ak považuje určitú časť spravovaného majetku za prebytočný, musí písomným rozhodnutím určiť jeho prebytočnosť a bez meškania s ním naložiť hospodárne a účelne (§ 3 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z.).

Správcom hnuteľného a nehnuteľného majetku v užívaní Ozbrojených síl SR je ministerstvo obrany. Tento fakt je z hľadiska nasledujúceho výkladu podstatný.

Čo znamená účelné a hospodárne naloženie s prebytočným majetkom štátu, špecificky s hnuteľnými statkami, pretože nimi stíhačky, odpaľovacie zariadenia, radary a rakety sú? Odpoveď na takto položenú otázku takisto dáva zákon. Hnuteľný majetok štátu je možné predávať len odplatne, a to najmenej za primeranú cenu (§ 11 ods. 6 zákona č. 278/1993 Z. z.). Znamená to, že hnuteľný majetok štátu nie je možné darovať, čo sa bez najmenších pochybností týka aj stíhačiek, radarov a rakiet.

Tak ako je možné, že Hegerov kabinet vojenský materiál Ukrajine daroval, nie odpredal? Jednoducho! Vláda sa bez hanby zakryla figovým listom Káčerových stanovísk. Dohodu s kyjevskou vládou označila za medzinárodnú zmluvu nevojenského charakteru, ktorá má podľa ústavy prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, teda aj pred zákonom o správe majetku štátu. Lenže príslušné ustanovenie ústavy (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR), na ktoré sa odvolávali Káčerove stanoviská, Hegerova vláda v prípade darovania vojenskej techniky nielen obišla, ale aj zvysoka okašľala.

Medzinárodná zmluva zakladajúca práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb – v tomto prípade darovanie štátneho majetku – môže mať prednosť pred zákonom len za kumulatívneho splnenia troch ústavou stanovených podmienok:

Po prvé Slovenská republika musí byť účastníkom zmluvy.

Po druhé, zmluva musí byť ratifikovaná.

Po tretie, zmluva musí byť vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, teda v Zbierke zákonov.

Ani jedna ústavná podmienka splnená nebola, preto nevstúpila zmluva do platnosti a to zase znamená, že Heger, Naď, Káčer a zvyšok vlády darovali Ukrajine zbrane protiústavne a nezákonne.

V prvom rade je potrebné povedať, že zmluva nebola ratifikovaná prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Slovenská republika sa z tohto dôvodu nemohla stať účastníkom neratifikovanej zmluvy. Navyše plný text zmluvy nebol vyhlásený v Zbierke zákonov. Vláda v zbierke pod číslom 83/2023 Z. z. uverejnila len oznámenie o uzavretí zmluvy a lakonicky odkázala zvedavých občanov na možnosť nahliadnutia do textu dohody buď na ministerstve zahraničných vecí, alebo na ministerstve obrany. Zákon o tvorbe právnych predpisov (zákon č. 400/2015 Z. z.) jednoznačne stanovuje, že texty medzinárodných zmlúv musia byť vyhlásené v Zbierke zákonov v plnom znení rovnako ako plné znenia iných právnych noriem.

Predchádzajúci výklad oprávňuje prijať záver, že darovacia zmluva nebola ratifikovaná a vyhlásená zákonom predpísaným spôsobom, preto bola neplatná, teda ani nemohla mať prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Navyše išlo o zmluvu vojenskej povahy, preto podliehala schváleniu parlamentom, ale to sme už prebrali vyššie.

Káčer s Naďom zmanipulovali Hegerovu vládu preto, aby vytvorili zdanie prednosti medzinárodného práva pred právom slovenským. Bol to zjavne neústavný akt, cieľom ktorého bolo vyhnúť sa postupu podľa zákona o správe majetku štátu. Ak by vláda neporušila ústavu, nesmela by podľa zákona o správe majetku štátu stíhačky, zariadenia Kub a rakety darovať. Mohla by vojenský materiál maximálne predať. Avšak aj to len za podmienky, ak by nebola v režime dočasného poverenia, keď podľa ústavy nesmela prijímať žiadne rozhodnutia v zásadných otázkach domácej a zahraničnej politiky.

Darovaná technika mala hodnotu 500 miliónov eur. Ak by Ukrajina zaplatila aspoň polovicu, mohli by sme diskutovať o tom, či išlo o primeranú cenu. Keďže stíhačky, Kuby a rakety boli protiústavne a nezákonne darované, Slovenskej republike vznikla škoda pol miliardy eur.

