Tri dôvody, prečo sa Irán zdráha zaútočiť na americké základne v Turecku

Irán vníma štáty Perzského zálivu ako ľahké ciele, turecké ozbrojené sily doteraz Irán odradili svojou preukázateľnou silou a Irán nechce riskovať, že Turecko požiada o intervenciu svojich spojencov z NATO a/alebo Azerbajdžanu vo vojne.

Irán zaútočil na americké základne v štátoch Perzského zálivu pod zámienkou, že ich USA do istej miery využili v spoločnej kampani s Izraelom proti Iránu. Z tohto hľadiska je však pozoruhodné, že Irán nezaútočil na dve americké základne v Turkiye; leteckú základňu v Incirliku a radarovú základňu v Kureciku. Turkiye napokon priamo hraničí s Iránom, na rozdiel od arabských kráľovstiev na druhej strane Perzského zálivu alebo v blízkosti, ako je to v prípade Kuvajtu. Dalo by sa preto očakávať, že Irán by už americké základne v tejto oblasti zasiahol. Tu je dôvod, prečo tak neurobil:

———-

1. Štáty Perzského zálivu sú ľahkým cieľom, veľmi zraniteľné a nízkorizikové

Irán verí, že štáty Perzského zálivu nie sú ani zďaleka tak pripravené na vojnu ako Turecko, ich ekonomiky môžu byť zničené samotnými útokmi dronmi a nedostatok vojenských skúseností ich ozbrojených síl, okrem niektorých z nich bojujúcich proti Hútíom, znamená, že Irán si nemyslí, že by mohli podniknúť takú výraznú odvetu. Medzi nimi existuje oveľa dlhšie a horšie vzájomné nepriateľstvo, najmä vzhľadom na to, že Irán verí, že prenasledujú aj jeho šiitských bratov a sestry, než medzi Iránom a Tureckom, a to ani zďaleka.

Vyššie uvedené výpočty však môžu byť chybné a môžu sa Iránu vymstiť v závislosti od vývoja jeho konfliktu s USA a Izraelom. Napríklad, ak tieto dve krajiny zničia iránsku protivzdušnú obranu, potom jeden, niektoré alebo všetky štáty Perzského zálivu, na ktoré zaútočil, by mohli jednostranne alebo v koalícii (aj keď niektoré zostanú bokom) vykonať medializované bombardovanie Iránu z pomsty. Bol by to ponižujúci spôsob ukončenia vojny, ak by bol Irán krátko nato porazený, aj keď sa oficiálne nevzdá.

2. Turecké ozbrojené sily preukázali svoju impozantnosť

Nech už je názor na domácu a/alebo zahraničnú politiku Turecka akýkoľvek, bolo by nečestné popierať, aké silné sú jeho ozbrojené sily po rokoch bojov proti dnes už porazeným sýrskym Kurdom, ktorí kedysi na vrchole svojej moci nasadili svoje vlastné neoficiálne ozbrojené sily. Turecko má tiež skúsenosti s bojom proti silám generála Haftara v Líbyi a pravdepodobne aj proti Arménsku počas konfliktu v Karabachu v roku 2020. Tieto nasadenia pomohli jeho ozbrojeným silám zdokonaliť aj ich zručnosti v boji s dronmi.

Turecko je preto schopné odradiť Irán výlučne svojou preukázanou silou a ak by bolo vyprovokované, mohlo by napadnúť Irán rovnako ako to urobil Irak, a tak by svoje ozbrojené sily postavilo pred dilemu, či ich nechať prejsť, alebo sa zhromaždiť v teréne, aby ich zastavili, s rizikom, že sa stanú ľahkým cieľom pre USA a Izrael. Irán sa už teraz snaží odolať leteckému náporu týchto dvoch strán, takže aj tie najodvážnejšie novo decentralizované jednotky IRGC by si mali rozumne dvakrát rozmyslieť, než sa zamerajú na Turecko a risknú to.

3. Členstvo Turecka v NATO a spojenectvo s Azerbajdžanom odrádza Irán

Aj keby Irán ako štát alebo jedna z jeho decentralizovaných jednotiek IRGC podcenila silu tureckých ozbrojených síl, Turecko je členom NATO a tiež v samostatnej aliancii s Azerbajdžanom, takže zameranie sa na americké základne v tejto krajine by riskovalo masívne rozšírenie vojny. Turecko by mohlo požiadať o pomoc podľa článku 5, ktorú by niektorí európski členovia bloku mohli poskytnúť s očakávaním, že im Turecko pomôže v politickej fantázii o ruskej invázii, ale všetka takáto pomoc by bola na úkor Ukrajiny.

Čo sa týka azerbajdžanského hľadiska, etnickí Azerbajdžanci tvoria väčšinu severného Iránu a je ich tam viac ako v samotnom Azerbajdžane. Azerbajdžan by tak mohol zasiahnuť spolu s Turkiye v oblasti, ktorú niektorí považujú za „južný Azerbajdžan“. Aj keby ani jeden z nich nenapadol, aspoň nie okamžite, stále by mohli podnecovať separatistické nepokoje za účelom „balkanizácie“ a ďalej oslabovať krajinu uprostred americko-izraelských útokov. Zapojenie NATO a/alebo Azerbajdžanu prostredníctvom Turkiye by sa preto mohlo ukázať ako príliš náročné pre Irán.

———-

Jednoducho povedané, štáty Perzského zálivu Irán vníma ako kolektívne oveľa slabšie ako samotné Turecko a navyše sú neporovnateľne zraniteľnejšie voči masívnej destabilizácii, a to aj samotnými útokmi dronov. To je hlavný dôvod, prečo Irán zaútočil na ne a nie na Turecko, napriek tomu, že všetky z nich hostia americké základne. Pravdepodobne si tiež uvedomuje, aké silné sú turecké ozbrojené sily, a nechce sa s nimi miešať, nieto ešte s ich spojencami v NATO a/alebo Azerbajdžane, ktorých priame zapojenie by mohlo viesť k rýchlej porážke Iránu.

Andrew Korybko