VÁŽENÍ PROGRESÍVCI, NEBUĎTE OPOZÍCIOU VOČI SLOVENSKU, ALE VOČI VLÁDE!

Ten, ktorý nám to nezabudne (ale zabudol aj na to, že sa pred troma rokmi konalo referendum o predčasných voľbách) vyzval slovenskú vládu, aby v súvislosti s pripravovanými rokovaniami s budúcim maďarským premiérom nezavádzala a nevytvárala dojem, že na stole sú Benešove dekréty, pretože to, o čo ide Budapešti, je len zrušenie novely Trestného zákona, ktorá trestá Maďarov za názor na povojnové usporiadanie. V tejto súvislosti vyzval vládnu koalíciu, aby sporné ustanovenie, ktoré zaťažuje slovensko-maďarské vzťahy, zrušila. V skutočnosti zavádzajú obe strany.

Ivana Korčoka možno prekvapím, ale aj ja som odporcom príslušného paragrafu Trestného zákona. Som totiž dlhodobo a principiálne proti verbálnym trestným činom. Benešove zákony ako súčasť povojnového medzinárodného poriadku sa zrušiť nedajú, to ale neznamená, že by sme mali ľudí trestať za názor na ne, nech je akokoľvek hlúpy. Zvlášť by to nemali robiť tí, ktorí si robia kampaň na nie celkom úprimnom hesle, že „rešpektujú iný názor“.

Podpredseda Progresívneho Slovenska však zavádza, keď tvrdí, že je to Ficova vláda, ktorá hovorí, že Benešove dekréty sú opäť na stole. V prvom rade (a z toho sa progresívci nevykrútia) túto otázku nezodpovedne vrátilo do politickej diskusie práve Progresívne Slovensko. Jeho výhovorky, že ono to tak nemyslelo, sú rovnako trápne ako hodiť bombu do stredu mesta a tváriť sa, že chceli zasiahnuť policajné auto, a nie trhovisko plné ľudí. Dôkazom toho, aké to mali nepremyslené, je aj ich chaotický postup, keď najprv pozvali predsedu Maďarskej aliancie Lászla Gubíka na tribúnu, aby sa čoskoro od spolupráce s ním vydesene dištancovali.

No čo je ešte dôležitejšie, treba sledovať nielen vyhlásenia Roberta Fica, ale aj Pétra Magyara. Ten včera na sociálnej sieti jasne uviedol, že bude diskutovať so slovenským premiérom len vtedy, ak dostane záruku, že Slovensko zruší spomínaný paragraf Trestného zákona alebo „ak sa rozhodne, že krajina našich maďarských krajanov z Felvidéku v budúcnosti nebude konať v súvislosti s Benešovými dekrétmi na základe kolektívnej viny“.

Benešove dekréty teda v každom prípade sú opäť na stole a túto Pandorinu skrinku otvorili progresívci. Teraz však bude veľa záležať na diplomatickom takte premiéra Fica, či túto výbušnú atmosféru zneužije na jatrenie nacionalistických vášní alebo sa bude snažiť slovensko-maďarské vzťahy skôr upokojovať. Niektoré Magyarove vyjadrenia si totiž ani on nebude môcť dať za klobúk.
V prvom rade by sa mal dôrazne ohradiť voči tvrdošijnému používaniu názvu Felvidék (Vysočina) v medzištátnych stykoch. Už som vysvetľoval, že je niečo iné, keď sa toto pomenovanie používa v hovorovej reči na označenie historického geografického územia (aj my používame výraz Slováci na Dolnej zemi, ale nikdy nehovoríme o Maďarsku ako o Dolniakoch). No ak tento názov používate oficiálne ako pomenovanie pre štát, je to vyjadrenie hrubej neúcty voči Slovenskej republike.

Péter Magyar by si mal uvedomiť, že už nie je krikľúňom z ulice, ale predstaviteľom Maďarska a slovenský premiér by mu mal dať jasne najavo, že sa nebude baviť s niekým, kto opakovane arogantne odmieta oficiálny názov nášho štátu. Nebudeme trpieť absenciu rešpektu voči Slovenskej republike. Ďalšia výhrada spočíva v spôsobe, akým sa designovaný maďarský premiér správa k svojmu slovenskému kolegovi. Dal mu povýšenecky najavo, že najprv absolvuje návštevy v krajinách, ktoré ani nie sú susedmi Maďarska, a potom očakáva Roberta Fica v Budapešti (sic!). Táto bezočivosť si žiada ráznu odpoveď. Na mieste premiéra Fica by som pánovi Magyarovi odkázal, že ak chce riešiť záležitosti slovenských Maďarov, má prísť do Bratislavy, lebo tí majú svoju politickú reprezentáciu na Slovensku, nie v Maďarsku. Predseda vlády Slovenskej republiky nebude chodiť do Budapešti ako miestodržiteľ z čias monarchie, aby rokoval o záležitostiach týkajúcich sa našich vnútorných záležitostí.

V tejto veci by som očakával, že vláda SR bude mať podporu celej slovenskej politickej reprezentácie – presne tak ako má Péter Magyar v tejto záležitosti podporu celej maďarskej politickej scény. Pri Progresívnom Slovensku (ale aj pri mimoparlamentných „Demokratoch“) sme však zvyknutí na presný opak: nesprávajú sa ako štandardná opozícia, ale ako piata kolóna, ktorá sa postaví vždy na stranu zahraničia proti záujmom vlastného štátu. Nebolo to inak ani v spore o obnovu dodávok ropy z ropovodu Družba, kde sa v plnej miere potvrdilo stanovisko Ficovho kabinetu. Sami ukrajinskí predstavitelia krátko po volebnom víťazstve Pétra Magyara priznali, že nešlo o poškodený ropovod, ale o nátlak na Maďarsko, aby prestalo blokovať vstup Ukrajiny do EÚ. A keďže Orbán na takéto vydieranie nepristúpil, ale Magyar je tejto otázke otvorený, ropovod sa „zázračne“ opravil.

Podstatné je, že progresívci aj v tomto prípade nekriticky preberali Zelenského propagandu, a nie argumenty v štátnom záujme Slovenskej republiky. Podobne iracionálne a bez dôkazov uverili Péterovi Magyarovi, že Viktor Orbán sem po dohode s Robertom Ficom navážal migrantov. Akoby nevedeli, že Magyar je známy svojimi demagogickými vyjadreniami a v kampani nemal problém fabulovať. Rovnako sa progresívci správajú pri nespravodlivej kritike na adresu Slovenska, ktorá zaznieva z Bruselu. Postaviť sa vždy na stranu „nepriateľa“ proti Slovensku, to už nie je len nedostatok vlastenectva, to je politika blízka vlastizrade. Tí, ktorí si myslia, že si pomôžu špinením do vlastného hniezda, vôbec nechápu, že nie sú súčasťou riešenia, ale problému, že ich sťažovanie sa na svoju vlasť v zahraničí a neschopnosť riešiť problémy dôstojným spôsobom doma, poškodzujú nás všetkých.

Som za to, aby sa našiel spôsob, ako odstrániť z nášho právneho poriadku trestanie za názor na udalosti, ktoré naši drahí maďarskí spoluobčania stále považujú za veľkú traumu – a kriminalizáciou ich otázok im ju nepomáhame zahojiť, ale jatriť. Ale apelujem na našu opozíciu, aby pozbierala zvyšky svojej lojality k Slovenskej republike a nestala sa lokajom zahraničných záujmov. V záležitostiach štátnych záujmov by sme nemali kopať za koalíciu či opozíciu, v týchto veciach musíme kopať spoločne za Slovensko.

Eduard Chmelár