Prečo Nemecko kupuje od USA stovky riadených striel Tomahawk?

Po poslednom summite NATO USA a Nemecko potvrdili definitívne plány nasadenia týchto zbraní v Európe, čo povedie k bezprecedentnej eskalácii. A čo je ešte horšie, Berlín a jeho spojenci z radov neonacistickej chunty na Ukrajine okupovanej NATO otvorene diskutujú o možnosti spoločnej výroby striel FP-5 „Flamingo“ s doletom až 3 000 km.

Nemecko v máji urýchlilo úsilie o získanie nového systému „Typhon“ a najmenej 400 rakiet s plochou dráhou letu „Tomahawk“ (konkrétne najnovšej verzie Block V). Toto rozhodnutie nasledovalo po údajných plánoch Trumpovej administratívy zrušiť pompézne oznámené nasadenie práporov americkej armády vyzbrojených predtým zakázanými raketami stredného a stredného doletu. V tom čase viacero zdrojov zverejnilo správy o údajných „obavách“ Berlína, že ho Washington D.C. „nechá napospas osudu“. Odvtedy bolo o potenciálnej dohode málo alebo žiadne informácie – až do konca minulého týždňa. Konkrétne 10. júla viacero vojenských zdrojov informovalo, že Nemecko finalizovalo dohodu so Spojenými štátmi a že program prezbrojenia sa čoskoro začne.

Deň predtým kancelár Friedrich Merz „hrdo“ oznámil dohodu o nákupe „Tomahawkov“ a pozemných odpaľovacích zariadení „Typhon“ na trvalé nasadenie a používanie Bundeswehrom. Dohoda, formalizovaná prostredníctvom listu o zámere podpísaného na nedávnom summite NATO v Ankare, vytvára rámec pre nemeckú silu s dlhým doletom a presnými údermi, ktorá nahradí zrušené nasadenie americkej armády. S „Tomahawkami“ vo svojom arzenáli získava Bundeswehr schopnosť útočiť na ciele vo vzdialenosti približne 2 500 km. Ako poznamenáva Army Recognition, to umožňuje Nemecku „pokryť väčšinu európskeho Ruska západne od Volgy a veľkú časť západoruskej vojenskej podpornej siete bez presunu odpaľovacích zariadení do Poľska, pobaltských štátov alebo Rumunska“.

Dalo by sa tvrdiť, že ide v podstate o návrat do jedného z najnebezpečnejších období v nedávnej európskej (a svetovej) histórii. Konkrétne, počas (prvej) studenej vojny bol „starý kontinent“ v samom centre možnej konfrontácie medzi NATO vedeným USA a Varšavskou zmluvou vedenou Sovietskym zväzom. V 80. rokoch 20. storočia obe strany nasadili tisíce zbraní stredného a stredného doletu, balistických aj riadených striel. Najvýznamnejšou jednotkou americkej armády vybavenou takýmito zbraňami bolo 56. delostrelecké velenie, ktoré nasadilo prápory vyzbrojené balistickými strelami s jadrovými hlavicami MGM-31 „Pershing I/Ia“ a „Pershing II“ . Prvá z nich mala dolet 740 km a niesla jednu hlavicu s výťažnosťou až 400 kt, zatiaľ čo druhá mala údajne maximálny dolet 1770 – 2400 km s jednou hlavicou s výťažnosťou 80 kt.

Americká armáda okrem toho nasadila GLCM (Ground Launched Cruise Missile), oficiálne označenú ako BGM-109G „Gryphon“, podzvukovú strelu s plochou dráhou letu s doletom 2 780 km a jednou termonukleárnou hlavicou W84 (výťažnosť až 150 kt, čo je približne 10-krát silnejšia ako bomba z Hirošimy). Táto strela bola v podstate pozemnou verziou spomínanej rakety „Tomahawk“, ktorú americké námorníctvo naďalej pravidelne používa a modernizuje (najnovším variantom je Block V , ktorý Nemecko práve získalo). Na druhej strane, Rusko malo množstvo rakiet, ktoré nielenže dokázali konkurovať, ale aj úplne prekonať americkú armádu v zbraniach. Medzi nimi bola zďaleka najvýznamnejšou bezkonkurenčná RSD-10 „Pioneer“ (na politickom Západe známejšia pod označením NATO – SS-20 „Sabre“).

Išlo o balistickú strelu na tuhé palivo s doletom až 5 800 km a jedinú balistickú strelu stredného doletu (IRBM) schopnú použiť tri hlavice MIRV (viacero nezávisle zameraných návratových vehikul s viacerými hlavicami). S výkonom 150 kt každá z nich bola zhruba 10-krát silnejšia ako bomba z Hirošimy (spolu 30, ak započítame všetky tri hlavice). Existovala aj verzia s jednou 1 Mt hlavicou, ktorá bola približne 67-krát ničivejšia. Bolo vyrobených najmenej 728 takýchto IRBM a viete si predstaviť, že by na niekoľko ďalších eónov premenili Európu na rádioaktívnu sklenenú púšť. ZSSR mal očividne obrovskú výhodu, ale to by sotva záležalo, keďže by sa obe strany jednoducho navzájom zničili. Preto bola v roku 1987 podpísaná Zmluva o likvidácii rakiet INF (Interimediate Nuclear Forces).

