Slovensko na geopolitickej križovatke

Slovenská plynová vojna s Bruselom sa zdanlivo skončila takzvanými garanciami Európskej komisie. Všetci zainteresovaní vedia, že nejde o právne záväzné sľuby. Ešte horšie je, že aj keby sa začali niektoré zo záväzkov plniť, dlhodobo sú finančne aj logisticky neudržateľné. Slovensko sa nachádza nielen symbolicky, ale aj fyzicky na geopolitickej križovatke. Žiaľ, nemá veľa priestoru na slobodné manévrovanie. Nasledujúce riadky sú pokusom o hlbšie vysvetlenie nášho geopolitického osudu.

V siločiarach geopolitiky

Ak chceme pochopiť základnú a v zásade nemennú geopolitickú situáciu Slovenska, musíme si zopakovať niekoľko základných materiálnych faktov. Na prvé počutie budú znieť banálne, ale práve z úplne prostých skutočností sa skladajú komplexné geopolitické vzťahy.

Po prvé, Slovensko je suchozemský štát bez priameho prístupu k oceánu. Dunaj, tečúci aj cez Slovensko, je síce splavná rieka s vyústením do Čierneho mora, ale to je pre nás malá výhoda.

Po druhé, Slovensko je malý štát (nie drobný, ako napríklad Luxembursko) s neveľkou populáciou, zovretý medzi dvomi európskymi gigantmi – Ruskom na východe, Nemeckom na západe.

Po tretie, Slovensko je maličkou ekonomikou s odhadovaným hrubým domácim produktom v roku 2025 na úrovni 139,20 miliardy eur; v prepočte na hlavu 25 420 eur. Okrem toho, že Slovensko nemá veľkú ekonomiku, nie je ani technologickým ťahúňom.

Po štvrté, Slovensko disponuje prakticky zanedbateľnou vojenskou silou, aj keď vďaka geografii je relatívne dobre chránené pohoriami na severe a východe krajiny.

Po piate, Slovensko má síce pre svoje potreby dostatok ornej pôdy a pitnej vody, ale nedisponuje žiadnym zreteľa hodným nerastným bohatstvom, ako sú napríklad ropa, zemný plyn alebo vzácne zeminy.

Štáty s dostatkom splavných riek a vhodným vyústením, teda priamym prístupom k oceánom majú obrovskú výhodu z hľadiska zapojenia sa do svetového obchodu. Veľké námorné prístavy sú samé o sebe zdrojom obrovských príjmov. Ak je štát so splavnými riekami a prístupom k oceánu zároveň priemyselnou a technologickou mocnosťou alebo veľkým producentom poľnohospodárskych výrobkov či oboje naraz, rastie jeho ekonomická a potenciálne aj vojenská sila.

Medzi Ruskom a Nemeckom

Na východ od Slovenska sa rozprestierajú Ukrajina a Rusko, ktoré sú už viac ako tri roky zapletené v krvavom vojenskom konflikte. Ukrajinou prechádza všetka podstatná energetická infraštruktúra, spájajúca Slovensko s Ruskom. V čase mieru profitovali Ukrajina aj Slovensko z tranzitu najmä zemného plynu. Vojna všetko zmenila. Rusko síce nie je ekonomickou a technologickou mocnosťou. Podľa odhadov v roku 2025 dosiahne jeho hrubý domáci produkt 2,08 bilióna dolárov. Na porovnanie uveďme, že Francúzsko, ani nie s polovicou populácie Ruska, bude mať v tomto roku hrubý domáci produkt na úrovni 3,11 bilióna dolárov. Rusko je však nespochybniteľne vojenskou a energetickou mocnosťou, a preto je (alebo by aspoň malo byť) z hľadiska strategického uvažovania podstatným faktorom európskej mocenskej a ekonomickej rovnice.

