O big data a psychológoch

Tento text bude o niečo dlhší a bude najmä o psychológoch.

Posledné roky veľa politikov hovorí, že by videli radi viac psychológov na školách. Až to niekedy vyzerá, že by najradšej dali každému nejakú diagnózu. Bez ohľadu na to má naša spoločnosť problém s duševnými chorobami, ktorý po kovide ďalej narástol.

Rovnako máme problém s počtom psychológov a psychiatrov, nielen na školách, ale aj v klinickej praxi.

Ten problém má viacero rovín, ktoré sa pokúsim načrtnúť:

– Zdravotné poisťovne preplácajú len 25 sedení. Na niektoré problémy je to dosť, ale na mnohé je to žalostne málo.

– Súkromné ambulancie si pýtajú za jedno sedenie od 50 do 120 Eur. Tie skutočne dobré sú samozrejme v hornej polovici cenového rozpätia.

– Slovenská psychiatrická spoločnosť a Slovenská komora psychológov nijakým spôsobom netlačia na to, aby boli ich výkony preplácané poisťovňami. Práve naopak, vyhovuje im systém „čistá ruka“. Menej papierovačiek, menej starostí.

– Školy (najmä tie menšie) si nemôžu dovoliť vlastného psychológa, pretože ho jednoducho nezaplatia a psychológovia nevyužijú z polovičného úväzku, prípadne nevedia/nechcú lietať hore dole medzi viacerými školami.

– Z dostupných dát nie je možné vyčítať, aký je pomer zazmluvnených a nezazmluvnených lekárov, takúto štatistiku si NCZI buď nevedie alebo je len na vyžiadanie.

– Psychológovia a psychiatri majú väčšinou nastavený filter tak, aby si vyselektovali len tých pacientov, ktorí majú skutočnú a silnú vôľu zmeniť svoje konanie. Najtypickejšie je to pri závislostiach. Tam keď niekto nechce, nik ho nebude prehovárať. Na odvykačku idú teda len tí najuvedomelejší alebo tí, ktorí padli na samé dno a na výber majú už len medzi liečbou alebo smrťou.
Tento prístup viem osobne pochopiť, s vnútornou motiváciou sa aj mne ako učiteľovi ľahšie pracuje, ako s tou vonkajšou. Ja si však nevyberám hrozienka z koláča, naučiť by som mal všetkých bez rozdielu a tých šikovnejších musím podporiť v raste iným spôsobom. Obe skupiny sú však pre spoločnosť dôležité.

Spočítajme to:

– Psychológovia a psychiatri riešia väčšinou stavy, kde už treba konať. Na prevenciu alebo podchytenie začínajúcich stavov nie je dostatok lekárov, ľudia na to nemajú peniaze a poisťovne preplácajú len malú časť sedení.
– Ako pri ostatných profesiách, aj tu máte špičkových odbornikov aj tzv. kaderníčky. Tak volám osoby, kde je lacnejšie a užitočnejšie ísť sa vykecať kaderníčke. Pomer týchto skupín je nejasný, ale už dnes štatisticky vieme, že tých špičkových vždy hŕstka, pričom drvivá väčšina spadá do priemeru až podpriemeru.
– Veľká časť hnevu ľudí sa obracia na zdravotné poisťovne, pričom oni nie sú jediným vinníkom situácie. Pozrieť sa treba aj na komory, či je tam vôľa pracovať cez poisťovňu alebo radšej za cash.
– Keďže väčšina ľudí s problémami nemá v blízkosti odborníka alebo nemá na jeho zaplatenie, hlási sa dnes pomerne veľa detí práve na štúdium psychológie. Nie z dôvodu, že by chceli pomôcť iným, ale aby vedeli vyriešiť svoj alebo rodinný ťažký problém. Keď už nie vyriešiť, tak aspoň pochopiť, nejako ho pomenovať (viď rozvodovosť atď.). Nemám im to za zlé a chápem to, dnešná mladá generácia je doslova ponechaná napospas asociálnym sieťam a korporáciám.
– Vzniká teda obrovský rozdiel v tom, komu je dostupná táto starostlivosť. Sú to ľudia tesne pred osobnou tragédiou, ľudia bohatí alebo hŕstka uvedomelých. Všetko pomerne malé skupinky.

Na začiatku som spomenul tzv. big data, čiže štatistiky, výkazy a rôzne porovnávacie tabuľky. Ak je to taká vážna téma, prečo potom neexistujú relevantné dáta, z ktorých môžeme zistiť skutočný rozmer tejto katastrofy?

V tomto svetle sa pozerám napríklad na nedávny otvorený list psychiatrov a psychológov premiérovi úplne inak. Nech si najprv upracú u seba, potom nech ukazujú okolo seba prstíkmi.

Svetonázor