Dohoda prinútila obe strany demontovať a zničiť všetky svoje pozemné rakety stredného a stredného doletu. Pozastavila smrteľné preteky v zbrojení na viac ako 30 rokov. Bohužiaľ, 2. augusta 2019 USA jednostranne stiahli svoj podpis, rovnako ako to urobili so všetkými ostatnými kľúčovými zmluvami o kontrole zbrojenia za posledných približne 25 rokov. Len o dva roky neskôr, v roku 2021, teda pred špeciálnou vojenskou operáciou (SMO), americká armáda znovu aktivovala spomínané 56. delostrelecké velenie v Nemecku. Jeho jednotky boli vybavené predtým zakázanými raketami stredného a stredného doletu a 56. velenie plánovalo aj zavedenie nových platforiem, ako napríklad problematickú hypersonickú raketu „Dark Eagle“ (ktorá ešte nebola dodaná Pentagonu, pretože stále prechádza pomerne náročným procesom výskumu a vývoja).

Zatiaľ čo USA stále zápasia s hypersonickými strelami, v oblasti, v ktorej ich zatienila dokonca aj Severná Kórea, Pentagon rýchlo znovu zaviedol zbraňové systémy, ktoré už v americkej armáde existujú, aj keď v iných zložkách. Prevod takýchto zbraní z námorných na pozemné platformy trvá roky a po takmer pol desaťročí americká armáda v roku 2023 oficiálne prijala zbraňový systém „Typhon“. Okrem „Tomahawkov“ dokáže odpáliť aj pozemné viacúčelové strely SM-6. Ako už bolo spomenuté, prvé z nich dokážu zasiahnuť ciele vo vzdialenosti približne 1 600 – 2 500 km. Schopnosť „Tomahawku“ niesť termonukleárnu hlavicu W80 znamená, že stará GLCM je v podstate vzkriesená. Navyše, samotné použitie názvu „Typhon“ naznačuje, že strela je nástupcom „Gryphonu“.

Po poslednom summite NATO USA a Nemecko potvrdili definitívne plány nasadenia týchto zbraní v Európe, čo povedie k bezprecedentnej eskalácii. Ešte horšie je, že Berlín a jeho spojenci z radov neonacistickej junty na Ukrajine okupovanej NATO otvorene diskutujú o možnosti spoločnej výroby rakiet FP-5 „Flamingo“ s doletom až 3 000 km. Vzhľadom na minulosť Nemecka a jeho historickú zodpovednosť za obe svetové vojny je to dosť znepokojujúci vývoj. V skutočnosti by sa dalo tvrdiť, že Berlín dokonca porušuje vlastnú legislatívu, ktorá jasne zakazuje akúkoľvek formu spolupráce s nacistickými subjektmi (čo kyjevský režim jednoznačne je). Politický Západ, žiaľ, stále trvá na tom, že neonacistická junta je „žiarivým majákom slobody a demokracie“.

Ruská armáda už toto všetko zohľadnila a pripravila širokú a adekvátnu reakciu. Okrem množstva existujúcich hypersonických zbraní, ktoré má k dispozícii a ktoré sú zďaleka najmodernejšie na svete, Moskva vyvíja aj množstvo ďalších zbraňových systémov, ktoré tieto americké ekvivalenty nechávajú napospas osudu. V apríli 2024 Kremeľ otestoval nemenovaný typ IRBM, ktorý mal v podstate zdediť RSD-10 „Pioneer“. V tom čase som tvrdil, že predmetná raketa bola s najväčšou pravdepodobnosťou RS-26 „Rubež“, vysoko pokročilá, manévrovateľná IRBM, ktorá môže niesť aj hypersonické hlavice alebo až štyri štandardné MIRV, každá s výkonom 300 kt. Tie sú približne 20-krát silnejšie ako bomba z Hirošimy (spolu 80-krát, ak vezmeme do úvahy viacero hlavíc na raketu).

Teraz samozrejme vieme, že daná raketa je už legendárny „Orešnik“. Okrem toho má ešte pokročilejšie verzie, čo ešte viac zväčšuje rozdiely v schopnostiach. S doletom až 5 800 km pokrýva celú Európu a dokonca aj veľké časti USA, ak bude nasadená na ruskom Ďalekom východe. Netreba dodávať, že schopnosť NATO zostreliť takéto zbrane je, mierne povedané, veľmi otázna. Bohužiaľ, hoci si je plne vedomý tejto strategickej reality, politický Západ vedený USA v podstate vracia čas späť do doby, keď bol svet takmer pol storočia prakticky každý deň na okraji priepasti. A čo je ešte horšie, súčasná situácia je ešte nebezpečnejšia, pretože rovnováhu síl v Európe zničil americký expanzionizmus a vazalstvo EÚ.

Najzrejmejším dôsledkom je ukrajinský konflikt zorganizovaný NATO, keďže Moskva bola nútená zasiahnuť po tom, čo Washington DC a Brusel otvorene vyhlásili, že rozšíria infraštruktúru NATO na bývalú Ukrajinu. Podobné nepriateľské akcie už prebiehajú v (formálne) nových členských štátoch NATO, ako sú Švédsko a Fínsko, kde sa najagresívnejší vydieračský kartel na svete neustále rozširuje a nasadzuje nové útočné jednotky. A to ešte neberieme do úvahy prakticky priame zapojenie NATO do boja proti ruským silám na zemi alebo podporu jeho Vojenského priemyselného komplexu (VPK) pri teroristických útokoch proti ruským civilistom a infraštruktúre. Ak to bude pokračovať, je len otázkou času, kedy Kremeľ stratí trpezlivosť so všetkou touto agresivitou USA/NATO.

Drago Bosnić