Podozriví Naď a Káčer

Hlavnými podozrivými príbehu odovzdania stíhačiek Mig-29, systémov Kub a množstva protilietadlových rakiet ukrajinskej vláde sú Naď, bývalý minister obrany, a Káčer, bývalý minister zahraničných vecí. Spoločným konaním vytvorili podmienky a alibi ostatným členom vlády, aby pred verejnosťou aj orgánmi činnými v trestnom konaní mohli zakrývať neústavné a nezákonné zaobchádzanie s majetkom štátu v správe ministerstva obrany.

Je ťažké prijať, že ostatní členovia vlády skutočne verili rozprávkam Naďa s Káčerom. Ak by sme to akceptovali, museli by sme zároveň považovať za nepochybné, že ministerské mozgové hemisféry skolabovali, a to navyše všetky naraz. Museli by sme prijať nevyhnutný záver o prinajmenšom ľahkej mentálnej retardácii predsedu vlády a všetkých jeho ministrov. Nepochybne by sa medzi nimi našli viacerí kandidáti na vážne pochybnosti o úrovni intelektu, ale mentálna zaostalosť všetkých vrcholných predstaviteľov výkonnej moci nie je pravdepodobná. Preto je potrebné pracovať s inou verziou. Alibi poskytnuté dvojicou Naď a Káčer prijal zvyšok vlády ako príhodnú zámienku neklásť si logické otázky.

Neochota myslieť a ochota uspokojiť sa s prijatím primitívneho alibi viedli k ďalším závažným dôsledkom. Napriek tomu, že stíhačky a systémy vzdušnej obrany sú extrémne drahé, ich hodnota nie je z hľadiska komplexného posúdenia skutkov vlády premiéra Hegera najpodstatnejším aspektom prípadu. Isteže, z hľadiska ustálenia trestnoprávneho zavinenia je vyčíslenie škody dôležité. Darovanie stíhačiek Mig-29, systémov Kub a rakiet však má nielen kriminálny rozmer. Rovnako vážna, ak nie ešte závažnejšia je arogancia a bohorovnosť zúčastnených aktérov a ich ochota v záujme dosiahnutia pochybného politického cieľa lámať chrbtovú kosť ústavy.

Celkom na záver je potrebné predsa len stratiť niekoľko slov o kriminálnom rozmere konania politických vlastizradcov Naďa, Káčera a spolupáchateľov. Musíme tomu venovať pozornosť už len preto, lebo Žilinkova prokuratúra osvojením si intelekt urážajúcej tézy o dobrom hospodárovi zarezala možnosť pokračovania trestného stíhania. Preto aspoň v krátkosti zhrňme, aké podozrenia proti Naďovi, Káčerovi a spol. prichádzali do úvahy:

• Zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 4 Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody od troch do osem rokov.
• Zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 4 Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody od desať do dvadsať rokov.
• Zločin sabotáže podľa § 317 ods. 3 Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody od pätnásť do dvadsaťpäť rokov.
• Vzhľadom na to, že Naď dohadoval odovzdanie vojenskej techniky s Ukrajincami, čiže v spojení s cudzou mocou, je potrebné prinajmenšom z hľadiska dokumentárnej presnosti spomenúť aj zločin vlastizrady podľa § 311 Trestného zákona so sadzbou trestu odňatia slobody od pätnásť do dvadsaťpäť rokov až doživotie.

Najmä dôvodne podozriví Naď a Káčer, ale aj zvyšok Hegerovho kabinetu môžu vďačiť Žilinkovej spolitizovanej prokuratúre za dobrodenie beztrestnosti. Ak sa zdá predchádzajúca veta príliš príkra, zvážme nasledujúci myšlienkový experiment: Predstavme si, že dočasne poverená vláda Roberta Fica by úplne rovnakým postupom, aký zvolil Hegerov kabinet, darovala vojenskú techniku Ruskej federácii. Postupovali by v takom prípade orgány činné v trestnom konania a najmä Žilinkova prokuratúra rovnako? Asi ťažko. Členovia vlády by boli obvinení, vzatí do väzby a s najväčšou pravdepodobnosťou by už stáli pred súdom.

Takto vyzerajú dva rozdielne vesmíry trestnej politiky štátu v podaní generálneho zlyhania menom Maroš Žilinka.

Peter Tóth