NOLANOVA ODYSEA JE VNÚTORNÝM ZÁPASOM ČLOVEKA HĽADAJÚCEHO MIER VO SVETE BEZ PRAVIDIEL

(Nasledujúci text môžete chápať aj ako čítanie k vode – aspoň malý darček duchovného osvieženia pred nadchádzajúcimi tropickými dňami. Dávajte na seba pozor a pravidelne kontrolujte svojich najbližších – rodičov a starých rodičov – ktorí sú v týchto extrémnych horúčavách najohrozenejší.)

Najočakávanejší film tohto roka, dobrodružná dráma Christophera Nolana Odysea, vyvoláva hneď od začiatku neobyčajné množstvo vášní, sporov a polemík – či už skutočných alebo marketingových – a ja vám hneď na úvod poviem, že tá najmenej podstatná je hádka o tom, či mala byť Helena Trójska blondína alebo černoška. Asi je na začiatok nevyhnutné zdôrazniť, že Odysea nie je historický film, je to báj – alebo dnešným slovníkom – fantasy, takže autori si vôbec nemusia robiť starosti s dobovými reáliami. Bolo by však dobré, keby diskusiu neovládli extrémisti na oboch stranách.

Aj keď je sporné, čo to znamená v tomto prípade držať sa Homérovej predlohy, domnievam sa, že ktokoľvek, kto sa s ňou popasuje, by mohol zachovať aspoň základný motív, pre ktorý najstarší známy grécky básnik spieva „o žene, pre ktorú vyplávalo tisíc lodí“. Teda o žene, ktorá musela byť neobyčajne krásna. Pripúšťam, že estetické nároky sú individuálne, ale sami si odpovedzte na otázku, či práve takáto žena vo vás vyvoláva túžbu vyplávať na more, vrhnúť sa do neznámeho dobrodružstva a riskovať pre ňu život… Čiže neprekáža mi farba pleti, ale vierohodnosť predstaviteľky tejto úlohy. Nemusím hneď obviňovať z rasizmu každého, kto vznáša nárok na to, aby hrdinovia gréckych bájí vyzerali tak ako si ich pamätáte z detstva a ako formovali vašu kultúrnu pamäť.

To neznamená, že názory časti divákov na túto problematiku nedeformovali predsudky. Odyseus určite nevyzeral ako Matt Damon a Brad Pitt sa ani trochu neponášal na Achillea. Obyvatelia vtedajšieho Stredomoria boli totiž tmavší. Nemuseli to byť vyslovení černosi ako Lupita Nyong´o (pôvodom z Kene), ktorá stvárnila Helenu Trójsku, ale fyziognómiou sa na ňu ponášala rozhodne viac ako Diane Kruger (chápem, že sa na ňu pozeralo príjemnejšie, ale keď požadujete pridržiavanie sa faktov, tu ich máte).

Najviac rozruchu vyvolal transrodový herec Elliot Page, o ktorom sa už pred premiérou šírili hoaxy, že má hrať Achillea, čo vyvolalo búrku protestov. Nebola to pravda, ale stačilo to, aby sa na neho strhla pozornosť. No. Za mňa takto. Elliot Page je výborný herec, ktorý už pred tranzíciou ako Ellen Page získala nomináciu na Oscara za hlavnú úlohu v komédii Juno. Postavu zmäteného vojaka Sinona v Nolanovom epose zahral podľa mojej mienky veľmi presvedčivo. Otázka znie, či transrodoví ľudia musia hrať iba transsexuálov. Myslíte si, že Jean Marais, Richard Chamberlain alebo Ian McKellen mali hrať vo svojej hereckej kariére iba gayov? Ojoj, aká ochudobnená by bola svetová kinematografia! Takže nie, toto ma nevyviedlo z miery. Čo ma však trochu zarazilo, bolo množstvo ázijských hercov, aj keď väčšinou v komparze. Takéto typy sa totiž v Stredomorí v tom čase určite nevyskytovali. Vnímam to ako daň módnemu až ideologickému trendu, že všetko musí byť národnostne, rasovo a sexuálne pestré – aj keď to tak v skutočnosti nebolo. Ale keď si opäť pripomenieme, že je to len fantasy… je to na autorovej umeleckej predstavivosti a či sa s tým stotožníte, je už len vaša vec.

