RUKY PREČ OD IRÁNU!!!

Som pobúrený, šokovaný a znechutený včerajším rozhodnutím Európskej únie uvaliť na Irán nové sankcie. Veľvyslanci členských štátov pod vedením šéfky európskej diplomacie Kaji Kallasovej to urobili v čase, keď sa iránsky ľud statočne bráni bezprecedentnej vojenskej agresii a obrovskej presile zo strany USA a Izraela. Ako občan EÚ musím skonštatovať, že Európska únia dlhodobo nekoná v mojom mene, nestotožňujem sa s jej politikou, prioritami, vyhláseniami a rozhodnutiami, ale to, čo urobila včera, považujem za morálne zvrátený zločin. Hanbím sa za to a dištancujem sa od toho.

„EÚ naďalej vyvodzuje zodpovednosť voči Iránu,“ vyhlásila Kallasová a označila to za „ochranu našich záujmov“ bez toho, že by čo i len náznakom odsúdila pošliapavanie medzinárodného práva alebo aspoň vojnové zločiny USA a Izraela. Chcem pripomenúť ešte jednu vec, ktorá sa v poslednom období vôbec nereflektuje, resp. prestala sa brať do úvahy. Podľa Charty OSN je jediným orgánom oprávneným uvaľovať sankcie Bezpečnostná rada OSN. Jednostranné donucovacie opatrenia sú zásahom do suverenity štátov a princípu nezasahovania. Sankcie uvaľované Európskou úniou či už voči Rusku, Iránu alebo akýmkoľvek iným štátom, sú teda jednoznačným porušovaním medzinárodného práva.

Legálne sankcie proti Iránu boli naposledy schválené Bezpečnostnou radou OSN v marci 2007, keď po zdĺhavom vyjednávaní Čína a Rusko súhlasili s balíkom obmedzených sankcií (zákaz vývozu zbraní, obmedzenie cestovania pre osoby spojené s jadrovým programom, zmrazenie majetky niektorých jednotlivcov a organizácií) za odmietavý postoj Teheránu k ukončeniu obohacovania uránu. Ale odvtedy BR OSN nič také nepovolila.

Niektorí kovboji si myslia, že na zásah proti suverénnemu členskému štátu stačí, že sa na akcii kvôli právu veta nevie zhodnúť Bezpečnostná rada OSN. Ale to predsa nie je pravda. Ani samotné porušovanie rezolúcií BR OSN automaticky nestačí na potrestanie príslušnej krajiny, musí na to byť vydané explicitné rozhodnutie Bezpečnostnej rady. Právo veta bolo zakompované do Charty OSN práve preto, aby veľmoci konali zhodne so všeobecným záujmom ľudstva, aby nedochádzalo k jednostranným silovým riešeniam, ktoré narušia stabilitu medzinárodného prostredia. Inými slovami, to, že kompetentný orgán nerozhodol, nemôže byť dôvodom a ospravedlnením svojvoľného konania jednotlivých aktérov. V tejto súvislosti musím skonštatovať, že často sa hovorí o potrebe zvyšovania právneho vedomia občanov – ale to ešte viac platí o ich medzinárodnoprávnom povedomí, lebo na ospravedlňovanie zločinov tu počúvame neuveriteľné konštrukcie.

Profesor John Mearsheimer v knihe „Izraelská loby a americká zahraničná politika“ podrobne opisuje, ako sa Izrael už celé desaťročia usiluje prinútiť Spojené štáty k útoku na Irán. Clinton a Obama to odmietali, Bush o tom začal uvažovať a podarilo sa im presvedčiť až Trumpa. George Bush mal od začiatku v pláne, že najprv sa vysporiada s Irakom, a potom zaútočí na Irán. Lenže tento plán stroskotal. Bushova administratíva používala rovnaký slovník ako Trumpova: Irán je hrozbou pre celý svet, je centrom medzinárodného terorizmu, musíme zmeniť tamojší režim silou, blablabla.
Európska únia vtedy Washingtonu odporovala a išla opačným smerom: pokúšala sa nájsť diplomatické riešenie krízy. Začiatkom augusta 2003 vyvolala rokovania s Teheránom a 21. októbra Irán súhlasil, že pozastaví svoj program obohacovania uránu a umožní MAAE vykonávať inšpekcie. Tlak Spojených štátov na európskych vyjednávačov, aby boli takí tvrdí, ako len to pôjde, však nakoniec spôsobil, že rokovania nikam neviedli. Je naozaj smutné a tragické, že dnes sa EÚ neusiluje ani len o to, že namiesto vytvorenia mierovej alternatívy k militantnej politike USA, sa európska diplomacia pod vedením Kaji Kallasovej zredukovala na servis Spojených štátov vo vleku ich agresívnych plánov.