Ak sa pozrieme na západ, vidíme, že z opačnej strany je Slovensko v zovretí ekonomického obra – Nemecka, tretej najväčšej ekonomiky sveta s odhadovaným hrubým domácim produktom v roku 2025 na úrovni 4,74bilióna dolárov. Nemecko je zároveň najväčšou ekonomikou Európskej únie, je najväčším investorom na Slovensku (pôsobí u nás okolo 900 nemeckých firiem) a je naším najdôležitejším exportným trhom. Nemecko je štátom s najsilnejším politickým a ekonomických vplyvom v EÚ. Kým v minulosti sa najmä fiškálne záujmy Nemecka a druhej najväčšej ekonomiky únie Francúzska rozchádzali, po vypuknutí vojny na Ukrajine boli tieto rozdiely zatlačené do ústrania a Belín s Parížom kladú čoraz väčší dôraz na spoločnú vojenskú pripravenosť čeliť Rusku. Nemecko nad rámce členstva v NATO dokonca posilňuje aj dvojstrannú obrannú spoluprácu s Britániou. Berlín aj Paríž takisto zintenzívňujú dvojstrannú obrannú spoluprácu. Z krátkodobého hľadiska to nemusí nič znamenať, avšak z dlhodobej perspektívy môže (aj keď nevyhnutne nemusí) britsko-francúzsko-nemecká obranná aliancia reprezentovať zárodok vojenskej moci, schopnej pozemnými, námornými, vzdušnými a čiastočne aj vesmírnymi kapacitami dominovať jadru Eurázie.

K uvedeným trendom je potrebné pripočítať okolnosť, že Nemecko sa rozhodlo strmhlav podporovať plány Európskej komisie na odstrihnutie sa od ruského plynu, aj keď to poškodí jeho priemysel nielen doma, ale i nemecké firmy, pôsobiace v strednej Európe. V Berlíne sa dokonca čoraz viac udomácňuje myšlienka postaviť mimo zákona akékoľvek pokusy o obnovenie plynovodnej sústavy Nord Stream. Síce nie je jasné, ako chce Nemecko na jednej strane poháňať, uchovať v chode a udržať konkurencieschopnosť masívneho priemyslu drahým LNG napríklad z Ameriky alebo importom z Nórska a na strane druhej financovať rozsiahle obranné a zbrojné plány, zamerané na konfrontáciu s Ruskom. Nech už je logika Berlína akokoľvek nejasná, je isté, že Nemecko nemá prinajmenšom z krátkodobej perspektívy záujem o ekonomickú a energetickú spoluprácu s Ruskom po ukončení konfliktu na Ukrajine. Naopak, Nemci pod vedením kancelára Friedricha Merza budú takmer hnacím motorom v pozadí úsilia Európskej komisie o úplné energetické odpojenie sa od Ruska.

Malý manévrovací priestor

Ak sa teda pozrieme na geopolitickú situácia Slovenska na základe vyššie naznačených trendov, musíme nevyhnutne prísť k záveru, že jednak naše postavenie nie je ideálne, a jednak nemáme veľa priestoru na slobodné rozhodovanie. Či sa nám to páči, alebo nie, okolo 90 percent slovenského exportu putuje na spoločný trh EÚ. Či sa nám to páči, alebo nie, absolútna väčšina zahraničných investícií na Slovensku prichádza z členských štátov EÚ. Či sa nám to páči, alebo nie, z hľadiska investícií aj exportu je pre Slovensko prioritným štátom Nemecko. Či sa nám to páči, alebo nie, Slovensko ako suchozemský štát nemá alternatívu relatívne lacného ruského plynu; všetky náhradné riešenia sú síce technicky schodné, ale finančne ruinujúce. A či sa nám to páči, alebo nie, Slovensko sa v dôsledku svojej geografickej polohy, veľkosti územia, populácie a ekonomiky nedokáže oslobodiť od popísaných vplyvov.

Samozrejme, všetko nemusí byť také pochmúrne, ako sa to javí dnes, v čase pokračujúceho konfliktu na Ukrajine. Po jeho ukončení sa môžu, ale aj nemusia zmeniť priority Nemecka a ďalších veľkých hráčov EÚ. Za súčasnej situácie sme bezbranní proti rozmarom vlád, na rozhodnutia ktorých nemáme žiaden vplyv, respektíve máme pramalý vplyv. Aj keby sa zázrakom zmenil kurz Berlína a Bruselu, ešte stále by sme narážali na neochotu Kyjeva nanovo otvoriť tranzitný plynovod.

A tým sa dostávame k otázke, ako sa to všetko vlastne začalo. Odpoveď je veľmi komplikovaná, avšak jej skrátená verzia znie približne tak, že najneskôr v roku 2008, keď NATO dalo verejný prísľub Ukrajine a Gruzínsku o členstve v aliancii. Na počiatku bolo strategické zlyhanie západu, dnes žneme jeho veľmi nákladné dôsledky.

Peter Tóth