Všetko ostatné sú už len vaše ideologické projekcie, ktoré nemajú nič spoločné s historickou vernosťou. Nie je náhodné, že pravicoví extrémisti a rasisti sú takí posadnutí starovekom, špeciálne Gréckom a Rímom. Ich predstavy o tomto historickom období totiž odrážajú ich hodnoty. Im sa zdá autentickejší film 300, v ktorom vystupujú sparťanskí bojovníci ako bieli, štíhli a svalnatí, hoci sú to len zidealizovaní muži nezodpovedajúci realite. Ale práve preto považuje krajná pravica za vrchol ľudskej civilizácie spoločnosť, ktorá vylučovala ženy z uplatňovania politických práv, ktorá považovala cudzincov za nebezpečnú hrozbu a ktorá pestovala fetiš „zlatej minulosti“.

Je zbytočné sporiť sa o to, či je Homérovej predlohe najbližšia Končalovského verzia z roku 1997 alebo Pasoliniho Návrat. Ja som vďačný, že vznikla Nolanova verzia, ktorá je v dnešnej dobe potrebná ako soľ a poviem vám, prečo. Často počuť zjednodušený názor, že kým Ílias je vojnový epos, Odysea je zobrazením povojnových mierových čias. Tí, ktorí voči tomu namietajú poukazovaním na množstvo krvavých scén, majú iste svoj kus pravdy (sám celkom nerozumiem logike deja, že Odyseus má výčitky z Trójskej vojny, ale vzápätí vyvraždí všetkých naokolo ako šialenec). Ale zmysel tohto veľdiela sa dá chápať aj inak ako prvoplánovo, no to by ste ho museli najprv nielen vidieť v kine, ale naozaj poctivo ho prečítať (a nemám tým namysli populárnu verziu britského komika Stephena Frya). Ak z nejakého dôvodu nedokážete prečítať celý hrubý zväzok, skúste aspoň záverečný 24. spev, ktorý sa výstižne nazýva Uzavretie mieru.

Celý príbeh sa končí priamym zásahom bohyne Atény: „Zastavte konečne, itackí občania, ukrutnú vojnu, prestaňte vylievať krv a čím skôr všetci sa zmierte!“ A ďalej sa obracia priamo na hlavného hrdinu: „Potomok Diov, zrodený z Laerta, Odyseus umný, zadrž už, skonči už rozbroj a vojnu, záhubnú všetkým!“ Tieto verše sa však v žiadnej filmovej verzii nenachádzajú, čím nám uniká podstata a pointa tohto diela. O čo teda išlo Nolanovi?

Kto skutočne čítal Homéra (a neklamte, je to vyše tisíc strán ťažko stráviteľného textu, pochopím, ak nie), ten musel postrehnúť, že akokoľvek je ten príbeh epický až dojímavý, na žiadnom mieste neukazuje, ako násilie mrzačí ľudské duše, nevyjadruje naše hodnoty, ale hodnoty starogréckej vládnucej elity. Dej sa odohráva v 8. storočí, v čase vrcholiacej doby železnej, kedy ľudstvo ešte nespoznalo „zlaté pravidlo ľudskosti“ založené na téze „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným“. Po prvý raz ho sformuloval až o dve storočia neskôr Konfucius, ale dnes je prítomné v 15 najväčších náboženstvách sveta, a čo je pozoruhodné, v každom kúte našej planéty nevzniklo opisovaním, preberaním či akoukoľvek inou formou inšpirácie, ale nezávisle na iných kultúrach.

Pre náš príbeh je teda podstatné, že Homér opisuje spoločnosť, pre ktorú mier ešte nie je hodnotou, kedy najväčším zadosťučinením ľudského úsilia nie je posmrtný život, ale pozemská sláva a najväčšou cťou je umrieť v boji a stať sa hrdinom. Vojna nie je zlom, ale príležitosťou k sláve. Od Homéra preto nemôžeme chcieť, aby chápal hodnoty mieru a nenásilia, ale jeho pochybnosti o nákladoch vojny, jeho snahy o uzdravenie ľudskosti ako predpokladu návratu domov, sú dojímavé. A práve túto líniu rozvinul Nolan. Rozpráva o krehkosti človeka, ktorého premohla vina za vlastné krvilačné správanie, zobrazuje vnútorný konflikt vojnového veterána, ktorý zápasí s vlastnou traumou a ktorý prijíma svoju stratenú pamäť s krvou na rukách.

