VEREJNEJ DISKUSII CHÝBA EMPATIA VOČI DRUHÝM

Vášne okolo Mimi Šramovej neutíchajú a snehové vločky našej žurnalistiky – precitlivenučkí redaktori červených denníčkov – vykrikujú, že ona predsa nie je žiadna novinárka. Bez ohľadu na to, že ona sama sa tak neoznačuje, v mnohých ohľadoch supluje žurnalistickú činnosť – a to najmä pri témach, ktoré novinári hlavného prúdu z rôznych ohľadoch ignorujú. Všetko ostatné sú taľafatky.

Tie zúfalé námietky žoldnierov pera, že oni majú predsa etické zásady, sú na smiech, lebo okolo červených denníčkov s ich štvavými kampaňami, obludným zavádzaním a zaujatým politickým aktivizmom etika ani neprešla. Nechcem čitateľov unavovať obsiahlymi analýzami, ale už pred pätnástimi rokmi som na medzinárodnej konferencii na Karlovej univerzite v Prahe vystúpil s prednáškou, že klasický žurnalizmus je mŕtvy, že má zmysel hovoriť len o budúcnosti verejného informovania, ale nie novinárstva, ktoré je typickým produktom novovekej modernizácie a s koncom tohto obdobia aj zaniká. To len novinári si zúfalo namýšľajú, akí sú stále nenahraditeľní, no takmer všetko, čo vychádza z médií, už dávno nie je žurnalistika. Typickým príkladom sú „Pasienky pre liberálov“ – demagogické show novinárov pre občanov, ktoré sa na míle míňajú s objektivitou, etikou a akýmikoľvek profesionálnymi zásadami.

Na celom tomto zbytočnom spore ma zaráža niekoľko vecí. Bola to predsa samotná Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá sa verejne sťažovala, aké agresívne maily dostáva. Človek by očakával, že po tejto skúsenosti pochopí, ako sa cíti obeť nenávisti. Ale ona skúsenosti iných bagatelizuje alebo ignoruje, podobne ako Zuzana Čaputová. Chcem preto pripomenúť, že v našom ústavnom poriadku nemá privilégium na slobodu prejavu len novinár alebo politik, že toto právo sa podľa našich zákonov, ústavy a medzinárodných noriem vzťahuje na každého občana bez rozdielu, že nič také ako „sloboda médií“ v ľudskoprávnych vzťahoch neexistuje. Preto treba brať šikanu papierovej novinárky a influencerky rovnako vážne.

Fascinuje ma však, aké psychotické kampane sa okolo takýchto prípadov dokážu vytvoriť. Ozval som sa na obranu Mimi Šramovej i na obranu verejného ochrancu ľudských práv Róberta Dobrovodského, lebo som mal odôvodnený pocit, že sa im deje neprávosť. Tá lavína verejných vyhlásení jednotlivcov i kolektívov z domova i zo zahraničia, ktorú som tým spustil, sa už deje mimo mňa. Musím povedať, že takéto „zväzácke“ kampane sú v tom lepšom prípade úsmevné, v tom horšom prípade nesvedčia o vyspelej demokracii, ktorá je diferencovaná – len psychotické režimy sa vyznačujú takouto jednoliatou masovosťou.

Mne sú takéto praktiky cudzie. Vyhrážky, urážky a pokusy o kyberšikanu sa mi dejú na dennej báze. Pripomínam, že keď vpadli ruské vojská na Ukrajinu a ja som okamžite žiadal mierové riešenie konfliktu, vyhrážali sa mi, že ma obesia, že ublížia mojom deťom a niektorí súčasní opoziční politici a novinári žiadali pre mňa doživotné väzenie. Nikdy som z takýchto vecí nerobil drámu, nikdy som si nezháňal podporu či už doma alebo v zahraničí, nenariekal som na sociálnych sieťach, bral som to ako krutú daň za to, že som si dobrovoľne vybral verejné pôsobenie. Netvrdím, že sa s takýmito praktikami treba zmieriť, ale bolestínske až hysterické uppzorňovanie na seba mi vždy bolo podozrivé.

Takže prestaňte šaškovať a skúsme namiesto toho zdravú diskusiu bez vyhrážok, urážok a predsudkov, rovnocenný dialóg argumentov bez unáhlených súdov. Je to náročnejšie, ale intelektuálne osviežujúce a všetkých nás to posunie vpred.

Eduard Chmelár