Jastrabi zahraničnej politiky neustále zavádzajú verejnosť, že s Iránom sa rokovať nedá a jediný spôsob, ako ho prinútiť zmeniť jeho prístup, je vojna. Je to účelová zákerná lož. Západ premrhal všetky príležitosti, keď Teherán naznačoval ochotu spolupracovať, či už to bolo na začiatku vlády prezidenta Akbara Rafsandžáního v rokoch 1989 – 1997 (ktorý sľuboval zlepšenie vzťahov s Washingtonom), no predovšetkým počas mandátu prezidenta Muhammada Chátamího v rokoch 1997 – 2005. Už som upozorňoval, že Irán na jeseň 2001 pomohol Spojeným štátom zvrhnúť Taliban v Afganistane, uľahčil spoluprácu USA a Severnej aliancie a po vojne pomohol Washingtonu inštalovať priateľskú vládu v Kábule.

Prezident Chátamí vo svojich prejavoch opakovane deklaroval, že chce zlepšiť vzťahy s USA. Bol ochotný rokovať o iránskom jadrovom programe. Ponúkol dokonca, že Irán ukončí akúkoľvek materiálnu podporu Hamásu a zabezpečí, aby sa Hizballáh stal iba „politickou organizáciou v Libanone“. A navyše naznačil ochotu prijať v prípade izraelsko-palestínskeho sporu dvojštátne riešenie. Chcel za to jediné: zrušenie sankcií a ukončenie hrozby použitia vojenskej sily voči jeho krajine. Odpoveďou Georga Busha bolo zaradenie Iránu do „Osi zla“, lebo Washington a Tel Aviv sa v skutočnosti dohodnúť s Teheránom nikdy nechceli.

Napriek tomu, čo dnes hovorí Trump a čo ziapu nohsledi americkej propagandy (ako napríklad u nás Mesežnikov), že s Iránom sa dohodnúť nedá, doterajšia skúsenosť potvrdzuje pravý opak. Najväčší pokrok sa dosiahol vždy diplomaciou. Jadrová dohoda, ktorú s Iránom vyrokovalo medzinárodné spoločenstvo, fungovala výborne a Teherán spolupracoval. Bol to Washington, ktorý nezmyselne od tejto dohody odstúpil (na nátlak Izraela). A je to Západ, s ktorým sa v skutočnosti nedá dohodnúť na rozumných riešeniach.

Za rovnaký škandál ako rozhodnutie EÚ uvaliť na brániaci sa Irán sankcie, považujem včerajšiu rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá odsúdila „bezprecedentné útoky Iránu na štáty v Perzskom zálive“ bez toho, aby čo i len slovkom spomenula útoky USA a Izraelu alebo aspoň ich vojnové zločiny. Dokonca ich vojenskú agresiu a jednoznačné porušenie medzinárodného práva doteraz neodsúdila! Považujem to za hrubé zneužitie princípov Spojených národov. Kam sme sa to dostali, že OSN chráni agresora a odsudzuje napadnutú krajinu? Irán predsa (na rozdiel od Spojených štátov a Izraela) neútočí na civilné objekty, ale na americké vojenské základne v krajinách Perzského zálivu, odkiaľ sú na neho podnikané útoky. Tým Bezpečnostná rada odopiera Iránu právo na sebaobranu, ktorú mu zaručuje článok 51 Charty OSN a šliape tak po svojom základnom dokumente.

Nepamätám si absurdnejšiu situáciu. Je to prakticky to isté, ako keby BR OSN a Európska únia odsúdili ukrajinské útoky na Rusko a „zabudli“ odsúdiť samotnú ruskú agresiu.Táto škandalózna rezolúcia prešla iba vďaka tomu, že Rusko a Čína sa zdržali, teda nevetovali predložený návrh. Ešte predtým Rusko predložilo vlastný návrh rezolúcie, ktorý žiadal okamžité zastavenie všetkých vojenských aktivít v oblasti, vrátane tých zo strany USA a Izraela, ale BR OSN tento návrh zamietla.

Priatelia, tu vôbec nejde o režim v Iráne. Démonizácia štátu pred jeho napadnutím je súčasťou každej vojnovej propagandy minimálne od čias Carla von Clausewitza. Nedajte sa zmiasť. Podstatou problému je, že Irán nikoho neohrozoval a bez zjavného dôvodu bol barbarsky prepadnutý. Všetci mierumilovní ľudia by dnes mali upozorňovať kompetentných, že tie hanebné vyhlásenia, sankcie a odsúdenia napadnutej krajiny namiesto agresora, nerobia naše vlády v našom mene. Nehovoria za nás. Nikto im na to nedal mandát. O to viac by sme dnes mali kričať tak, aby nás bolo počuť od Bruselu až po New York, od Washingtonu až po Tel Aviv: Ruky preč od Iránu!!!

Eduard Chmelár