Už v Pasoliniho verzii kričí Penelope na Odysea – „Koľko mužov si zabil? Koľko žien si znásilnil?“ – aby hlavný predstaviteľ Ralph Fienes mohol o tomto diele povedať, že ide o protivojnový film. Ale Nolan ide ešte ďalej. Vstupuje do svedomia súčasnej mocenskej elity svojím nekompromisným záverom, že niekto (Odyseus) musí odísť, aby niekto (jeho syn Telemachos) mohol nastoliť mier. Pripomína nám, koľko násilia spáchala táto civilizácia, mučí nás výčitkami, čo všetko sme spôsobili a ako sa v chaose súčasnosti cítime stratení. Ale aj my sa môžeme dostať domov: ak si uvedomíme svoju spoluúčasť na všetkých tých hrôzach, ktoré navonok odsudzujeme. Musíme vidieť krv na svojich rukách, očistiť ju a potom dúfať, že keď požiadame o odpustenie, dostaneme ho. Preto v čase narastajúcej destabilizácie, nepriateľstva, chudoby a deštrukcie životného prostredia potrebujeme práve túto verziu Odysey. Len si nie som istý, či ju všetci bez toho literárneho základu pochopia.

Pretože v mnohom zostáva Nolan otvorene nejednoznačný. Je zlé, keď Gréci zabíjajú Trójanov, ale je dobré, keď Odyseus zabíja nápadníkov, ktorí znásilnili Xéniu. S cudzincami na Itake sa má zaobchádzať s láskavosťou ako s možnými bohmi v prestrojení; ale cudzinci v ďalekých krajinách sú zvyčajne obludní, treba ich oslepiť, okradnúť a zmasakrovať. Klamstvo je zlé, keď Odyseus oklame Sinona, ale dobré, keď Telemachos a Odyseus oklamú nápadníkov. Je zlé bojovať a zabíjať, aby ste nahromadili bohatstvo, ako to robí Agamemnon; ale je dobré bojovať a zabíjať, aby ste si zachovali bohatstvo, ktoré ste už získali (aj keď vojnou). Ktorýkoľvek z týchto morálnych rozporov by mohol byť zaujímavou a generatívnou témou celého filmu, ale Nolan necháva zlomky neúplného súboru veľkých myšlienok víriť v epickom chaose bez akejkoľvek vrstvy uveriteľnej ľudskej skúsenosti, ktorej by sme sa mohli držať.

V každom prípade Christopher Nolan zinterpretoval Homérov zámer tak, že mier neponíma ako idylický stav, ale ako ťažko nadobudnutý vnútorný pokoj. Mier nie je len absenciou zbraní, ale vyžaduje si očistu mysle a prekročenie tieňov minulosti. Preto mier pre hlavného hrdinu znamená predovšetkým vyrovnanie sa s hrôzami Trójskej vojny. Odyseus si so sebou nenesie len fyzické následky boja, ale aj hlbokú morálnu vinu za skazu Tróje. Stretnutie s Kalypso je poňaté ako terapeutická dráma, v ktorej zabudnutie nie je mierom, ale stratou identity. A tak skutočný mier predstavuje záchrana rodinných väzieb a návrat na Itaku, na ktorej je stále kráľom (aj keď byť kráľom na takomto malom ostrove, ktorých tam boli tisícky, znamenalo niečo podobné ako dnes byť starostom nejakej osady).

Ako sme už uviedli, v záverečnej knihe Homérovho eposu je skutočný a trvalý mier nastolený až zásahom bohyne Atény, ktorá na príkaz najvyššieho boha Dia ukončuje krvavú špirálu alebo začarovaný kruh pomsty medzi Odyseom a príbuznými zavraždených nápadníkov. Po tom, čo Odyseus po dvadsiatich rokoch útrap úspešne vyhubil 108 nápadníkov pustošiacich jeho palác, rodiny zosnulých vytiahli do boja, aby pomstili smrť svojich synov a bratov. Hoci vypukol krátky boj, v ktorom Odyseov otec Laertes zabil vodcu povstalcov Eupithea, Aténa zostúpila z Olympu a prinútila obe strany zložiť zbrane. Zmluvou a posvätnou prísahou následne vymazala hnev zo sŕdc Itakčanov a vrátila ostrovu stabilitu. Konečný mier teda nie je výsledkom politického vyjednávania či vojnovej prevahy, ale priameho božského mandátu. Takého, ktorý by dnes mohla nastoliť len nejaká neotrasiteľná autorita (a všetci vieme, že ani generálny tajomník OSN, ani pápež to nebudú).

Aténa zosiela na bojovníkov „zúfalé zabudnutie“ na minulé krivdy, čím prerušuje nekonečný cyklus rodovej krvnej pomsty. Mier v epose znamená obnovenie základných pilierov gréckej spoločnosti – inštitúcie manželstva, posvätnej pohostinnosti a stabilnej monarchie pod spravodlivým kráľom.

