Výsledky sú známe a verdikt z Reykjavíku je tvrdý. Dňa 29. augusta išli Islanďania k urnám a zasadili rozhodujúcu, ponižujúcu facku predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej a jej eurokratickému aparátu. Na otázku, či by ich zvrchovaný ostrovný štát mal obnoviť rokovania o pristúpení k Európskej únii, sa Islanďania pozreli na stav dnešnej EÚ, zvážili svoje možnosti a jednoznačne povedali nie. Tábor „Nie“ získal 52,8 percenta hlasov oproti 47,2 percenta pre tábor „Áno“, čo predstavuje rozdiel necelých 13 000 hlasov pri účasti 82,6 percenta.
Socha Leifra Eiricssona, darovaná Spojenými štátmi v roku 1930, 28. augusta 2026 v Reykjavíku na Islande. Micah Garen/Getty Images
Pre federalistické elity v Bruseli malo byť toto referendum jednoduchým PR víťazstvom, príjemným príbehom o bohatej a stabilnej severoatlantickej demokracii, ktorá sa v čase geopolitických otrasov túži ukryť pod európsky dáždnik. Namiesto toho sa z neho stalo verejné poníženie a obžaloba údajného terminálneho úpadku Európskej únie.
Zamyslime sa nad rozsahom tohto odmietnutia. Island je krajina s menej než 400 000 obyvateľmi. Nachádza sa na strategickej frontovej línii severného Atlantiku. A predsa aj tvárou v tvár rastúcej globálnej nestabilite dospel malý a vystavený štát k záveru, že Brusel neponúka ani skutočnú bezpečnosť, ani reálnu ochranu. Naopak, Islanďania podľa autora správne vyhodnotili, že naviazanie sa na EÚ by ohrozilo ich národnú bezpečnosť, odovzdalo kontrolu nad bohatými rybolovnými oblasťami kontinentálnym byrokratom a vtiahlo ich do hospodárskej stagnácie.
Kto by im to mohol zazlievať? Obrazy prichádzajúce dnes z európskej pevniny vraj nevyžarujú silu, stabilitu ani civilizačné sebavedomie. Ukazujú kontinent v úpadku: horiace lesy, dusivú reguláciu, stagnujúcu priemyselnú výrobu, prudko rastúce ceny energií a každodenné občianske nepokoje podporované masovou migráciou bez hraníc.
Prečo by mala prosperujúca a usporiadaná krajina obetovať svoju nezávislosť a naskočiť na potápajúcu sa loď?
Ak by Island podľahol vábeniu eurokratov, výsledok by bol podľa autora predvídateľný. V priebehu niekoľkých rokov by jeho čisté teritoriálne vody zaplavili zahraničné rybárske flotily fungujúce podľa neúspešnej Spoločnej rybárskej politiky EÚ. Jeho pokojné mestá by boli vtiahnuté do mechanizmu solidarity Paktu EÚ o migrácii a azyle, ktorý členské štáty zaväzuje buď prijímať presunutých žiadateľov o azyl, alebo platiť za to, aby ich prijali iní.
Rybársky priemysel viedol kampaň za „Nie“ a pobrežné regióny vyniesli konečný verdikt. Reykjavik bol jedinou časťou krajiny, ktorá hlasovala väčšinovo za „Áno“, pričom prvé výsledky z hlavného mesta ukazovali podporu približne 58 percent, kým neprišli hlasy z vidieckych a pobrežných obvodov. Komisárka pre rozšírenie Marta Kosová počas kampane sľubovala kreatívne riešenia pre islandské „špecifické podmienky v oblasti rybolovu a poľnohospodárstva“ a členstvo do roku 2028. Islanďania tomu však neuverili.
Stručne povedané, vstup do EÚ dnes podľa autora nezaručuje prosperitu. Naopak, prináša dysfunkciu, oslabovanie právneho štátu a spoločenský úpadok.
Islanďania vraj videli nápis na stene. Pozreli sa cez oceán na blok, ktorý káže svetu o hodnotách, ale zároveň nie je schopný brániť vlastné hranice ani ochrániť vlastných občanov. Vybrali si samosprávu namiesto centralizácie, národnú suverenitu namiesto byrokratickej paralýzy a zdravý rozum namiesto ideologického útlaku.
Toto referendum je podľa autora oveľa viac než len menšie diplomatické zlyhanie Ursuly von der Leyenovej a jej Komisie. Je to geopolitické odmietnutie. Signalizuje svetu, že moc, vplyv a príťažlivosť EÚ sa vytrácajú v reálnom čase. Bohaté a slobodné štáty už nevnímajú členstvo v EÚ ako cenu alebo ochranný štít, ale ako nebezpečnú záťaž, ktorá ničí národnú prosperitu, demografiu a nezávislosť.
Premiérka Kristrún Frostadóttirová vyhlásila, že táto otázka sa počas jej funkčného obdobia, ktoré trvá do roku 2028, už nevráti. Osud žiadosti o členstvo podanej v roku 2009 teraz spočíva v rukách islandského parlamentu Althingu. Sama premiérka výsledok interpretovala tak, že Islanďania sú spokojní s dohodou o Európskom hospodárskom priestore, ktorú už majú.
Brusel môže vydávať koľko chce lesklých tlačových správ o „solidarite a rozšírení“. Predseda Európskej rady António Costa povedal Frostadóttirovej, že EÚ plne rešpektuje demokratické rozhodnutie Islanďanov, a Marta Kosová ešte o niekoľko dní neskôr tvrdila, že proces rozširovania opäť napreduje.
Chladná realita z Arktídy však podľa autora odhalila pravdu: keď sú zvrchované štáty pozvané vstúpiť do Európskej únie, tie, ktoré chcú prežiť a prosperovať, si vyberajú opačný smer.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.