V rozpore s knihou stavia Nolan do popredia ľudské rozhodnutia namiesto božských zásahov, čím mier získava civilný a miestami až intímny rozmer. Homérov Odyseus sa dostane domov, pretože dokáže dočasne potlačiť svoje vlastné túžby – po mäse a víne, po manželke, po kontrole nad domácnosťou a pôdou, po zabíjaní, po víťazstve nad časom a hrozbou zabudnutia, po slávnom večnom mene. Hoci je epos plný násilia, vojen a bojov o prežitie, celá štruktúra básne nesmeruje k večnej vojne, ale k obnove poriadku a dosiahnutiu trvalého mieru. Nolan nekončí epos slepou oslavou víťazstva. Ukazuje, že dosiahnuť skutočný mier a domov je pre človeka poznačeného vojnou hlboký morálny zápas o očistenie duše. Nolanovský mier nie je božský dar, je to krehká konštrukcia, ktorú držia ľudia pokope často za cenu ušľachtilej lži, silnej vôle a neraz aj vlastného utrpenia.

Adaptácie nemusia a nemali by nasledovať originál s presnosťou prekladu. Niektoré z najlepších radikálne transformujú zdrojový materiál a poskytujú opravu doterajších chybných interpretácií. Najpamätnejšie tvorivé reakcie na Odyseu – ako napríklad Euripidova Helena, Vergíliova Eneida, Miltonov Stratený raj alebo Joyceov Ulysses – prehodnocujú štruktúru, rozprávanie a hodnoty básne. Treba rozumieť aj tomu, že slepý pevec Homér (a ja na rozdiel od viacerých svojich ctených kolegov verím tomu, že existoval) bol skôr geniálnym plagiátorom ako originálnym básnikom, pretože zozbieral a pospájal staré mýty do nového celku. A keďže v tom čase ešte neexistovala grécka abeceda, nezapisoval ich, ale spamäti recitoval. Preto sa poézia spočiatku neprednášala, ale spievala a mala svoje rytmy, aby bola ľahšie zapamätateľná – homérska gréčtina je vždy metrická poézia, nie jazyk, ktorým niekto skutočne hovoril.

Z hľadiska nášho prijatia diela je zarážajúce, že epos Odysea pôsobí na slovenského čitateľa v masovejšom meradle len od roku 1966. Áno, na jeseň to bude iba 60 rokov, čo vyšiel kompletný slovenský preklad tohto veľdiela s neprekonateľnými ilustráciami Vincenta Hložníka (čo nás zasa vracia k tomu kultúrnemu boomu šesťdesiatych rokov, kedy bol preložený aj Goetheho Faust a prvý zväzok Danteho Božskej komédie – všetky kľúčové piliere európskej poézie vyšli v priebehu niekoľkých rokov, čo je ešte väčšia kultúrna udalosť ako vydanie nejakého originálneho diela).

Samozrejme, v nejakých latinských zlomkoch vedeli slovenskí vzdelanci o Homérovi už od 13. storočia, aj naši humanisti zo 16. storočia (prinajmenšom Martin Rakovský) poznali Odyseove príhody, na školách v Bardejove a Levoči sa čítala v poslednej triede Iliada i Odysea. Od konca 18. storočia prednášali o Homérovi na evanjelickom lýceu v Prešporku, Juraj Palkovič, Samuel Rožnay a Karol Kuzmány prekladali úryvky z Iliady do slovakizovanej češtiny. V bernolákovčine sa s nimi zdatne popasoval Ján Hollý, sám prezývaný „slovenský Homér“ a do štúrovskej slovenčiny po prvýkrát preložil časti Iliady Mikuláš Dohnány. Lenže až náš najlepší klasický filológ profesor Miloslav Okál preložil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia kompletné Homérovo dielo.

Možno sa to zdá niekomu nepodstatné, ale tvrdím, že práve táto nedostatočná skúsenosť s najväčším príbehom všetkých čias vyrozprávaným v stovkách verzií negatívne ovplyvnil vývoj nielen slovenskej literatúry. Keď sa Tolstého pýtali, k čomu by prirovnal svoje najslávnejšie dielo Vojna a mier, bez váhania a falošnej skromnosti odpovedal, že je to novodobá Iliada. Nemôžete porozumieť vývoju chápania a podstaty mieru, ak ste nepochopili Odyseu. Nolan nám netlmočil dejovú líniu príbehu, ale jeho filozofiu. V neposlednom rade už rekordné tržby prvých dní ukazujú, že vrátil ľudí do kín. Choďte sa na to pozrieť aj vy. Aj keď bez prečítania originálu budete slepí ako ten Homér. No možno práve to vo vás prebudí vnútorný zrak.

Eduard Chmelár